Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská v rozhovore pre Štandard približuje, čo odhalili návštevy psychiatrií, s akými nedostatkami sa stretávajú a či je používanie obmedzovacích prostriedkov stále súčasťou praxe.
Hovorí aj o tom, čo prežíva človek pripútaný k lôžku, ako funguje kontrola nedobrovoľnej hospitalizácie a čo potrebujú nielen pacienti, ale aj zdravotníci na psychiatrických oddeleniach.
Čo všetko si všímate, keď prídete na neohlásenú systematickú návštevu na psychiatrické oddelenie? Na čo sa pri nej zameriavate?
Už od prvých okamihov si všímame celkovú atmosféru zariadenia. Zaujíma nás, v akom stave sú priestory, či sú čisté a udržiavané, či nie je prítomný nepríjemný zápach, ako medzi sebou komunikujú zdravotnícki pracovníci a pacienti a aká atmosféra na oddelení prevláda.
Všímame si aj to, ako pacienti trávia čas – či nie sú bezdôvodne ponechávaní na izbách alebo na chodbách bez možnosti zmysluplných aktivít, či majú prístup k terapeutickým činnostiam a či prostredie pôsobí pokojne, bezpečne a dôstojne.
Osobitnú pozornosť venujeme kontaktu pacientov s vonkajším prostredím – návštevám, vychádzkam, telefonovaniu, elektronickej komunikácii a korešpondencii – ako aj možnosti podať sťažnosť bezpečne a bez obavy z negatívnych následkov. Overujeme tiež, ako je v praxi zabezpečené právo na prítomnosť blízkej alebo sprevádzajúcej osoby a dostupnosť duchovných služieb.
Mimoriadne dôležitou oblasťou je používanie obmedzovacích prostriedkov, pretože ide o jeden z najvýraznejších zásahov do osobnej slobody pacienta. Skúmame dôvody ich použitia, primeranosť, dĺžku trvania, spôsob ich evidencie aj to, či je počas ich používania riadne monitorovaný zdravotný stav pacienta.
Nezameriavame sa však len na to, či zariadenie spĺňa zákonné požiadavky „na papieri“. Naším cieľom je overiť, ako sú práva pacientov skutočne uplatňované v každodennej praxi a či je zdravotná starostlivosť poskytovaná spôsobom, ktorý rešpektuje ich dôstojnosť, bezpečnosť a základné ľudské práva.
Pre lepšiu predstavu, ako samotná návšteva prebieha?
Systematické návštevy vykonávame spravidla bez predchádzajúceho ohlásenia, aby sme videli bežné fungovanie oddelenia. Počas návštevy, ktorá trvá spravidla jeden až tri dni, sledujeme podmienky na oddelení, hovoríme s vedením, personálom aj pacientmi a študujeme zdravotnú dokumentáciu.
Rozsah každej systematickej návštevy závisí od konkrétneho zariadenia, zistení priamo na mieste aj od informácií, ktoré máme k dispozícii. Zároveň môže byť v danom období určená nosná téma, ktorej venujeme zvýšenú pozornosť. Tento rok venujeme zvýšenú pozornosť detským psychiatriám.
Dôležitou súčasťou sú dôverné rozhovory s pacientmi bez prítomnosti tretích osôb, ktoré nám často ukážu rozdiel medzi pravidlami na papieri a realitou.
Po návšteve nasleduje podrobná analýza všetkých získaných podkladov vrátane dokumentácie, ktorú si od zariadenia vyžiadame. Až po vyhodnotení všetkých informácií pripravíme správu o priebehu a výsledkoch systematickej návštevy.
Správa zároveň obsahuje návrhy opatrení a odporúčaní na nápravu, ku ktorým má zariadenie možnosť vyjadriť sa, informovať o prijatých opatreniach alebo navrhnúť iný spôsob riešenia. Až po vyhodnotení týchto vyjadrení je správa finalizovaná a v anonymizovanej podobe zverejnená na webovom sídle Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím.
Cieľom nie je zariadenia sankcionovať, ale identifikovať systémové nedostatky a riziká zlého zaobchádzania a navrhnúť riešenia. Ak sa nedostatky neodstránia, môžeme sa obrátiť na nadriadený orgán, informovať verejnosť alebo návštevu zopakovať.
