Začiatkom augusta varoval americký prezident Donald Trump pred možnosťou ďalších útokov na Irán, o deň neskôr však útoky odvolal. V pondelok 3. augusta zase avizoval rokovania delegácií z Washingtonu i Teheránu, čo islamská republika poprela.
Okrem toho, že si šéf Bieleho domu zrejme opäť zabezpečil lepšie čísla na burze, však svojimi vyhláseniami vyvolal ďalšie obavy medzi arabskými spojencami, či má vôbec nejaký plán ukončenia vojny.
Podozrenia z insider tradingu už nie sú len súčasťou série nepodložených tvrdení. Zdroje z teokratickej vlády Trumpovu administratívu obvinili z nakupovania čerstvo zlacnenej ropy, ktorá ľuďom okolo vyjednávačov Steva Witkoffa a Jareda Kushnera údajne vyniesla deväť miliárd dolárov.
Teherán má údajne dôkazy o tom, že tento „vzorec manipulácie s ropným trhom“ súvisí so správami, ktoré Trumpova administratíva vypúšťa do éteru skrze portál Axios. Hlavným korešpondentom je bývalý špión izraelskej vojenskej jednotky 8200 Barak Ravid, v dôsledku čoho z Iránu opäť zaznievajú aj obvinenia zo spolupráce so „sionistickým okupačným režimom“.
Kontrakty na budúce dodávky ropy, známe ako futures, boli predmetom „podozrivo načasovaných“ obchodov, ktoré Trumpov zať a golfový partner uskutočnili krátko pred dôležitým oznámením o stave Hormuzského prielivu, tvrdia zdroje z Teheránu.
Únava spojencov
Americkí spojenci v regióne Blízkeho východu, ktorí na svojom území hostia základne vojsk USA, z týchto obchodov zrejme veľa nemali. Vo vzťahu k americkému impériu sú viac v postavení darcov, keďže z monarchií Perzského zálivu prúdia miliardové investície do rozvoja americkej umelej inteligencie.
Štáty združené v Rade spolupráce Zálivu (GCC) preto vyvinuli na Trumpa nátlak, aby útoky voči Iránu odvolal, priznali anonymní predstavitelia Saudskej Arábie denníku Wall Street Journal. Korunný princ Muhammad bin Salmán podľa nich pred ultimátom prezidentovi telefonoval s tým, aby sa vrátil k diplomacii, a žiadal od neho aj „objasnenie“ americkej stratégie.
Tá sa prakticky od začiatku vojny vyznačuje tým, čo Američania nazývajú skratkou TACO. Tá znamená „Trump Always Chickens Out“ (Trump zakaždým vycúva) a sám prezident jej používanie nepriamo priznal aj vo svojej knihe Umenie dohody (Art of the Deal). Od prvého funkčného obdobia sa už stala aj mémom a dokonca má aj vlastnú stránku na internetovej encyklopédii Wikipédia.
Metóda premrštenej požiadavky a následného ústupu do racionálnejšej pozície je niečo, čo Trump a jeho administratíva robia aj vo vzťahu k európskym spojencom v NATO, k Číne, Rusku či Severnej Kórei. Naposledy sa to prejavilo pri oznámení ministra vojny Petea Hegsetha o stiahnutí amerických vojakov z Nemecka.
Táto neobvyklá stratégia však arabských spojencov udržiava v neistote rovnako ako nepriateľov v Teheráne a jednotlivé monarchie v zákulisí samy priznávajú rastúcu vyčerpanosť – nie priamo z vojny, ale z Trumpa.
Arabské krajiny GCC „sú frustrované tým, čo vnímajú ako absenciu jasnej stratégie zo strany USA, keďže vojna sa naťahuje a ich územia sú vystavené častým iránskym útokom“, vysvetlil ich pozíciu Journal. Naproti Saudskej Arábii, Kataru či Ománu však najmä Spojené arabské emiráty, Bahrajn a Kuvajt očakávajú eskaláciu vojny, čo zdôrazňuje hlbšie rozdiely v stratégii arabských monarchií.
