Turecko, Saudská Arábia a Pakistan uzavreli 7. augusta trilaterálnu dohodu o spoločnej obrane s názvom Mecca Agreement (Dohoda z Mekky). Rovnováha moci na Blízkom východe sa týmto krokom radikálne mení v prospech sunnitských mocností, čo však vyvoláva celú sériu otázok a obáv.
„Tri z najvplyvnejších štátov moslimského sveta sa schádzajú v čase zvýšenej neistoty, čo svedčí o rastúcej ochote regionálnych a stredných mocností užšie spolupracovať v bezpečnostných otázkach,“ povedal pre agentúru Reuters analytik Abdulazíz Sagír, predseda think-tanku Gulf Research Center.
„Tento trojstranný rámec by mohol posilniť spoločný diplomatický a obranný vplyv týchto troch krajín a zároveň prispieť k vzniku bezpečnostnej architektúry, ktorá bude vo väčšej miere vychádzať z regionálnych potrieb,“ dodal, čím naznačil odklon od závislosti od Spojených štátov.
Dohodu podpísali v najposvätnejšom meste islamu saudský korunný princ Muhammad bin Salmán, turecký prezident Recep Tayyip Erdogan a pakistanský premiér Šáhbáz Šaríf. Všetci traja v piatok ubezpečili, že alianciu nezaložili proti žiadnej krajine, čím odmietli úvahy o dohode namierenej proti Iránu.
Saudská monarchia sa pritom stala terčom horizontálnej eskalácie zo strany Teheránu, ktorý svoju odvetu cielil na arabských spojencov USA. S Rijádom sú však už od septembra 2014 v zovretí zástupnej vojny v Jemene, v ktorej islamská republika podporuje húsijských povstalcov proti medzinárodne uznanej Prezidentskej rade.
Strategická rivalita medzi Peržanmi a Turkami siaha prakticky do 16. storočia, keď na čelo Perzie nastúpila dynastia Safíjovcov, ktorá považovala dynastiu Osmanovcov za strategických protivníkov, a nepriateľstvo medzi Teheránom a Ankarou (predtým medzi Teheránom a Istanbulom) napriek celej sérii mierových zmlúv pretrváva dodnes.
Turecký viceprezident Cevdet Yilmaz však hneď po podpise dohody uistil, že aliancia nie je zameraná na žiadnu konkrétnu krajinu. Zdroj z Erdoganovej administratívy pre Reuters doplnil, že ide o čisto obranný spolok, ktorého členstvom sa neruší žiadna existujúca dohoda, ktorú jednotlivé štáty uzavreli predtým.
Kamene úrazu
Práve Ankara je jedným z 32 členov Severoatlantickej aliancie (NATO). Metropola pritom začiatkom júla hostila aj samit najvyšších predstaviteľov. Treba tiež pripomenúť, že jediná ázijská krajina Aliancie operuje druhou najväčšou armádou z celého spolku – hneď po Spojených štátoch.
Aj turecký minister zahraničia Hakan Fidan v sobotu poznamenal, že dohoda je technicky totožná s článkom 5 Washingtonskej zmluvy, ktorý zaväzuje členské štáty NATO k spoločnej obrane. „NATO je obrovská vojenská aliancia, do ktorej patrí 32 krajín. My sme začali ako tri krajiny a musíme postupovať veľmi skromne, ale konkrétne,“ dodal.
Fidan ďalej vysvetlil, že po vzore NATO sa na úrovni Dohody z Mekky zriadia aj výbory ministrov obrany a zahraničia a generálny sekretariát, ktorý bude sídliť v Saudskej Arábii. Trojica štátov bude spolupracovať v oblasti spoločného výcviku, výmeny spravodajských informácií, logistiky, hodnotenia hrozieb a vojenskej interoperability, dodal.