Čo ukázali vaše posledné systematické návštevy za rok 2025 na psychiatriách? S akými nedostatkami tieto oddelenia bojujú?
Návštevy ukázali, že medzi najvýraznejšie výzvy naďalej patrí materiálno-technické zabezpečenie niektorých oddelení a celkové prostredie, v ktorom sa pacienti liečia.
V niektorých zariadeniach sme sa stretli so zastaranými priestormi, ktoré boli málo podnetné, neposkytovali pacientom dostatok súkromia a nevytvárali prostredie podporujúce ich liečbu a zotavenie. Nepriaznivé materiálne podmienky sa pritom netýkajú len pacientov, ale aj zdravotníckych pracovníkov, ktorí v takomto prostredí poskytujú starostlivosť.
V niektorých zariadeniach sme identifikovali, že pacienti trávia značnú časť dňa bez aktívneho zapojenia do terapeutických, pracovných alebo voľnočasových aktivít a prostredie im neposkytuje dostatok možností na zmysluplné trávenie času. Opakovane sme zaznamenali aj nedostatky v oblasti súkromia pacientov, možností kontaktu s rodinou a celkového nastavenia prostredia počas hospitalizácie.
Samostatne sme sa zamerali aj na používanie obmedzovacích prostriedkov. V niektorých zariadeniach sme identifikovali nedostatky pri dodržiavaní podmienok ich používania, najmä pokiaľ ide o individuálne posúdenie nevyhnutnosti ich použitia, jeho odôvodnenie a primeranosť dĺžky trvania.
V roku 2025 sme napríklad navštívili psychiatrické zariadenie, v ktorom priemerná dĺžka mechanického obmedzenia jedného pacienta predstavovala tri dni a dve hodiny. V jednom prípade trvalo mechanické obmedzenie nepretržite až 11 dní.
Zo zdravotnej dokumentácie zároveň nevyplývalo, že by počas trvania mechanického obmedzenia boli realizované pokusy o jeho priebežné uvoľnenie, ani neobsahovala konkrétne dôvody odôvodňujúce takto dlhé použitie obmedzovacieho prostriedku.
Zaznamenali sme tiež prípady, keď použitiu obmedzovacích prostriedkov nepredchádzalo využitie deeskalačných techník alebo iných menej invazívnych postupov, hoci by vzhľadom na konkrétnu situáciu mohli byť využité.
Deeskalačnými technikami pritom máme na mysli spôsoby, ako upokojiť človeka v krízovej situácii a zabrániť tomu, aby sa jeho napätie, strach alebo agresivita ďalej stupňovali. Môže ísť napríklad o rozhovor, počúvanie, uznanie emócií, ponúknutie voľby či odstránenie podnetov, ktoré situáciu zhoršujú.
V čom sa naopak psychiatrie rokmi zlepšujú?
Zariadenia sú v porovnaní s minulosťou otvorenejšie dialógu o právach pacientov. Pozorujeme väčší záujem o vzdelávanie personálu, postupné skvalitňovanie niektorých vnútorných postupov a snahu viac prihliadať na individuálne potreby pacientov.
Situácia však nie je vo všetkých zariadeniach rovnaká, preto považujeme za dôležité nielen pomenovať zistené oblasti, ale aj sledovať, ako sa pozitívne zmeny postupne premietajú do každodennej praxe.
Téma obmedzovacích prostriedkov, ako sú napríklad sieťové postele, fixácia na lôžko či chemický útlm liekmi, je mimoriadne citlivá. Aké pravidlá pri ich používaní majú psychiatrické oddelenia v súčasnosti dodržiavať?
Používanie obmedzovacích prostriedkov patrí medzi oblasti, ktorým pri systematických návštevách venujeme osobitnú pozornosť, pretože ide o významný zásah do osobnej slobody a práv pacienta.
Základným pravidlom je, že ich použitie musí byť vždy krajným riešením, individuálne odôvodnené, primerané konkrétnej situácii pacienta a trvať iba nevyhnutný čas.
