V októbri tohto roka sa v Izraeli konajú parlamentné voľby. Niekoľkonásobnému premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi v nich hrozí porážka, po ktorej by nasledovalo obnovenie hneď niekoľkých súdnych procesov.
Súdy boli doteraz zhovievavé voči predsedovi vlády, ktorý bráni krajinu pred iránskou osou odporu – reprezentovanú hnutiami Hizballáh v Libanone, Hamas v Pásme Gazy či jemenským Ansárom Alláh. Korupcia, ovplyvňovanie médií či spolupráca s „úhlavným nepriateľom“ Katarom sú nepopulárne u izraelských voličov bez ohľadu na politické zafarbenie.
Ani v súčasnosti nemá v izraelskom Knesete väčšinu, ako niekoľkonásobný premiér však vždy vedel zostaviť koalíciu. Najneskôr od roku 1977 totiž strana Likud zastrešuje nepísanú alianciu pravicových strán známu ako Národný tábor, ktorá ho zrejme podrží aj tento rok.
To by mu v prípade získania väčšieho počtu zo 120 poslaneckých kresiel teoreticky zabezpečilo možnosť presadenia zákonov, ktoré radikálne obmedzujú súdnictvo či prokuratúru – čo už pred vojnou vyvolalo najväčšie protesty v dejinách Izraela.
Najvypuklejším prípadom je zneužitie právomocí, keď ako zastupujúci minister komunikácií uvoľnil reguláciu pre spriaznenú firmu Bezeq a jej šéfa Šaula Eloviča. Súčasťou Bezequ je aj spravodajský portál Walla, od ktorého Netanjahu na oplátku očakával priaznivejšie správy o sebe a Likude. Štát podľa prokuratúry prišiel o niekoľko miliárd šekelov.
Netanjahu vystupuje aj ako svedok v kauze svojich poradcov, ktorí (zatiaľ stále údajne) prevážali masívne finančné prostriedky z Kataru pre štruktúry Hamasu v Gaze.
Okrem potenciálneho trestného stíhania, ktoré môže byť spojené s väzbou pre hrozbu ovplyvňovania svedkov, však najdlhšie vládnuci premiér čelí aj osobným problémom. Ako pripomenul magazín Time, Netanjahu v apríli absolvoval liečbu rakoviny prostaty a ešte v roku 2023 mu implantovali kardiostimulátor.
Kto by nahradil „Bibiho“
Prezývka z detstva, ktorú Netanjahu použil aj v názve životopisu, pomaly dostáva negatívny náboj na sociálnych sieťach. Izraelské médiá ho však ako Bibiho poznajú už dlhé roky, na domácu politiku to zrejme nebude mať až taký vplyv ako na jeho podporu zo zahraničia.
Voľby do Knesetu sa uskutočnia 27. októbra. V prieskumoch verejnej mienky už Netanjahua predbehol exgenerál a bývalý kandidát aliancie Národná jednota Gadi Eisenkot. Jeho strana Jašar (Úprimný) začiatkom júla získala väčšiu podporu než Likud – denník Haaretz jej nameral 23 a 22 kresiel v 120-člennom legislatívnom zbore.
Ani v prípade volebnej porážky by Likud nemusel skončiť v opozícii. Súčasťou spomínaného Národného tábora sú totiž strany ako Strana náboženského sionizmu (Tkuma) ministra financií Bezalela Smotriča, Židovská sila ministra národnej bezpečnosti Itamara Ben-Gvira, dvojica haredimských strán Šas a Zjednotený judaizmus Tóry (UTJ) a Nová nádej, ktorej lídrom je šéf diplomacie Gideon Sa’ar.
Jedným z najhlasnejších vyzývateľov však nie je exnáčelník generálneho štábu, ale Netanjahuov predchodca Naftalí Bennett. Bývalý premiér, ktorý sa v Európe zviditeľnil sprostredkovaním prvých rokovaní medzi Ruskom a Ukrajinou na jar 2022, svojho politického protivníka tvrdo kritizuje práve za kontakty s Katarom.
Pred vplyvom malého arabského emirátu v Perzskom zálive, ktorého dosah je ďaleko väčší (okrem usídlenia vedenia Hamasu v Dauhe tam sídli aj panarabská televízia Al-Džazíra), varoval Bennett aj v relácii Meet The Press televízie Channel 12.
