Najsledovanejší americký index S&P 500 od začiatku tohto roka posilnil o viac ako 8,5 percenta. Málokto by pritom na konci februára tipoval, že americká burza bude po piatich mesiacoch vojny v takej dobrej kondícii.
Spojené štáty a Izrael zaútočili na Irán 28. februára a prevádzka v Hormuzskom prielive, ktorým bežne prechádza približne pätina svetovej ropy, zostala väčšinu nasledujúcich mesiacov silne obmedzená.
Po júnovom memorande sa zdalo, že najhoršie je za nami. Lenže v júli boje znova vypukli a prevádzka v prielive sa prakticky zastavila.
Jeho druhé uzatvorenie malo väčší výbušný potenciál, hoci ropa dlho zostávala pod sto dolármi. Počas prvej fázy konfliktu totiž svetu pomáhali vysoké zásoby, ropa „uväznená“ na tankeroch aj uvoľňovanie núdzových rezerv. Bohaté krajiny však od začiatku vojny odčerpali zo svojich núdzových zásob takmer tristo miliónov barelov ropy. Pri druhom uzavretí už preto boli tieto „nárazníky“ podstatne menšie.
Ani tentoraz sa však panický výpredaj nekonal. Brent sa v júli pohyboval medzi 71 a 101 dolármi za barel, S&P 500 napriek tomu zostal blízko historických maxím. Burza sa zjavne domnieva, že drahá ropa už pre Spojené štáty nepredstavuje rovnakú hrozbu ako v 70. rokoch.
Klesajúca závislosť od ropy
Táto úvaha má racionálny základ. Západné ekonomiky dnes potrebujú na vytvorenie jedného dolára HDP podstatne menej ropy ako pred polstoročím. Automobily majú nižšiu spotrebu, časť dopravy prechádza na elektrinu a čoraz väčší podiel ekonomiky tvoria služby, softvér a ďalšie odbory, ktorých výkon nie je priamo zviazaný s počtom spálených barelov.
Vo vyspelých krajinách sa už v roku 2025 spotreba pohonných hmôt v cestnej doprave nezvýšila. Vyššiu aktivitu dokázali vyrovnať úspornejšie automobily, hybridné pohony a postupná elektrifikácia.
Mení sa aj predstava o tom, ako má vyzerať moderný život. Práca z domova obmedzuje každodenné dochádzanie, vo veľkých mestách už automobil prestáva byť samozrejmým symbolom úspechu a rastie význam spoločnej dopravy alebo rozvozu tovaru. Burza upína zrak práve k ekonomike, v ktorej rast životnej úrovne nemusí znamenať rovnaký rast spotreby benzínu.
Noví ťahúni globálneho dopytu
Celosvetový dopyt po rope v posledných rokoch čoraz viac určujú rozvíjajúce sa ekonomiky, predovšetkým v Ázii. Spojené štáty ani Európa už nie sú jeho hlavným motorom. Tieto krajiny teraz prechádzajú etapou, ktorú Západ absolvoval pred desiatkami rokov. Rastú počet automobilov, letecká doprava, priemyselná výroba aj spotreba plastov. S vyššou životnou úrovňou zároveň preberajú západný konzumný spôsob života.
Ani ony však nezostanú v rovnakej fáze navždy. Postupne prechádzajú k úspornejším automobilom, elektromobilite a digitálnym službám. Otázkou zostáva, či sa táto premena udeje dosť rýchlo, aby vyrovnala rast ich životnej úrovne a priemyselnej výroby. Predovšetkým petrochemický priemysel a letecká doprava totiž budú ropu potrebovať ešte dlho.