Od 1. januára 2025 platí zákaz používania ochranných, takzvaných sieťových postelí a poskytovatelia ústavnej zdravotnej starostlivosti musia zabezpečiť, aby sa už v zariadeniach nepoužívali. Zároveň bola zavedená aj povinnosť zabezpečiť vzdelávanie zamestnancov, ktorí sa podieľajú na používaní obmedzovacích prostriedkov, najmä v oblasti ich správneho používania a deeskalačných techník. Ide o významné kroky smerujúce k posilneniu ochrany pacientov.
Nedostatky sme identifikovali pri vedení dokumentácie, napríklad pri zaznamenávaní použitia farmakologických obmedzovacích prostriedkov alebo pri vyhodnocovaní dôvodov a dĺžky trvania obmedzenia.
Nejde pritom o otázku zavinenia konkrétnych pracovníkov, ale často o širšie nastavenie postupov, dostupnosť vzdelávania, personálne podmienky alebo potrebu systematickej podpory pri zvládaní náročných situácií.
Úlohou NPM však nie je iba pomenovať nedostatky, ale najmä prispievať k ich odstraňovaniu a predchádzať ich opakovaniu. Zariadeniam preto poskytujeme spätnú väzbu vychádzajúcu z právnych predpisov a medzinárodných štandardov ochrany ľudských práv a navrhujeme opatrenia, ktoré im môžu pomôcť nastaviť bezpečnejšie postupy.
Čo podľa vašich skúseností prežíva človek, keď ho zdravotníci pripútajú k lôžku alebo inak obmedzia jeho pohyb?
Pre pacienta môže byť použitie obmedzovacieho prostriedku veľmi náročnou skúsenosťou. Ide o situáciu, v ktorej dochádza k zásahu do jeho osobnej slobody a môže byť spojená s pocitom straty kontroly, neistoty alebo strachu.
Aj preto je dôležité, aby pacient podľa svojich možností rozumel dôvodu použitia obmedzenia, aby bol jeho zdravotný stav pravidelne kontrolovaný a aby sa po ukončení obmedzenia venovala pozornosť aj vyhodnoteniu celej situácie.
Pri návštevách preto sledujeme nielen samotné použitie obmedzovacích prostriedkov, ale aj podmienky, v ktorých k nemu dochádza. V niektorých zariadeniach sme identifikovali, že mechanické obmedzenie bolo vykonávané vo viaclôžkových izbách bez dostatočného zabezpečenia súkromia. Takáto situácia môže zasahovať nielen do dôstojnosti pacienta, voči ktorému je obmedzenie použité, ale aj do práv ostatných pacientov, ktorí sú pri takejto situácii prítomní.
Zároveň je potrebné vnímať, že používanie obmedzovacích prostriedkov patrí medzi najnáročnejšie situácie, ktorým zdravotnícki pracovníci čelia. Aj preto je dôležité, aby mali k dispozícii jasne nastavené postupy, dostatočné vzdelávanie, podporu pri riešení náročných situácií a podmienky, ktoré umožnia čo najviac využívať preventívne a deeskalačné postupy.
Pacient môže na psychiatriu prísť dobrovoľne, ale môže sa tam ocitnúť aj bez svojho súhlasu. Sledujete pri kontrolách aj to, za akých okolností je prijatý?
Veľkú pozornosť venujeme podmienkam prijatia a hospitalizácie, a to osobitne pri pacientoch prijatých s informovaným súhlasom aj bez neho, prípadne pri hospitalizácii alebo liečbe nariadenej súdom.
Zaujíma nás, či sú pacienti zrozumiteľne informovaní o svojich právach, zdravotnom stave a liečbe, či sa vypracúva a priebežne vyhodnocuje individuálny liečebný plán a či je pacient podľa svojich možností zapojený do rozhodovania o liečbe.
A je zapojený? Čo vyplýva z vášho pozorovania za rok 2025?
Opakovane sme zaznamenali situácie, keď pacient nebol v dostatočnej miere zapájaný do rozhodovania o svojej liečbe alebo keď boli niektoré režimové opatrenia uplatňované plošne bez dostatočného zohľadnenia jeho individuálnej situácie. V niektorých prípadoch sme identifikovali aj nedostatky pri informovaní pacientov o ich právach a o poskytovanej liečbe.