„Katar je pre Izrael nebezpečnejší než Irán,“ vyhlásil expremiér a líder koalície Spolu, ktorú založil s lídrom opozície Jairom Lapidom. Kým Teherán je podľa neho predvídateľný, Dauha vystupuje ako partner Tel Avivu aj Washingtonu, pričom zároveň podporuje palestínskych militantov.
„V prípade Iránu každý vie, že hovorí: ‚Zničíme Izrael‘. Na druhej strane je Katar, ktorý financoval teroristov z oddielov Nukhba 7. októbra,“ poznamenal Bennett na adresu bojových jednotiek, ktoré v roku 2023 prepadli festival Nova a sériu kibucov pozdĺž zelenej línie.
„Katar prevádzkuje televíziu Al-Džazíra, ktorá je najjedovatejším rakovinovým nádorom, ktorý nám ubližuje… Katar má vplyv na amerických univerzitách… A čo je najdôležitejšie, má prístup k najposvätnejšiemu miestu pre bezpečnosť Izraela – a tým je kancelária izraelského premiéra,“ pokračoval Bennett.
Dňa 4. augusta v prejave Bennett ešte pritvrdil slovami, že Hamas „sa opäť postavil na nohy, kým izraelská vláda jednoducho zložila ruky a úplne opustila Gazu“. Znovu spomenul emirát, ktorý financoval elitné jednotky Brigád Izz-ad-Dína Kassáma, a dodal: „Hamas opäť prevzal opraty a teraz nám Hamasistan rastie priamo pod našimi nosmi.“
Predvolebné úspechy doma aj vo svete
Kým však šéf Likudu vystupuje ako muž, ktorý je ochotný urobiť úplne všetko pre bezpečnosť Izraela, bude mať stabilnú voličskú základňu. Nepochybne u pravicových voličov zarezonovali aj slová, ktorými Netanjahu ospravedlňoval vojny proti Hizballáhu a Iránu.
„Hrozby prichádzajú a odchádzajú – ale keď sa staneme regionálnou mocnosťou a v niektorých aspektoch aj globálnou mocnosťou, budeme mať silu odraziť hrozby a zabezpečiť si budúcnosť,“ vyhlásil Netanjahu na marcovej tlačovej konferencii. Týmito a podobnými odkazmi na hegemóniu ako strategický cieľ Tel Avivu si zabezpečuje priazeň najmä medzi mladými pravičiarmi z generácie Z.
Už od nástupu tejto vlády v decembri 2022 zabezpečuje najväčšiu podporu voľná koalícia mimovládnych organizácií, ktorá je vo svete známa ako osadnícke hnutie. Jednou z organizácií je Nachala, ktorá v októbri 2023 vyslala výletnú loď na pozorovanie bombardovania Gazy a ktorej zakladateľka a šéfka Daniela Weissová vystupuje ako premiérova „dobrá priateľka“.
Kým Weissová už od prvého roka vojny v Gaze pracuje na obnovení židovských osád v palestínskej enkláve, Netanjahuov švagor Hagai Ben-Arci od tohto roka vedie hnutie za osídlenie južného Libanonu – ako dlhodobú prevenciu proti útokom Hizballáhu.
Hoci medzi Izraelom a Hamasom oficiálne platí prímerie už od októbra minulého roka, sily Tel Avivu pokračujú v bojových operáciách a obe strany sa zakopávajú pozdĺž takzvanej žltej línie. Dôsledkom bojov bolo zastavenie implementácie 20-bodového mierového plánu amerického prezidenta Donalda Trumpa.
Trumpova Rada mieru, ktorú založil vo februári na pôde Svetového ekonomického fóra (WEF), vytvorila technokratický výbor pre správu Gazy. Hamas však až 6. júla oznámil odovzdanie moci tomuto výboru a 31. júla oznámil odzbrojenie svojho vojenského krídla.
„Žltá línia je nová hranica, predsunutá obranná línia pre komunity a útočná línia,“ poznamenal ešte začiatkom decembra náčelník generálneho štábu Ejal Zamir. Odkázal pritom na navrhovanú líniu prímeria, ktorá rozdelila enklávu približne na dve polovice, pričom prebieha pozdĺž izraelsko-gazskej hranice.