Čipy namiesto barelov
Nejde však iba o zmenu životného štýlu, ktorá pomohla zmierniť náraz drahej ropy. Trhy boli od začiatku tohto roka sústredené na supercyklus okolo umelej inteligencie. Titulky o uzavretom Hormuzskom prielive tak pomyselne zápasili so správami o výrobcoch pamäťových modulov, ktorých akcie dokázali počas jediného týždňa pridať desiatky percent. Špekulatívny kapitál sa preto radšej sústredil na čipy a dátové centrá ako na pokus zarobiť peniaze na mimoriadne volatilnej rope.
Veľkú úlohu zohral aj Donald Trump. Vývoj ceny ropy často ovplyvňovali jeho výroky o ďalších útokoch, prímerí alebo obnovení rokovaní s Iránom. Prezident pritom dokázal svoju pozíciu zmeniť v priebehu niekoľkých hodín. Pre obchodníkov tak bolo mimoriadne ťažké odlíšiť dlhodobý vývoj ponuky od krátkodobej politickej rétoriky. V prostredí, kde o cene rozhodoval budúci príspevok amerického prezidenta, bolo obchodovanie s ropou skôr stávkou na správnu informáciu než klasickou analýzou ponuky a dopytu.
Ropné spoločnosti zarábajú, ťažiť viac však nechcú
Drahá ropa navyše nie je pre celý americký akciový trh iba zlou správou. ExxonMobil, Chevron, ConocoPhillips a Occidental Petroleum mali podľa odhadov v druhom štvrťroku spoločne zarobiť približne 31 miliárd dolárov. V rovnakom období minulého roka to bolo iba 12 miliárd dolárov. Vyššie zisky energetického sektora tak čiastočne vyrovnávajú tlak, ktorý drahé pohonné hmoty vytvárajú na aerolinky, dopravu a spotrebiteľské spoločnosti.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ropné firmy ochotne vypočujú Trumpovu výzvu „drill, baby, drill“. Americká produkcia síce dosahuje rekordných 13,8 milióna barelov denne, jej rast však vychádza hlavne z vyššej efektivity existujúcich vrtov. Firmy nechcú spúšťať nový investičný cyklus pre ceny, ktoré môžu po skončení vojny prudko klesnúť. Akcionári navyše očakávajú dividendy a spätné odkupy, nie ďalšiu nákladnú expanziu.
Ani samotná vojna pritom nie je pre ropné spoločnosti čistou výhrou. Vyššia cena barelu zdvíha ich príjmy, konflikt však súčasne ohrozuje tankery, exportné trasy aj drahé zariadenia v Perzskom zálive. Iránsky útok napríklad vážne poškodil závod Pearl v Katare, jeden z najcennejších projektov spoločnosti Shell. Časť jednej výrobnej linky by mala zostať mimo prevádzky najmenej rok.
Ropný sektor preto Trumpovi nejde zďaleka tak ochotne na ruku, ako by sa mohlo zdať. Prezident chce rýchlejšiu ťažbu a lacnejší benzín ešte pred voľbami. Firmy chcú vysoké ceny, stabilné pravidlá a návratnosť kapitálu pre akcionárov. Tieto záujmy sa prekrývajú len do určitej miery.
Ropa stratila časť svojho lesku
Posledné mesiace ukázali, že ropa už nemá nad západnou ekonomikou rovnakú moc ako pred pol storočím. Západ spotrebuje na rovnaký hospodársky výkon menej energie, Spojené štáty rekordne ťažia a vyššia cena pomáha aspoň časti burzového indexu. Ani barel za sto dolárov preto automaticky neznamená recesiu. Po započítaní inflácie navyše nejde o takú extrémnu cenu ako pri minulých ropných krízach.
Krehkosť súčasnej odolnosti leží inde. Trh si dokáže zvyknúť aj na drahú ropu, pokiaľ je jej cena aspoň trochu predvídateľná. Oveľa horšie znáša situáciu, keď barel počas niekoľkých týždňov skáče medzi 70 a 110 dolármi podľa každého útoku, prímeria alebo výroku amerického prezidenta. Firmy potom nevedia, s akými nákladmi majú počítať, a na burzu sa vracia nervozita.