Práve bohatá federácia „v posledných dňoch lobovala u Trumpa, aby podnikol rozhodnejšie kroky proti Iránu“, doplnili arabské zdroje pre Journal. Emiráty sa totiž od začiatku vojny stali najviac bombardovanou krajinou v rámci iránskej horizontálnej eskalácie, keďže na ich území stoja mnohé dátové centrá.
Nebolo preto prekvapením, keď sa na povrch dostali informácie o priamom zapojení Abú Zabí do ostreľovania cieľov v Iráne, a to už v máji. Jedným z najťažšie zasiahnutých priemyselných centier totiž predtým bola ropná zóna Fudžajrá, ktorá leží v hlavnom meste rovnomenného emirátu.
Zdroje z GCC pre Journal naznačili, že Revolučné gardy nepristúpia na žiadnu dohodu o prímerí, ak k tomu nebudú dotlačené ďalšou americkou eskaláciou. Tá by mohla spočívať hneď v niekoľkých scenároch, ako prevzatie totálnej kontroly nad Hormuzským prielivom či dokonca všetkými obávaná pozemná invázia.
Aj strategický spojenec je unavený
Rovnako unavený z Trumpovho spätkovania sa zdá aj Izrael ako najdôležitejší z blízkovýchodných spojencov. Na prelome júla a augusta priniesli hneď dve izraelské televízie rozhovory s predstaviteľmi vlády Benjamina Netanjahua, ktorí šéfa Bieleho domu kritizovali za vyššie uvedené strategické kotrmelce.
„Washington nás už druhýkrát za týždeň informoval o bezprostrednom útoku, ktorý by mohol otriasť Blízkym východom, a potom ho na poslednú chvíľu bez vysvetlenia zrušil, čo poškodzuje operačnú pripravenosť Izraela a vyčerpáva ho,“ povedal pre izraelskú televíziu Channel 12 (Kan News) bezpečnostný predstaviteľ s tým, že v súvislosti s Trumpovými náhlymi zmenami v plánovaní je „ťažké sa seriózne pripravovať a plánovať do budúcnosti“.
Tel Aviv sa podľa zdroja televízie Channel 12 snažil získať informácie o možnom americkom útoku od Centrálneho velenia USA, ale nedostal odpoveď. Netanjahuov bezpečnostný kabinet [užší výbor ministrov, pozn. red.] sa o pláne zaútočiť „dozvedel až z Trumpových vyhlásení“ na sieti Truth Social, dodal zdroj.
Arabské krajiny tak zjavne nie sú jediné, ktoré sú na hranici vyčerpanosti z Trumpa. Izraelská armáda pritom podľa varovania náčelníka generálneho štábu Ejala Zamira už koncom marca čelila nedostatku personálu, ktorého úroveň sa blíži ku „kolapsu“. Povolaní záložníci však majú nárok na dovolenku a môžu chýbať v ďalších týždňoch.
Bývalý dôstojník vojenskej spravodajskej služby Aman a analytik izraelského Inštitútu pre štúdie národnej bezpečnosti Danny Citrinowicz pre Journal opísal aj zmenu rovnováhy v ovplyvňovaní prezidenta Spojených štátov.
Hoci mal Tel Aviv podľa veterána „prevahu“ v tom, aby USA 28. februára zaútočili na Irán „napriek varovaniam zo strany krajín Zálivu“, táto rovnováha sa v súčasnosti obrátila a GCC má na Biely dom väčší vplyv než Netanjahu.
„V podstate uprednostňujú stabilitu pred všetkým ostatným,“ povedal Citrinowicz s odkazom na Saudskú Arábiu či Katar. „Všetci vedia, čo sa stane, ak bude napadnutá [iránska] infraštruktúra – oni zaútočia na infraštruktúru v štátoch Zálivu,“ spresnil Citrinowicz.