To Izrael v máji opäť porušil a nariadil ozbrojeným silám, aby obsadili až 70 percent rozlohy územia, z ktorého sa jednostranne stiahli už v roku 2005. O to isté sa pritom pokúsili aj pred rokom, čo sa aj vtedy stretlo s odporom Palestínčanov a obavami z možných útokov na humanitárne zóny.
Na dôvažok sa niekoľkí ministri Netanjahuovej vlády zúčastnili takzvaného Pochodu tisícov – provokatívnej akcie osadníkov, ktorí vstúpili do zakázaného pásma pri hranici Gazy. Minister obrany Jisrael Kac na pozadí pochodu avizoval výstavbu troch osád typu Nachal – predsunuté vojenské stanovištia s potenciálom rozvoja na civilnú osadu.
Americký odpor
Takéto a podobné kroky znižujú obľúbenosť Izraela v očiach amerických občanov, čo môže predstavovať zásadný problém pre obranyschopnosť židovského štátu. USA sú totiž hlavným garantom izraelskej obrany, pod súčasným šéfom Bieleho domu však táto priazeň siaha ďaleko za hranice bežného spojenectva.
Aprílový prieskum verejnej mienky od prominentného centra Pew Research odhalil medziročný nárast tých, ktorí majú na židovský štát negatívny názor. Oproti 53 percentám respondentov z minulého roka, ktorí hodnotili Izrael negatívne, odpovedalo v roku 2026 rovnako odmietavo až 60 percent opýtaných.
Pew Research na základe predošlých prieskumov poukázal aj na stúpajúcu tendenciu negatívnych odpovedí – od 42 percentuálnych bodov v roku 2022 až po spomínaných 60 bodov v súčasnosti. Misky váh sa preklopili na odmietavú stranu v roku 2024, za aktuálnym nárastom podľa výskumníkov stojí americko-izraelská vojna proti Iránu.
Súčasná americká vláda je však podľa slov svojho najvyššieho predstaviteľa „najviac prožidovskou a proizraelskou“ administratívou v histórii USA. Za jeho víťazstvom vo voľbách v novembri 2024 stála okrem širokej koalície MAGA (Make America Great Again) aj úzka skupina donorov, ktorí ho už v prvom období dotlačili k viacerým kontroverzným krokom.
Manželia Sheldon a Miriam Adelsonovci z Floridy prezidenta už v roku 2017 presvedčili, aby uznal Jeruzalem ako hlavné mesto Izraela – v rozpore s Plánom rozdelenia OSN z roku 1947 aj napriek snahám Organizácie islamskej spolupráce (OIC). Presunutie ambasády oznámil minister zahraničia Mike Pompeo 14. mája 2018, na výročie vzniku Izraelského štátu.
V roku 2020 predstavili Trump a jeho zať Jared Kushner nový formát izraelsko-arabského zmierenia: Abrahámovské dohody. Väčšina krajín Blízkeho východu totiž neuznáva existenciu Izraela, výnimkou sú Egypt a Jordánsko. Do konca júla 2026 sa k dohodám pripojili len Spojené arabské emiráty, Bahrajn, Maroko a Sudán, hoci v prístupovom procese sú aj Kazachstan a neuznaný Somaliland.
Pre ďalšie arabské či islamské krajiny preto prišlo ako šok, keď ich Trump vyzval na podpis dohôd na pozadí vojny proti Iránu. Saudská Arábia, Katar či Pakistan sa majú pripojiť k tomuto mierovému formátu z akejsi vďaky za americkú ochranu pred horizontálnou eskaláciou Teheránu.
„Preto záväzne žiadam, aby všetky krajiny bezodkladne podpísali Abrahámovské dohody, a ak Irán podpíše dohodu so mnou ako prezidentom USA, bude mi cťou, ak sa aj on stane súčasťou tejto jedinečnej svetovej koalície,“ napísal 25. mája.
Saudský korunný princ ani emirovia štátov Perzského zálivu však na tieto dohody doteraz nepristúpili, pričom aj niekoľko izraelských akademikov vyjadrilo pochybnosti o tom, „ako spolu súvisia prímerie s Iránom a normalizácia izraelsko-arabských vzťahov“. Pakistan normalizáciu vzťahov s Izraelom obratom odmietol.