Ubezpečenie tureckej vlády, že Dohoda z Mekky neruší záväzky Ankary voči NATO, preto treba chápať ako snahu o zmierenie USA a Európy so sunnitskou časťou Blízkeho východu v hypotetickom prípade nejakého strategického nepriateľstva. Ani to však nie je najväčším zdrojom obáv.
Pakistan je jedinou islamskou krajinou, ktorá má jadrové zbrane, hoci sa práve o Iráne traduje, že sa snažil o ich výrobu – šéf jadrovej agentúry OSN (MAAE) Rafael Grossi deň pred vlaňajšou americko-izraelskou vojnou poznamenal, že neexistujú náznaky vojenského charakteru jeho jadrového programu.
Islamabad už vlani uzavrel s Rijádom podobnú dohodu o vzájomnej obrane, Dohoda z Mekky tak pôsobí ako rozšírenie tohto formátu. Napriek iránskym útokom na arabské kráľovstvo sa však do vojny proti väčšinovo šiitskému susedovi nezapojil, a namiesto toho spolu s Katarom viedol rokovania o prímerí.
Saudi však 18. júla dostali od amerického prezidenta Donalda Trumpa predbežný súhlas so spustením vlastného jadrového programu, ktorý v súlade so Zmluvou o nešírení jadrových zbraní (NPT) musí byť civilný. Hraničné obohacovanie uránu podobné tomu, ktoré vykonával Teherán, však nie je automaticky predmetom sankcií, a Rijád sa k nemu môže kedykoľvek prikloniť.
Práve preto námestník saudského ministra zahraničia pre verejnú diplomaciu Rajíd Krimlí ubezpečil, že uzavretím dohody sunnitské mocnosti nezakladajú vojenskú os ani sektársky blok. „Nie je to ani spojené s akýmikoľvek jadrovými ambíciami či zbrojnými pretekmi,“ doplnil na sociálnych sieťach.
Rovnako sa už vlani v súvislosti s dvojstrannou dohodou vyjadril Pakistan, ktorý podľa Reuters „zľahčoval špekulácie“ o potenciálnom jadrovom dáždniku nad svojimi sunnitskými spojencami a odmietol diskusie o jadrových zbraniach s tým, že „nie sú na programe“.
Teokratickú vládu v Teheráne to pravdepodobne ubezpečilo natoľko, aby nevidela žiadny dôvod na obavy, ako v pondelok povedal hovorca rezortu diplomacie Esmáíl Bakájí. Štáty v regióne si podľa neho uvedomili, že bezpečnosť „nie je komodita, ktorá sa dá kúpiť od klamárskych maklérov“, čo médiá vyhodnotili ako urážku namierenú voči vyjednávačom Steveovi Witkoffovi a Jaredovi Kushnerovi.
„Akýkoľvek plán, ktorý vychádza z geopolitických a historických realít regiónu, je komplexný a inkluzívny a správne identifikuje nepriateľa a hrozbu, má šancu prispieť k posilneniu bezpečnosti a predchádzaniu nestabilite a zneužívaniu zo strany sionistického nepriateľa a jeho spojencov,“ dodal Bakájí s použitím urážlivého pomenovania Izraela.
Ankara pravdepodobne už teraz pociťuje ochrannú ruku svojich spojencov, keďže len niekoľko dní po podpise Dohody z Mekky poskytla 70 odpaľovacích zariadení pre americké rakety ATACMS a ďalších 12 zariadení M270 Ukrajine. No kým v Kyjeve hodnotia plánovaný predaj za 280 miliónov dolárov ako zbavovanie sa starých zbraní, možno tento krok chápať aj ako prejav rastúcej tureckej sebaistoty.
Kto všetko sa pripravuje na vojnu
Faktom je, že konvenčné turecké sily, pakistanské jadrové zbrane a saudské petrodoláre tvoria odstrašujúci trojuholník okolo Iránu, ktorý má potenciál zastrašiť aj ďalšie okolité krajiny. Jednou z nich môže byť z pochopiteľných príčin Izrael, ktorý už tiež vypustil zopár povestných lastovičiek.
