Iránska vojna v Európe? Kam až dosiahnu balistické rakety Teheránu
Teokratická vláda podľa anonymných zdrojov zvažuje ostreľovanie amerických základní ďaleko za hranicami Blízkeho východu. Vojna sa tak plazivým tempom približuje k Európe. Otázne však je, kam až iránske sily dostrelia.
Iránske rakety vystavené v parku v Teheráne, Irán. Foto: Majid Saeedi/Getty Images
|
Iránska islamská republika pracuje na predĺžení doletu svojich balistických rakiet. Dvaja insideri šiitskej vlády dokonca denníku Financial Times v stredu prezradili, že v rámci potenciálnej odvety v budúcnosti hodlajú ostreľovať americké základne v Európe.
Predstavitelia bezpečnostnej rady v Teheráne, ktorej nominálne podliehajú pravidelná armáda Arteš aj Revolučné gardy, posudzovali možnosť úderu na vojenské zariadenia Spojených štátov v krajinách juhovýchodnej Európy, povedali zdroje pre britský denník.
Do úvahy tak prichádzajú základňa Bezmer v Bulharsku, ktorej využívanie americkými silami presadil premiér Rumen Radev, a tiež základne na Cypre – hoci ostrovné inštalácie podliehajú veleniu v Británii, nie v USA. Jedna z dvojice veľkých základní s názvom Akrotiri sa pritom už začiatkom marca stala terčom iránskeho dronu.
Obnovenie vzájomných bojových operácií medzi USA a Iránom je podľa velenia v Teheráne len otázkou času, poznamenal denník Financial Times. Jedným z prerokovaných scenárov podľa dvojice predstaviteľov bolo aj prerušenie optických káblov na dne Hormuzského prielivu – ktorý je po sérii neúspešných rokovaní opäť obojstranne uzavretý.
Americký prezident Donald Trump ešte v utorok oznámil, že s vládou Iránu neprebiehajú žiadne rokovania a ani nie sú naplánované. Diskusie o otvorení kľúčovej námornej trasy, cez ktorú pred vojnou prechádzala pätina celosvetovo obchodovanej ropy a plynu, sa zasekli na mŕtvom bode, čo priznali obe strany.
Kam chcú dostreliť Revolučné gardy
Irán dokonca pracuje na vývoji rakety, ktorá by dosiahla územie Spojených štátov, vyhlásil hovorca úradu najvyššieho vodcu Abdolnabí Musávífard. Počas pravidelných piatkových modlitieb v meste Ahváz 7. augusta dodal, že nová technológia by mala mať dolet až 15-tisíc kilometrov – na dosiahnutie USA by pritom teoreticky stačilo 13-tisíc kilometrov.
„Pripravujeme sa na to, aby aj americký ľud mohol zažiť raketové útoky a pochopiť, čo to znamená byť vláčený cez krv a prach,“ vyhlásil hovorca Modžtabu Chameneího v príhovore veriacim.
Vývoj by však podľa pozorovateľov nemusel prebiehať samostatne. Pportál Times of India aj agentúra Unian, ktoré správu prevzali, pripomenuli spoluprácu Severnej Kórey na finálnej podobe rakety Chorramšahr s doletom 2- až 3-tisíc kilometrov. Jej predchodcom je raketa Musudan BM-25, známa na domácej pôde ako Hwasong-10.
Vývoj tejto kategórie však Pchjongjang viedol ďalej a rakety Hwasong-18 majú od prvých testov v júli 2023 potvrdený dolet 15-tisíc kilometrov. Neskoršia verzia Hwasong-19 má predpokladaný dolet dokonca viac ako 17-tisíc kilometrov. Aj ich vývoj v gescii KĽDR bol prekvapivo rýchly, čo je podľa agentúry Unian indíciou pre úvahy, že krajine pomohlo Rusko.
Balistické rakety sa radia do kategórie medzikontinentálnych po prekročení hranice doletu 5 500 kilometrov. Túto hranicu zatiaľ neprekračuje žiadna z iránskych rakiet, čo nahráva stanovisku Teheránu na pozadí ostreľovania základne Diego Garcia.
Americká základňa na bývalých britských Čagoských ostrovoch v Indickom oceáne sa v marci stala terčom neúspešného útoku balistickými raketami, tvrdili zdroje Washingtonu a Londýna. Teherán informácie poprel.
Viaceré európske mestá sú však na dostrel rakiet, ako sú Sedžíl či spomínaný Chorramšahr, ktoré majú v súčasnosti dolet približne 2-tisíc kilometrov. Táto vzdialenosť ich preto radí do kategórie balistických rakiet stredného doletu (MRBM), do ktorej patria aj varianty rakety Šaháb-3 známe pod názvami Kadr-110 a Emad (do 1 950 kilometrov).
Väčšina balistických rakiet Iránu je krátkeho doletu, hlavnými verziami sú Fattáh, Tondar-69 či Zolfakár. Ich dolet je v rozmedzí od 150 do 800 kilometrov, teda menej ako tisíckilometrová hranica potrebná na kategorizáciu MRBM.
