Trumpova zásluha tkvie bezpochyby v tom, že dokázal otvoriť tému, ktorá vyžaduje systémovú zmenu. Amerika postupne stráca časť svojho vplyvu vo svete. Začalo sa mrviť všetko, čo bolo jej pýchou: technologický náskok, obchodná prevaha i široká priemyselná základňa.
Amerika neprišla o celý priemysel. Stále má špičkové technológie, zbrojársky priemysel alebo farmaceutické firmy. Stratila však jeho šírku, teda schopnosť vyrábať všetko od domácich spotrebičov cez náradie až po vybavenie na stavby. Ponechala si špičku priemyslu, ale stratila jeho telo.
Nesmieme pritom vynášať príliš rýchle súdy. Nešlo o to, že by sa Amerika jedného dňa zbláznila. Globalizácia, ktorá dlho ťahala jej rast, sa pre ňu postupne stávala čoraz menej výhodnou. Bola jedným z hlavných nástrojov, ktorými si USA udržovali vplyv vo svete. Americkým firmám otvorila nové trhy a lacnú pracovnú silu, spotrebiteľom ponúkla lacný tovar. Zároveň však presunula celé výrobné reťazce do Číny, Mexika a ďalších krajín.
Nebolo to zo dňa na deň. Americký dlh a štátny deficit rástli. Priemyselná výroba sa postupne presúvala inam a Spojené štáty sa stávali čoraz viac závislé od dovozu aj zahraničného kapitálu. Americkí prezidenti si problém uvedomovali, ale neboli schopní zmeniť základné nastavenia systému.
Dobrým príkladom je predchádzajúci mandát Joea Bidena. Jeho vláda míňala stovky miliárd dolárov za dotácie, infraštruktúru a podporu vybraných odvetví, ale základný smer americkej ekonomiky nezmenila. Biden sa pokúšal chradnutie Ameriky tlmiť ďalšími štátnymi peniazmi, nie odstrániť jeho príčiny. Namiesto zmeny systému prišla jeho drahá údržba.
Donald Trump sa práve týchto zmien nebojí. A to je jeho zásluha. Uvedomil si, že problémy USA sú také veľké, že už nestačí ďalší čiastkový zásah alebo nový dotačný program. Je nutná zmena celého nastavenia.
Trumpova colná stávka
Trumpova diagnóza sa sústredila predovšetkým na deficit zahraničného obchodu. Ten je dlhodobo v zápore. USA viac dovážajú, než vyvážajú. Rozdiel financujú dlhom a predajom aktív zahraničným investorom. V tomto širšom zmysle postupne chudobnejú. Nie tým, že by im okamžite klesali HDP alebo životná úroveň, ale tým, že dnešnú spotrebu vymieňajú za budúce príjmy, majetok a väčšiu závislosť.
Tento stav umožňuje mimoriadna príťažlivosť amerických finančných trhov. Investori z celého sveta kupujú americké akcie, dlhopisy a firmy, a tým Spojeným štátom umožňujú dlhodobo viac dovážať, než vyvážať.
Nie je náhoda, že Trump urobil z umelej inteligencie otázku národného významu. Ak si Amerika udrží vedúce postavenie v tejto oblasti, udrží si aj záujem investorov o svoje firmy, finančné trhy a dolár. Technologická prevaha tak nie je len otázkou prestíže, ale aj podmienkou financovania amerického deficitu.
Práve tu však vzniká rozpor vo vnútri programu America First. Trump chce suverénnejšiu Ameriku, menej závislú od zahraničnej výroby a dodávateľov. Zároveň však potrebuje, aby do krajiny ďalej prúdili peniaze z celého sveta. Chce obmedziť obchodný deficit, ale súčasne chce, aby zahraničné firmy a investori ďalej kupovali americké aktíva a stavali v USA továrne.
Túto nie celkom jednoduchú situáciu sa rozhodol riešiť zavedením ciel.
Logika bola jednoduchá. Clá zdražia dovoz, zvýšia príjmy štátnej pokladnice a vezmú zahraničným výrobcom časť ich cenovej výhody. Americké firmy tak získajú na domácom trhu ochranu, aj keď sa tým samy osebe nestanú výkonnejšími ani technologicky vyspelejšími.
Najistejšou cestou, ako sa zahraničná firma clu vyhne, je presunúť dostatočnú časť výroby do USA. To potrvá roky, pretože je nutné postaviť továrne, obnoviť dodávateľské reťazce a vyškoliť pracovníkov. Trumpovým cieľom však bolo vytvoriť smer, ktorý firmám ukáže, že výroba v Amerike môže byť výhodnejšia ako ďalšie rozširovanie výroby v Číne.
Druhého apríla 2025 vyhlásil Trump takzvaný deň oslobodenia Ameriky. Ako prvé však oslobodil americké akciové trhy od časti ich hodnoty. Investori sa vydesili nielen z výšky ciel, ale predovšetkým z chaosu, ktorý okolo nich vznikol. Trump nakoniec musel zo svojich pôvodných požiadaviek zľaviť a najvyššie sadzby odložiť.