Dohody nazvané podľa biblického patriarchu Abraháma, z ktorého pochádzajú historickí Izraeliti aj arabské a blízkovýchodné národy, sa Trump snažil naviazať aj na nedávno ohlásenú jadrovú dohodu s Rijádom. Tá v Izraeli vyvolala bezprecedentné obavy zo scenára podobného tomu iránskemu, Netanjahu však na jej predbežné schválenie nemal dosah.
Izraelský premiér mal dosah na inú záležitosť, ktorá zase vzbudila obavy v Spojených štátoch. V návrhu obranného rozpočtu, ktorý je známy ako Zákon o autorizácii národnej obrany (NDAA), figuruje sekcia 219 (v staršom číslovaní sekcia 224, poznámka redakcie), podľa ktorej by sa prepojili vývojové kapacity americkej a izraelskej armády. Projekty, ktoré sú obyčajne v gescii vedeckej divízie rezortu obrany DARPA, by tak mohli byť predmetom outsourcingu do Izraela.
Na tento článok má následne nadviazať zákon známy ako US-Israel FUTURES Act, ktorým sa zriaďuje Iniciatíva pre spoluprácu v oblasti obranných technológií (DTC). Na jej čele by stál „exekutívny pracovník“, ktorého by menoval minister vojny Pete Hegseth. Návrh sa preto stretol s kritikou pre nedostatočný dohľad Kongresu, podľa senátora Bernieho Sandersa za štát Vermont zaň „lobuje Netanjahu“.
Ten 1. júna napísal ďakovný list kongresmanovi Marlinovi Stutzmanovi z Indiany, ktorého pochválil za predloženie rezolúcie o „mojom pláne“ posunúť americko-izraelské vojenské partnerstvo od pomoci (aid) k spolupráci. Na túto formuláciu zareagoval portál Responsible Statecraft, podľa ktorého zákon „v podstate mení Izrael z hlavného príjemcu americkej pomoci na plnoprávneho člena amerického obranného a spravodajského aparátu“.
Autorom analýzy Statecraftu je Joe Kent, bývalý riaditeľ Národného protiteroristického centra, ktorý v marci rezignoval z dôvodu, že USA vstúpili do vojny proti Iránu „pod tlakom Izraela a jeho loby“. Po odstúpení sa zaradil do rozširujúceho sa zástupu verejne činných predstaviteľov, ktorí kritizujú izraelský vplyv na americkú politiku.
Demografia ako politický faktor
Bibimu a jeho Národnému táboru teda napriek pretrvávajúcemu vplyvu na americké impérium v najbližších voľbách hrozí doma prehra, odchod do opozície – a premiérovi možno aj väzobné stíhanie. Z dlhodobého hľadiska však táto stratégia pôsobí životaschopne. Ak je februárový prieskum televízie Channel 12 vyjadrením dlhodobého trendu, štruktúry židovského štátu sa musia pripraviť na najpravicovejšiu generáciu v histórii.
Izraelčania vo veku 18 až 21 rokov sa prikláňajú na stranu nábožensko-sionistickej pravice 75-percentnou väčšinou. Oproti svojim starším spoluobčanom je to masívny nárast, keďže z nich sa k pravej strane spektra hlási „len“ 68 percent respondentov.
Za posunom pravdepodobne stojí demografická zmena, ktorej sa svetové médiá do určitej miery venovali aj v predchádzajúcich rokoch. Pôrodnosť v ultraortodoxných (haredim) komunitách predstavuje šesť až sedem detí na ženu, kým umiernení konzervatívni (masortim) či sekulárni (chilonim) Židia majú nanajvýš tri deti na ženu.
Po desaťročiach zápasu medzi ľavicovým labouristickým sionizmom a jeho revizionistickým náprotivkom, ku ktorému sa hlásil aj Netanjahuov otec Bencion, tak na scénu pomaly vstupuje náboženský sionizmus. Ministri ako Bezalela Smotriča či Itamara Ben-Gvira tak nemusia byť výnimkou, ale čoraz častejšie pravidlom.