Funguje na Slovensku systém preskúmavania dôvodov hospitalizácie, aby nedochádzalo k nezákonnému obmedzovaniu slobody?
Áno, na Slovensku existuje systém súdneho preskúmania nedobrovoľnej hospitalizácie. Ak je pacient prijatý na psychiatriu bez svojho súhlasu, zariadenie o tom musí do 24 hodín informovať súd. Ten následne skúma, či boli splnené zákonné podmienky na takéto obmedzenie osobnej slobody.
Vychádza najmä z vyjadrenia lekára, zdravotnej dokumentácie a podľa okolností aj z výsluchu pacienta. Ak dospeje k záveru, že prevzatie nebolo zákonné, zariadenie musí pacienta prepustiť.
Nedobrovoľná hospitalizácia môže byť použitá iba v prípadoch, ktoré povoľuje zákon – napríklad, ak pre svoj zdravotný stav ohrozuje seba alebo iných, alebo hrozí vážne zhoršenie jeho stavu. Zároveň sa musí priebežne posudzovať, či dôvody hospitalizácie stále trvajú. Ak pominú, pacient má byť prepustený alebo musí s ďalšou hospitalizáciou súhlasiť.
Dôležitou súčasťou ochrany práv pacienta však nie je iba samotné súdne konanie. Pacient musí byť zároveň zrozumiteľne informovaný o tom, že je hospitalizovaný bez svojho súhlasu, aké má v tejto situácii práva a aké možnosti ochrany môže využiť. Tieto informácie by mali byť podané jednoducho a zrozumiteľne, spôsobom, ktorý pacientovi umožní skutočne im porozumieť.
V doterajších správach poukazujete na prežívanie inštitucionálnych návykov – napríklad striktné budíčky, plošné uzamykanie oddelení či nedostatok súkromia. Prečo sa to ešte deje?
Hlavnú príčinu vidíme najmä v dlhodobo zaužívaných postupoch, ktoré sa v niektorých zariadeniach uplatňujú automaticky bez toho, aby sa priebežne posudzovalo, či sú v konkrétnom prípade naozaj potrebné a primerané.
K ich pretrvávaniu prispievajú aj objektívne podmienky, v ktorých mnohé psychiatrické zariadenia fungujú – napríklad nedostatok personálu, zastarané materiálne podmienky alebo organizačné nastavenie oddelení. Takéto okolnosti však samy osebe nemôžu odôvodňovať plošné obmedzovanie práv pacientov.
Preto považujeme za dôležité priebežne prehodnocovať zaužívané postupy a overovať, či sledujú legitímny cieľ, sú nevyhnutné a primerané a či ich nemožno nahradiť menej obmedzujúcim spôsobom. Individuálny prístup k pacientovi a rešpektovanie jeho postavenia ako osoby s vlastnými právami, potrebami a preferenciami sú základným predpokladom modernej psychiatrickej starostlivosti.
Je personál a manažment nemocníc ochotný s vami spolupracovať?
Naše doterajšie skúsenosti ukazujú, že spolupráca so zdravotníckymi zariadeniami je vo väčšine prípadov veľmi dobrá. Vedenie zariadení aj zdravotnícki pracovníci nám umožňujú prístup k priestorom, dokumentácii a rozhovorom s pacientmi.
My sa zároveň snažíme postupovať tak, aby naša návšteva čo najmenej narúšala bežný chod oddelenia a poskytovanie zdravotnej starostlivosti.
Cítia sa zdravotníci na dnešných psychiatrických oddeleniach bezpečne?
Je to individuálne. Zdravotnícki pracovníci poskytujú starostlivosť v prostredí, kde sa môžu stretávať s krízovými situáciami a agresívnym správaním pacientov, a preto potrebujú mať vytvorené podmienky na bezpečný výkon svojej práce.
Z rozhovorov so zamestnancami opakovane vyplýva, že najmä na akútnych oddeleniach sa časť personálu necíti pri práci dostatočne bezpečne.
