Diplomati Ivan Novotný, pôsobiaci v strane SaS, a jeho partner Metod Špaček, vedúci Kancelárie prezidenta SR v rokoch 2021 až 2024, sa domáhajú zápisu svojho manželstva uzavretého v Rakúsku.
Obaja pritom veľmi dobre vedia, že slovenské právo neumožňuje zápis manželstva tohto typu, a to už na úrovni Ústavy SR.
Nejde pritom o ojedinelý jav. Podobnú „fintu“, ako obchádzať Ústavu SR a právny poriadok Slovenskej republiky, zvolil aj poslanec Progresívneho Slovenska Michal Sabo, ktorý so svojím partnerom uzavrel manželstvo rovnako v Rakúsku. Tieto snahy ukazujú nielen mieru rešpektu k ústave krajiny, ale aj k samotnému právnemu poriadku.
Matrika nekonala, po upozornení zápis odmietla
Novotný a Špaček podali v decembri 2025 žiadosť o zápis manželstva do osobitnej matriky Ministerstva vnútra SR, no osobitná matrika mesiace na žiadosť nereagovala. Dvojica sa preto obrátila na Generálnu prokuratúru SR a generálny prokurátor Maroš Žilinka podal ministerstvu dve upozornenia prokurátora pre nečinnosť pri žiadostiach osôb rovnakého pohlavia.
Do celej veci sa zapojil aj predseda vlády Robert Fico, ktorý osobne navštívil osobitnú matriku. Fico po návšteve vyhlásil, že slovenská právna úprava zápis takýchto zväzkov neumožňuje a že osobitná matrika „nesmie zapísať manželstvo, ktoré je v rozpore s ústavnou definíciou manželstva ako zväzku muža a ženy“, s tým, že nemožno zapisovať niečo, čo slovenský právny poriadok nepozná.
Matrika nakoniec oficiálne odmietla zápis manželstva oboch diplomatov. Obaja aktéri dostali list od ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka, v ktorom minister uvádza, že podľa súčasného slovenského právneho rámca nemožno žiadosti vyhovieť. Minister sa odvoláva na Ústavu SR, zákon o rodine a zákon o matrikách.
Novotný hovorí o politickom zásahu a práve EÚ
Ivan Novotný označil dané rozhodnutie za „brutálny neskrývaný politický zásah do konania“ a avizuje správnu žalobu prostredníctvom advokátskej kancelárie Dentons vedenej advokátom Petrom Kubinom. Podľa Novotného mala rozhodovať osobitná matrika na základe platného práva, a nie minister na základe politického stanoviska.
Obaja muži svoj nárok na zápis manželstva do matriky, hoci je podľa slovenských právnych noriem problematický, odvodzujú od rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-713/23 Cupriak-Trojan a Trojan proti Wojewoda Mazowiecki. Išlo o dvoch poľských občanov rovnakého pohlavia, ktorí uzavreli manželstvo v inom členskom štáte a Poľsko odmietlo jeho uznanie a prepis do matriky.
Poľský Ústavný súd odmietol uznávanie zahraničných manželstiev osôb rovnakého pohlavia v poľských matrikách. Podľa súdu je takýto postup protiústavný. Súd vyhlásil, že poľská ústava definuje manželstvo výhradne ako zväzok muža a ženy. Akákoľvek nižšia právna norma alebo úradnícke nariadenie preto nemôže túto definíciu obchádzať.
Súdny dvor EÚ rozhodol, že právo EÚ bráni tomu, aby členský štát odmietol uznať takéto manželstvo len preto, že jeho vnútroštátne právo manželstvo osôb rovnakého pohlavia nepripúšťa. Ak je prepis sobášneho listu do matriky jediným prostriedkom, ktorým vnútroštátne právo zabezpečuje takéto uznanie, štát musí umožniť aj prepis.
Súdny dvor EÚ však súčasne nenariadil členským štátom zaviesť manželstvá osôb rovnakého pohlavia do ich vnútroštátneho rodinného práva. Ide o povinnosť uznať už existujúce manželstvo v situácii, ktorá spadá pod právo EÚ a voľný pohyb občanov.
Aktivistické rozhodnutie a jeho nesprávny výklad
Práve voľný pohyb občanov, ktorý bol pôvodne zamýšľaný na podporu obchodu, a tým na udržanie mieru v Európe, bol teraz aktivistickým rozhodnutím súdu preformátovaný na zásahy do vnútroštátneho práva aj tam, kde EÚ nemá žiadne kompetencie.