Tel Aviv zatiaľ oficiálne nereagoval na založenie sunnitskej aliancie, hoci niektorí volení predstavitelia pred týmto scenárom varovali. Expremiér Naftalí Bennett už počas februárového vystúpenia na Konferencii prezidentov veľkých amerických židovských organizácií vyhlásil, že „Turecko je nový Irán“, pričom neskôr sa k nemu pridávali aj ďalší politici.
Minister kultúry a športu Miki Zohar v máji naznačil, že Tel Aviv „musí začať s Tureckom zaobchádzať ako s nepriateľským štátom“, o mesiac neskôr mu sekundoval stranícky kolega z Likudu a poslanec Ariel Kellner označením Turecka za „nepriateľský štát“.
Osobitne tvrdým postojom sa vyznačoval minister pre diasporu Amichai Chikli, ktorý sa na stretnutí Židovského novinárskeho syndikátu rozhovoril o „aliancii Moslimského bratstva“.
Pravdou je, že Ankara kryla Ahmada Šaru počas jeho víťazného ťaženia proti prezidentovi Bašárovi Asadovi v decembri 2024 a od mája tohto roka zrejme poskytuje krytie hnutiu Hamas – ktoré vzniklo ako palestínska filiálka Moslimského bratstva.
Erdoganova vláda, či skôr jeho strategická doktrína neoosmanizmu tak majú takpovediac nohu vo dverách aj južne od Izraela, čo pravdepodobne viedlo známeho izraelského špióna Jonathana Pollarda k vyjadreniu, že sa Izrael musí pripraviť na vojnu proti Turecku a Egyptu.
„Nie som si taký istý, či to s Turkami budeme mať také ľahké, ako to bolo s Iráncami. Sledujem tureckú vojenskú doktrínu – blíži sa búrka, (...) Prečo sa na to teraz tak sústreďujem? Lebo musíme byť pripravení na ďalšiu vojnu, ktorá bude pravdepodobne proti Turecku a Egyptu,“ vyhlásil špión, ktorého do Izraela priviezla Trumpova donorka Miriam Adelsonová na svojom súkromnom lietadle.
Predseda izraelskej vlády Benjamin Netanjahu však na ostré vyjadrenia tiež nenechal dlho čakať. Čo na začiatku znelo ako kritika Trumpovho povolenia na stíhačky F-35 pre turecké letectvo, sa zvrhlo na obvinenia z „nákazy Moslimským bratstvom“.
„Pozrite, Turecko je skvelá krajina. Vládne mu však muž, ktorý otvorene vyzýva na zničenie Izraela, okupuje polovicu Cypru – krajina NATO, ktorá ohrozuje Grécko, ďalšiu krajinu NATO, a otvorene hovorí o dobytí Jeruzalema,“ vyhlásil niekoľkonásobný premiér v relácii Fox & Friends 6. júla.
Fidan podľa Netanjahua tiež povedal, že „židovský štát nemá miesto medzi ľudstvom“. „V podstate hovorí, že musí byť zničený,“ poznamenal Netanjahu, ktorý pokračoval tým, že exminister vnútra Ali Yerlikaya „povedal, že sa teší na to, že sa stane guvernérom Jeruzalema“.
„Pokiaľ ide o režim nakazený Moslimským bratstvom – extrémistickým hnutím, ktoré nenávidí Ameriku a skanduje „Smrť Amerike“ – z tohto pohľadu si nemyslím, že by im mali byť dodané stíhačky F-35,“ uzavrel izraelský líder. Jeho slová sa tiež dajú vysvetliť ako legitimizácia príprav na vojnu.
Spoločnosť moslimských bratov však skutočne sídli v Istanbule, ako poukázal dokumentarista Ami Horowitz vo videoreportáži z 25. novembra minulého roka – teda krátko po tom, ako Trump túto organizáciu klasifikoval ako teroristickú.
