Nigel Farage zo strany Reform UK zvíťazil nad dlhým zoznamom nezávislých a okrajových kandidátov v doplňujúcich voľbách v Clactone, ktoré boli vyvolané jeho júlovou rezignáciou, a so ziskom 22 239 hlasov získal približne 63 percent hlasov.
Na druhom mieste sa umiestnil satirický kandidát Count Binface, ktorého volebný program liberálno-ľavicový denník Guardian bez náznaku irónie opísal ako „Silly Sausage Britain“ (Británia hlúpych klobás).
Binfaceove sľuby o obmedzení cien zmrzliny na 99 pencí, o referende o tom, či by malo Pluto získať späť svoj status planéty, o znížení daní pre voličov a zvýšení daní „všetkým ostatným“ mu vyniesli 9 455 hlasov, čo predstavuje výsledok tesne pod 27 percent hlasov.
Jeho relatívny úspech – v tom zmysle, že Binface kandidoval už v mnohých predchádzajúcich voľbách a vo všetkých z nich totálne prepadol – dal establišmentu to najlepšie, v čo mohol v týchto voľbách dúfať, čo bola veselá staromódna zábava pred návratom k zložitému problému, ako udržať na uzde Faragea a jeho stranu.
Líder strany Reform UK odstúpil začiatkom minulého mesiaca v snahe presadiť svoju legitimitu medzi ľuďmi, ktorí sú – alebo by mali byť – pre úradujúceho poslanca najdôležitejší: jeho voličmi z Clactonu.
Cítil sa k tomu donútený v súvislosti s vyšetrovaním daru vo výške päť miliónov libier od miliardára z oblasti kryptomien Christophera Harbornea. Farage trvá na zákonnosti tohto daru a pri príležitosti svojej rezignácie uviedol, že slúži predovšetkým na financovanie jeho ochrany.
V priebehu niekoľkých hodín po dnešnom rannom znovuzvolení Faragea potvrdil komisár pre etické normy britského parlamentu obnovenie vyšetrovania Farageových financií. Mnohí sa preto dnes ráno pýtajú, aký zmysel mala celá táto epizóda.
Kandidát establišmentu
Farageovu rezignáciu s uspokojením privítali všetky hlavné politické strany v Spojenom kráľovstve, ktoré sa rýchlo zjednotili a vyhlásili, že do volieb, ktoré podľa nich boli len politickým divadlom, nebudú vysielať žiadnych kandidátov. Podtextom bolo, že poraziť Faragea na jeho domácej pôde bolo mimoriadne nepravdepodobné, a preto sa nechceli vystaviť tomuto ponižujúcemu rituálu.
Avšak len to, že strany „establišmentu“ odmietli priamo kandidovať v doplňujúcich voľbách v Clactone, ešte neznamená, že establišment nemal v súťaži svojho kandidáta. Mal ho a Farage mal pravdu, keď ho označil za grófa Binfacea.
Na otázku týkajúcu sa toho, ako ho Farage v spravodajstve o voľbách označil za „kandidáta establišmentu“, Binface odpovedal: „No to je zaujímavé, nie? Pretože jedným z kandidátov bol úradujúci poslanec, bývalý poslanec Európskeho parlamentu, architekt brexitu, jeden z najvýznamnejších britských politikov posledných 20 rokov a údajne člen East India Gentleman’s Clubu, ktorý dodnes neprijíma ženy.“
„Ak to nie je establišment, rád by som vedel, čo ním je, lebo ja som vesmírny bojovník – osamelý vlk,“ povedal Binface.
Na rozdiel od existujúcich definícií establišmentu to, čo najlepšie vymedzuje jeho kontúry, je jeho nemilosrdné dodržiavanie sekulárneho liberalizmu. „Bezohľadné“ v tom zmysle, že je ochotný byť úplne neliberálny pri presadzovaní a obrane toho, čo chápe ako sekulárny liberalizmus: rozmanitosť, rovnosť a inklúzia, podložené svetovým názorom kritickej teórie, ktorá sa snaží podkopať všetko, čo považuje za utláčajúce. Napríklad kresťanstvo, patriarchát, nukleárnu rodinu a ešte oveľa viac.
Pri pohľade cez túto optiku je jasné, prečo napriek tomu, že je Farage politikom s dlhoročnými skúsenosťami a vplyvom, nemožno ho považovať za súčasť establišmentu, zatiaľ čo široké spektrum politických zoskupení v Británii, ako aj médiá, akademické a občianske inštitúcie za súčasť establišmentu považovať možno.
Hrozba pre sekulárny liberalizmus poháňaný DEI
Farage napriek tomu, že je človekom svojej doby, predstavuje hrozbu pre sekulárny liberalizmus poháňaný ideológiou DEI. Predovšetkým preto, že v politike otvorene presadzuje prístup „Británia na prvom mieste“ a vystupuje proti katastrofálnej imigračnej politike Spojeného kráľovstva.
Preto vyhľadávanie mena Nigel Farage na Googli v piatok ráno odhaľuje iba negatívne a negatívne ladené titulky, a preto je spravodajstvo o grófovi Binfaceovi buď pozitívne, alebo pozitívne ladené. To je zároveň dôvod, prečo bol Binface v období pred samotnými voľbami prijatý tak pozitívne.
Muž v maske bol začiatkom tohto mesiaca srdečne privítaný v poprednom britskom politickom podcaste „The Rest is Politics“ mužmi, ktorých by sám Binface zrejme bez problémov označil za súčasť establišmentu – Alastairom Campbellom a Rorym Stewartom. Jeden z nich je bývalá pravá ruka Tonyho Blaira v oblasti komunikácie a druhý bývalý minister.
Napriek tomu si to všetci užili – bola to príjemná, uvoľnená a lichotivá atmosféra.
Podobne aj nedávno odvolaný premiér a líder labouristov Keir Starmer povzbudil voličov, aby svoj hlas hodili „do koša“. Rozdiel v prístupe k vedúcim kandidátom by sa dal ilustrovať ďalšími príkladmi, ale podstata je jasná.
Doplňujúce voľby v Clactone neboli politickým ťahom, ako ich chcel Farage prezentovať, ale ani nie sú tým veľkým vtipom, za ktorý ich v piatok ráno vydávajú. O podpore, ktorú má Farage medzi svojimi stúpencami, nebolo nikdy pochýb, a to je jadro veci. To bolo všeobecne uznané a výzva bola odmietnutá.
Namiesto toho sa politická elita a médiá rozhodli premeniť voľby v Clactone na cirkus. Ak ho nemôžete poraziť, vysmejte sa mu. Ale časy sú vážne a Farageova neochvejná podpora je toho znakom. Gróf Binface síce možno niektorých ľudí neuveriteľne rozosmial, ale značná časť britskej verejnosti nemá náladu na vtipy.
Uvidíme, kto sa bude smiať naposledy, ale rovnako ako v prípade amerického prezidenta Donalda Trumpa by si establišment mal z tejto epizódy vziať ponaučenie, že svoje problémy nedokáže vyriešiť tým, že sa im bude vysmievať.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.