Rodinné právo totiž patrí do výlučnej kompetencie štátov.
Denník Štandard na toto rozhodnutie upozornil s tým, že sa na ňom podieľali sudcovia SD EÚ, ktorí v minulosti ako politici sami presadzovali uzákonenie homosexuálnych manželstiev, no voči ich účasti v prípade nikto nevzniesol námietku. Problém s tým nemal ani samotný súd.
Ivan Novotný totiž stavia požiadavku na zápis svojho manželstva najmä na práve EÚ, rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Trojan a na potrebe zachovať právny status občana pri pohybe medzi členskými štátmi. Novotný tvrdí, že nejde primárne o otázku slovenského rodinného práva, ale o oblasť, v ktorej má EÚ kompetenciu – slobodu pohybu, pobytu a ochranu rodinného a súkromného života občanov EÚ.
Takýto výklad rozsudku SD EÚ je však v kontexte manželskej turistiky homosexuálnych párov na Slovensku zjavne nesprávny.
Argument Súdneho dvora EÚ o slobode pohybu bol, že ak občan EÚ využije svoje právo voľného pohybu, presťahuje sa do iného členského štátu a tam platne uzavrie manželstvo, jeho domovský štát nesmie po návrate tento rodinný status ignorovať spôsobom, ktorý by ho od využívania slobody pohybu odrádzal.
Základnou premisou je vytvorenie rodinného života v zahraničí – ten však pri slovenských homosexuálnych pároch v medializovaných prípadoch neexistuje.
Účelové vycestovanie do zahraničia ako forma sobášnej turistiky
V ich prípade teda absentuje zahraničný prvok, o ktorý sa opiera európsky súd, pretože iba účelovo vycestovali do zahraničia na uzavretie manželstva. Tento status následne zneužili na to, aby obchádzali slovenské právo a „pretvárali ho“ podľa svojich potrieb, hoci na to nemajú žiadny faktický základ.
Svoje výhrady k sobášnej turistike formulovala aj sudkyňa Správneho súdu v Bratislave Dana Jelinková Dudziková.
Sudkyňa okrem odkazu na právne normy Slovenskej republiky hovorí aj o tom, že zahraničné manželstvo podľa nej nemožno automaticky „preniesť“ do slovenského právneho poriadku. Práve pri cezhraničných vzťahoch podľa nej vzniká otázka, do akej miery musí Slovensko status vytvorený zahraničným právom akceptovať.
Ako príklad uvádza poľský spor, v ktorom Súdny dvor EÚ požadoval uznanie manželstva uzavretého v zahraničí z dôvodu kontinuity rodinného života, zatiaľ čo poľský ústavný súd následne odmietol administratívne riešenie, ktoré by umožnilo jeho zápis, s odkazom na poľskú ústavu. Jelinková Dudziková pritom zdôrazňuje podobnosť poľskej a slovenskej ústavnej definície manželstva.
Pri rozsudku vo veci Trojan Jelinková Dudziková hovorí, že podľa jej výkladu išlo o pár, ktorý dlhodobo žil v zahraničí a následne sa vracal do svojej domovskej krajiny. Podľa sudkyne nemožno akceptovať predstavu „justičnej turistiky“, pri ktorej si osoba jednoducho vycestuje do iného štátu, uzavrie tam manželstvo, ktoré domáce právo nepozná, a tým si fakticky vyberie právny poriadok, podľa ktorého sa chce spravovať.
Sudkyňa Jelinková Dudziková upozorňuje aj na to, že samotný zápis do matriky podľa nej problém nevyrieši, ale vytvorí ďalšie právne rozpory. Jedna z jej hlavných praktických výhrad znie, že aj keby Slovensko na účely voľného pohybu vytvorilo mechanizmus, ktorým by takéto zahraničné manželstvo evidovalo, nevyriešilo by tým následky manželstva v ostatných oblastiach slovenského práva.
Ako príklady uvádza rozvod, majetkové vzťahy manželov, rozhodovanie o deťoch, uznávanie neskorších zahraničných rozhodnutí či zmenu osobného statusu po rozvode. Podľa sudkyne slovenský súd za súčasného právneho stavu „nevie rozviesť manželstvo dvoch mužov, dvoch žien“ a nevie takému vzťahu poskytnúť rovnaký režim majetkového vyporiadania, aký slovenské právo spája s manželstvom.