Práve tu sa skrýva potenciálna spojitosť s Egyptom, ktorú naznačoval Pollard – Moslimské bratstvo založili v roku 1928 sunnitskí učenci v meste Ismá’ílijá na brehu Suezského prieplavu. Okrem šírenia islamu a práva šaría sa organizácia sústreďuje aj na zvyšovanie gramotnosti, podporu zdravotníctva či sociálne otázky, vďaka čomu je napriek zákazu v domovskom Egypte stále populárna.
Kandidát Moslimského bratstva Muhammad Mursí dokonca po egyptskej fáze Arabskej jari a zvrhnutí dlhoročného prezidenta Husního Mubaraka zvíťazil vo voľbách na post hlavy štátu. Po vojenskom puči v roku 2013 ho však nahradil súčasný líder Abdel Fattáh Sísí, pričom Mursí v roku 2019 zomrel počas súdneho procesu, v ktorom bol obvinený zo špionáže.
Bez ohľadu na odpor voči bratstvu sa Egypt v posledných mesiacoch zapojil do štvorstrannej skupiny zameranej na riešenie regionálnych otázok, poznamenal Reuters s dôvetkom, že nosnou témou formátu R4 bola práve vojna s Iránom. Aj preto Erdogan dúfa v skoré pripojenie Káhiry k novej sunnitskej aliancii.
„Víziou nášho prezidenta je, aby sme sa neobmedzovali len na tri krajiny, ale aby sme sa rozširovali a zjednotili všetky krajiny pod touto strechou,“ povedal Fidan s tým, že Egypt by sa k dohode mohol potenciálne pripojiť po vyriešení bližšie neurčených technických záležitostí.
Nová rovnováha na starých ihriskách
Namiesto vlastného Iránu sa však nová aliancia môže zamerať na jeho os odporu roztrúsenú po celom regióne Blízkeho východu. Kým Hamas ako spriaznená sunnitská organizácia s tureckým krytím pravdepodobne vyviazne, to isté sa nedá povedať o šiitských hnutiach Hizballáh či Ansár Alláh.
Militanti v južnom Libanone totiž stále požívajú ochranu Teheránu, kým húsíovia nedávno zareagovali na výzvu zablokovať prieliv Báb el-Mandeb medzi Červeným morom a Adenským zálivom. Spolu s blokádou Hormuzského prielivu tak Irán vedie vojnu proti svetovému obchodu (najmä s ropou a plynom), čo je jeden z dôvodov podpisu zo strany Rijádu.
Delegácia jemenských povstalcov, ktorá sa 13. júla vracala z pohrebu zabitého vodcu Iránu Alího Chameneího, sa na letisku v metropole Saná stala terčom údajne saudského ostreľovania. A hoci sa k útoku prihlásila Prezidentská rada, šiitskí povstalci o deň neskôr ostreľovali saudské územie, čím porušili štvorročné prímerie.
Jemen sa v posledných rokoch stal aj ihriskom zástupných vojen medzi Saudmi a Spojenými arabskými emirátmi, ktoré podporili samozvanú Južnú prechodnú radu v pobrežnej provincii Hadhramaut. Práve Emiráty sa ukázali ako prominentný vyzývateľ monarchie, ich zástupné konflikty sa tiahnu prakticky po celej severnej Afrike.
Abú Zabí ako spojenec Izraela a signatár Abrahámovských dohôd z roku 2020 sa tiež doteraz nevyjadril k založeniu turecko-saudsko-pakistanskej aliancie. V otázke rovnováhy moci na Blízkom východe však zrejme čoskoro zaujme nejaké stanovisko.
Nepriateľstvo medzi Emirátmi a Saudmi sa však v poslednom období utlmilo a bohatá federácia z Perzského zálivu je podobne ako Turecko podporovateľom Ukrajiny. Je teda možné, že nová obranná aliancia v konečnom dôsledku prispeje k upokojeniu najkrvavejšej oblasti sveta.