Z ciel sa postupne stal predovšetkým nástroj rokovaní. Kto bol ochotný ponúknuť Spojeným štátom ústupky, mohol dúfať v nižšiu sadzbu.
Úspech na papieri
Na prvý pohľad Trump neskôr dosiahol to, čo sľúbil. Americký deficit zahraničného obchodu sa v prvej polovici roka 2026 medziročne znížil približne o tretinu. Mohlo sa teda zdať, že clá začali fungovať. Pri bližšom pohľade bol však výsledok menej presvedčivý.
Prvý dôvod bol štatistický. Americké firmy sa pred zavedením ciel masívne predzásobili a obchodný deficit na začiatku roka 2025 vystrelil na rekordnú úroveň. Keď potom dovoz opadol, vznikol dojem mimoriadneho zlepšenia. Trump tak porovnával súčasné čísla s výkyvom, ktorý jeho colná politika sama pomohla vytvoriť.
Druhým pomocníkom boli ropa a zemný plyn. Vyššie ceny a rastúci vývoz ropy, ropných výrobkov a skvapalneného zemného plynu zlepšili americkú obchodnú bilanciu. Nebola to však zásluha ciel, ale svetových cien a vývozných kapacít budovaných niekoľko rokov.
Vznikol tým paradox. Drahšia ropa Trumpovi pomohla v zahraničnom obchode, ale odporovala preferovanému heslu „drill, baby, drill“, ktoré malo zvýšiť ťažbu a zlacniť benzín. Pri hodnotení obchodnej bilancie tak ťažil z drahej ropy, ktorú sa vo svojej domácej politike snažil zlacniť.
Ani energie, samozrejme, nevysvetľujú celý pokles deficitu. Energetický obchod pomohol výrazne, ale väčšina zlepšení pripadala na ostatný tovar. Aj tam však hralo veľkú úlohu predzásobenie, kolísanie dovozu a presúvanie obchodných tokov medzi jednotlivými krajinami. Clá vytvorili lepšie číslo rýchlejšie, než dokázali vytvoriť nový americký priemysel.
Celé zavedenie ciel zároveň ukázalo, že systém sa bude brániť. Prvý veľký neúspech prišiel na súde. Najvyšší súd vo februári 2026 rozhodol, že prezident nemôže plošné clá zavádzať podľa zákona o mimoriadnych hospodárskych právomociach. Z približne 165 miliárd dolárov, ktoré vláda vybrala, musela do začiatku augusta vrátiť asi 100 miliárd. Peniaze pritom dostávali dovozcovia, nie spotrebitelia, ktorí vyššie ceny zaplatili.
Druhý neúspech zodpovedal tomu, na čo kritici ciel upozorňovali od začiatku. Dnešný svet nie je svetom Andrewa Jacksona, amerického prezidenta, ktorým sa Trump inšpiruje. Výroba už nie je uzavretá vo vnútri jednotlivých krajín, ale rozprestiera sa do zložitých dodávateľských reťazcov. Zaviesť clo proti jednej krajine preto ešte neznamená, že sa výroba vráti do Ameriky.
Clá na Čínu vzrástli a priamy dovoz skutočne klesol. Tovar však nezmizol. Obchod sa presunul do Vietnamu a ďalších krajín juhovýchodnej Ázie. Amerika tak často neprestala kupovať čínske výrobky, iba ich začala dovážať inou cestou.
Trumpove clá teda obchodný deficit s Čínou znížili, ale neodstránili základný problém. Deficit sa z veľkej časti presťahoval do Vietnamu, na Taiwan a do ďalších krajín. Clá zmenili mapu amerického dovozu rýchlejšie ako samotnú štruktúru amerického priemyslu.
Práve tu sa ukazuje ich hlavná slabina. Je oveľa jednoduchšie zdražiť zahraničný výrobok ako znova vybudovať továrne, pracovnú silu a dodávateľské reťazce, ktoré Amerika niekoľko desaťročí nechávala odísť.
Trump zavedením ciel vyvolal šok, ktorý mal zmeniť smer americkej ekonomiky. Namiesto toho predovšetkým ukázal, aký silný je systém, proti ktorému sa postavil. Výrobné reťazce sa presmerovali, finančné trhy si vynútili ústupky a súdy časť ciel zrušili.
Čiastkové úspechy nemožno poprieť, rovnako ako nemožno prehliadnuť, že návrat priemyslu do Ameriky bude trvať oveľa dlhšie ako jedno prezidentské obdobie.
Trump môže zmeniť sadzby, donútiť firmy k rokovaniam a načas obrátiť obchodné štatistiky. Zmeniť kolesá dejín a trajektóriu celej spoločnosti je však ťažšia úloha. Dokonca aj pre človeka s egom takým veľkým, že sa považuje za ich hýbateľa.