Problémom je aj s uznaním zahraničného rodného listu dieťaťa, v ktorom figurujú dvaja muži ako rodičia, keďže rodný list v podmienkach Slovenskej republiky nemôže obsahovať dvoch mužov ako rodičov.
Sudkyňa nakoniec pripomína, že „matričný zákon hovorí absolútne jasne, nemôžu zapísať ani manželstvo páru rovnakého pohlavia a takýto zápis by bol neplatný“. Jelinková Dudziková poukázala aj na požiadavku rešpektovania národnej identity členských štátov s tým, že ústavná definícia manželstva môže podľa nej patriť medzi tie prvky vnútroštátnej identity, ktoré európske orgány nemôžu jednoducho ignorovať.
Sudkyňa Jelinková Dudziková spomenula aj skutočnosť, že pri kultúrno-etických otázkach podľa nej hrozí, že výsledok rozhodovania nebude určovať text práva, ale ideologické alebo politické presvedčenie sudcu.
Táto kritika smeruje na Súdny dvor EÚ a ESĽP s otázkou, či ich sudcovia pri hodnotovo citlivých otázkach spĺňajú požiadavku neutrality a či ich vlastné presvedčenie nemôže ovplyvňovať výsledok rozhodovania.
Ide teda o problém zaujatosti európskych sudcov, na ktorý poukázal denník Štandard.
Karas hovorí o prekračovaní kompetencií Súdneho dvora EÚ
Bývalý predseda Slovenskej advokátskej komory a podpredseda KDH Viliam Karas rovnako hovorí o problematickej snahe homosexuálneho páru vynútiť si zápis manželstva.
Podľa Karasa sa na prípad Novotného a Špačka rozsudok SD EÚ vôbec nevzťahuje, pričom ako „expert na medzinárodné právo to musí vedieť“, pretože žije na Slovensku a nepohybuje sa po EÚ – chýba teda cezhraničný prvok.
Karas pripomína, že Súdny dvor EÚ v tomto smere nemôže prekračovať svoje kompetencie a neexistuje žiadne ľudské právo na uznanie homosexuálneho manželstva v medzinárodných zmluvách.
Podpredseda KDH ďalej poukázal aj na to, že „to, čo sa dnes žiada, je, aby sa homosexuálnym zväzkom prisúdilo obdobné, kvázi rovnocenné postavenie ako manželstvu vo vnútroštátnom práve.
Ak niekto tvrdí, že to tak nie je, že to je len zápis v matrike, tak nehovorí pravdu, lebo hneď by prišla žaloba, ktorá by žiadala rovnocennosť alebo by namietala diskrimináciu pri všetkých ostatných veciach od sociálneho zabezpečenia, dôchodkov cez čokoľvek, čo sa dnes vzťahuje iba na manželov v slovenskom práve.“
Pri argumente o „potrebe rešpektovať menšiny či rovnosť a dôstojnosť“ sa Karas pýta, ako „potom budeme pristupovať k právu šaría, ak tu budeme mať mnohoženstvá, pretože to je rovnaký princíp“.
Viliam Karas tak správne poznamenal, že snaha dvoch diplomatov obchádzať právny poriadok je nielen problémom z hľadiska suverenity krajiny, ale touto snahou by sa vytvorili ďalšie právne problémy z pohľadu diskriminácie.
Ako uviedli sudkyňa či podpredseda KDH, uznávanie homosexuálnych manželstiev by narazilo na mnohé právne prekážky a vytvorilo by novú kategóriu problémov. Vznikla by tak potreba priznávať rôzne „nadpráva“ homosexuálnym párom, ktoré slovenské právo nepozná.
Ak by sa tento proces udial prostredníctvom volieb, v ktorých by víťazná strana alebo koalícia sľubovala, prípadne neskôr zaviedla tieto praktiky do zákonnej podoby, bolo by to z pohľadu práva v poriadku.
To, čo predvádzajú nadšenci „sobášnej turistiky“, je prispôsobovanie si práva podľa vlastných potrieb pod zámienkou falošných naratívov a nesprávnych výkladov európskych súdov. Ich argumenty sú vždy postavené do emočnej roviny s tým, že sú vlastne obeťami.
Vecné a právne argumenty, minimálne tie správne, chýbajú.
Ľudia, ktorí právu aj rozumejú, ukázali, že lámanie práva cez európske koleno je absolútne neprípustné a ústavný poriadok Slovenskej republiky sa musí rešpektovať.