V niektorých zariadeniach sa ako výzva ukazuje napríklad dostupnosť podpory pri zvládaní takýchto situácií alebo zabezpečenie ďalších opatrení, ktoré by chránili pacientov aj personál.
Je preto dôležité posilňovať prevenciu rizikových situácií, zabezpečiť funkčné postupy pri zvládaní agresívneho alebo náročného správania a rozvíjať zručnosti zamestnancov v oblasti komunikácie a deeskalačných techník.
Súčasťou podpory personálu by mala byť aj pravidelná supervízia, psychologická podpora a priestor na spracovanie náročných alebo traumatizujúcich udalostí.
Dlhodobým cieľom musí byť vytváranie takých pracovných podmienok, ktoré umožnia udržať skúsených pracovníkov v systéme a podporia spoluprácu rôznych profesií v rámci modernej psychiatrickej starostlivosti.
Starostlivosť o pracovné podmienky, bezpečnosť a duševné zdravie personálu sa totiž priamo premieta do kvality poskytovanej starostlivosti, atmosféry na oddeleniach a ochrany práv pacientov.
Čo by sa malo podľa vášho názoru zmeniť, aby ľudia na psychiatrických klinikách zvládli terapiu a pobyt vo väčšej pohode a bez pocitu obmedzovania?
Pomohla by najmä pokračujúca humanizácia psychiatrickej starostlivosti – teda posilnenie prístupu, v ktorom pacient nie je vnímaný iba ako osoba, ktorej sa poskytuje liečba, ale ako partner, ktorý má svoje práva, potreby a preferencie.
Dôležité je, aby bol pacient primerane svojim možnostiam zapájaný do rozhodovania o liečbe, aby dostával zrozumiteľné informácie o svojom zdravotnom stave a aby sa jeho individuálna situácia zohľadňovala pri nastavovaní režimu počas hospitalizácie.
Veľký význam má aj samotné prostredie, v ktorom sa pacient lieči. Psychiatrické oddelenie by nemalo byť iba miestom, kde pacient bezpečne zotrváva počas hospitalizácie, ale malo by vytvárať podmienky podporujúce liečbu a zotavenie.
Patrí sem dôstojné a podnetné prostredie, dostatok súkromia, možnosť zmysluplne tráviť čas prostredníctvom terapeutických, pracovných, pohybových alebo voľnočasových aktivít, ako aj podpora kontaktu s rodinou a blízkymi.
Do budúcnosti bude významnou zmenou aj rozvoj komunitnej psychiatrie, ktorej cieľom je posilňovať samostatnosť človeka, podporovať jeho zotavenie, predchádzať opakovaným hospitalizáciám a pomáhať mu zostať súčasťou bežného života, rodiny a komunity.
Dôležité je zároveň pokračovať v odbúravaní stigmy spojenej s psychiatrickou liečbou. Vo verejnosti stále prežívajú predstavy o psychiatrických zariadeniach vychádzajúce z minulosti, ktoré môžu u ľudí vyvolávať obavy a nedôveru ešte pred samotným vyhľadaním pomoci.
Lepšia informovanosť o tom, ako moderná psychiatrická starostlivosť funguje, aké práva pacienti majú a aké možnosti liečby existujú, môže pomôcť tieto obavy znižovať.
V čom sa slovenské psychiatrické oddelenia za posledné roky posunuli vpred?
Slovenská psychiatria prechádza postupnou transformáciou. V rámci Plánu obnovy a odolnosti Slovenskej republiky bola nastavená reforma psychiatrickej starostlivosti, ktorej cieľom je okrem iného humanizácia psychiatrie a postupné zosúlaďovanie poskytovanej starostlivosti s modernými štandardmi ochrany práv pacientov.
Aj z pohľadu NPM je dôležité, aby sa táto zmena neprejavila iba v organizačnom nastavení systému, ale aj v každodennej praxi jednotlivých zariadení – teda v spôsobe komunikácie s pacientmi, v rešpektovaní ich autonómie, v nastavení režimu a v celkovom chápaní pacienta ako partnera v procese liečby.
Práve takéto postupné zmeny môžu prispieť k tomu, aby sa inštitucionálne nastavenia nahrádzali prístupom viac orientovaným na človeka.