Hrozby voči Európe, o ktorých informovali Financial Times, neboli prvé svojho druhu na pozadí vojny, ktorú Spojené štáty a Izrael začali 28. februára. V prípade, že by sa členské štáty NATO zapojili do bojových operácií, išlo by o „akt vojny“, poznamenal 4. marca hovorca rezortu iránskej diplomacie Esmáíl Bakájí.
Kapacitám iránskych rakiet sa venuje projekt obrany pred raketovými hrozbami pri Centre pre strategické a medzinárodné štúdie (CSIS). Analytici tohto projektu rozoznávajú celosvetovo len 12 krajín s balistickými kapacitami: Británia, Čína, Francúzsko, India, Irán, Izrael, Južná Kórea, KĽDR, Pakistan, Rusko, Taiwan a USA.
Okrem nich operuje balistickými raketami ako jediný neštátny aktér aj hnutie Hizballáh v južnom Libanone, tie však zrejme pochádzajú z iránskej produkcie. Najvýkonnejšími raketami sú však pravdepodobne zariadenia typu Scud B, C a D s doletom najviac 550 kilometrov.
Dnes už svetoznáme drony Šáhid-136 majú podľa strediska CSIS dolet až 2 500 kilometrov, čo by hypoteticky stačilo na útok na Bratislavu. akúto možnosť aspoň naznačujú mapy analytického inštitútu verejne dostupné na stránke Missile Threat.
Mapa dosahov iránskych balistických rakiet podľa údajov Centra pre strategické a medzinárodné štúdie (CSIS) z marca 2026. Foto: CSIS Missile Defense Project
Rádius 2 500 kilometrov zahŕňa aj susedné metropoly, ako sú Varšava a Budapešť, rovnako ako Belehrad, Sarajevo či dokonca lotyšská Riga. Podobný dolet sa odhaduje aj pri neskorších verziách rakiet Sedžíl (teda 2 500 kilometrov), čo predstavuje reálne strategické ohrozenie nielen juhovýchodnej Európy.
Obavy Teheránu sa napokon nenaplnili, európski členovia Aliancie sa do vojny dodnes nezapojili a odmietli aj úvahy o spoločných operáciách proti islamskej republike. Najďalej sa na poslednom samite v Ankare dostali Francúzsko a Británia, ktoré plánujú spoločnú operáciu na ochranu civilných tankerov v Hormuze – ale až po ukončení bojov.
Nedlho po slovách prezidenta Emmanuela Macrona spustili Spojené štáty dvojtýždňovú kampaň neustálych nočných náletov, po ktorých sa však nezdá, že by bol Irán rapídne oslabený.
Medzi čisto americké základne na území NATO zaradil denník Financial Times kosovskú základňu Camp Bondsteel podliehajúcu misii KFOR, námornú podpornú základňu Souda Bay na Kréte a letecké základne Izmir a Incirlik v Turecku. Všetky sú v potenciálnom dostrele rakiet Sedžíl.
Okrem toho sú však na území východného krídla NATO základne, ktoré sú v spoločnom vlastníctve s daným štátom a vojakov USA len hostia. Do tejto kategórie patria estónska vzdušná základňa Ämari, lotyšská Lielvarde, poľské Lask a Powidz, maďarské Pápa a Kecskemét, rumunské Câmpia Turzii a Mihail Kogalniceanu a tiež bulharský Bezmer a grécke Larissa a Stefanovikelo.
Základne v gescii Pentagónu, ako sú Ramstein či Wiesbaden, sú za hranicou predpokladaného doletu iránskych rakiet, v prípade vylepšenia niektorej z existujúcich technológií sa to však môže zmeniť. Už dnes má Teherán v arzenáli dron Šáhid-149 s doletom takmer 4-tisíc kilometrov, ide však o prieskumný dron – ten by bolo potrebné konvertovať na jednosmerný dron s výbušninou.
Mapa dosahov iránskych dronov podľa údajov amerického ministerstva vojny a OSN z júna 2026. Foto: CSIS Missile Defense Project
Údaje amerického ministerstva vojny však naznačujú, že tento typ dronu je schopný doletieť k francúzskemu pobrežiu Atlantického oceánu. To je závažná hrozba aj pre západnú Európu, hoci zatiaľ nič nenaznačuje, že by Teherán k takémuto kroku pristúpil.
Bombardovanie amerických základní na Blízkom východe však zásadne zmenilo vnímanie prítomnosti vojakov USA na území arabských krajín – šejkovia ich už nepovažujú za odstrašujúci element, ale za akúsi príťaž.
V prípade európskych členov NATO tiež existuje aspoň hypotetická hrozba podobného scenára. Teherán sa však pravdepodobne bude aj naďalej sústrediť na svoju kľúčovú oblasť záujmu na juhu – najmä po tom, ako do Arabského mora vo štvrtok dorazila lietadlová loď USS George Washington.
