Diskurz medzi realistami a liberálmi
Aby časopis demonštroval svoju normatívnu otvorenosť, publikoval medzi hlavnými článkami jubilejného čísla vedľa eseje verejne známeho realistu z Chicagskej univerzity Johna Mearsheimera stať kolektívu liberálnych autorov pod vedením verejnosti neznámeho, ale v akademických kruhoch uznávaného profesora zürišskej ETH Lars-Erika Cedermana.
Zatiaľ čo realista obhajuje tézu, že mocenský konflikt je večný, len hráči sa menia, čo dokumentuje na vývoji veľmocenských vzťahov od Francúzskej revolúcie, liberáli varujú pred „návratom nacionalistickej geopolitiky“.
Mohlo by Vás zaujímať
Svet očami Mearsheimera. Čo Rusko dobylo, už nepustí
To je v poriadku. Univerzitný spor medzi medzinárodnopolitickými realistami a liberálmi sa vedie už viac než sto rokov. Asi pred päťdesiatimi rokmi si obe strany ujasnili, že je nerozhodnuteľný, pretože každá vychádza z iných výskumných predpokladov a metodologických postupov. Nech teda každý skúma medzinárodnú politiku po svojom, aby potom mohli prípad od prípadu merať, kto ju lepšie vystihuje.
Občas sa ukazuje, že niečo dokážu lepšie vysvetliť liberáli, niečo zase realisti. Ale funguje to len vtedy, keď všetci rešpektujú základné fakty a nevedú normatívny boj.
Toho liberáli väčšinou nie sú schopní. Normatívnemu boju nemôžu odolať. Realistov považujú za ľudsky menejcenných, pretože odmietajú prijať idealistické predstavy liberálov o politickom usporiadaní, ktoré prinesie večný mier. Touto liberálnou aroganciou je dnes nasiaknutý politický, mediálny i akademický mainstream Západu, keď napríklad kameňuje odporcu slávneho západného boja proti Rusku do posledného Ukrajinca.
Kvôli poriadku dodajme, že v článku varujúcom pred nacionalistickou geopolitikou nič také nie je, v redakčnej rade časopisu totiž sedia aj realisti.
S faktami však je tento článok na tom veľmi zle. Autori prichádzajú s legitímnou hypotézou, že liberálny medzinárodný poriadok, ktorý v 90. rokoch priniesol svetu mier, ustupuje nacionalizmu, ktorého nárastom vysvetľujú, prečo je dnes svet oveľa násilnejší než pred 30 rokmi. Odkazujú pritom na konkrétny kauzálny mechanizmus, podľa ktorého nárast nacionalizmu vedie k vylučovaniu etnických menšín z podielu na vláde a k iredentistickej mobilizácii zahraničných menšín, čo plodí násilie. To je legitímny teoretický argument: vylučovanie menšín a iredenta určite môžu byť príčinou konfliktu. Ako sa to však stretáva s tým, čo sa dnes vo svete deje?
Odpoveď je jednoduchá: nijako. Lepšie povedané, vplyv týchto faktorov na konflikty je úplne okrajový. Najsilnejší argument, ktorý autori môžu ponúknuť, sa opiera o rozsiahlu kvantitatívnu analýzu, v ktorej autori štatisticky preverovali vzťah medzi nacionalizmom a konfliktmi.
Zastavme sa pri tejto metóde, pretože je pre liberálov typická. Exaktné merania a štatistiky dávajú ich argumentom zdanie vedeckosti.
Ale len zdanie, lebo sú tu dva problémy. Po prvé, meria nemerateľné. Ako jedným číslom zmerať nacionalizmus? Čísla, ktoré majú zachytávať skúmané javy, sú väčšinou ľubovoľné, respektíve skôr ideologicky ovplyvniteľné.
Mohlo by Vás zaujímať
Samit v Ankare ponížil Európanov a priblížil vojnu
Problém s kauzalitou aj ďalšími faktormi
Po druhé, štatistická súvislosť medzi dvomi radmi čísel nevypovedá nič o súvislosti kauzálnej, ktorá nás vo vedeckom vysvetlení zaujíma predovšetkým. Pokiaľ budeme sledovať vývoj konzumácie zmrzliny a nákupov slnečných okuliarov počas jedného roka, zrejme medzi nimi nájdeme štatistickú súvislosť. Ale ťažko z toho usudzovať, že konzumácia zmrzliny vedie k nákupu slnečných okuliarov či naopak. Zrejme budú oboje dôsledkami počasia.
Solídny štatistický výskum sa preto snaží identifikovať všetky možné faktory, ktoré môžu ovplyvniť skúmané, riadne ich zmerať a potom identifikovať tie najdôležitejšie. To však naši liberáli skúmajúci vplyv medzi nacionalizmom a násilím nerobia. Pochybným spôsobom zmerajú nacionalizmus, potom k tomu pridajú pomerne spoľahlivé dáta o násilí (počty konfliktov a obetí), aby mohli čitatelia víťazoslávne zasypať číslami o ich súvislosti.
Napríklad zisťujú, že dvojici štátov, v ktorej dochádza k etnickému vylučovaniu, hrozí vyššie riziko konfliktu ako dvojici, kde to tak nie je. O koľko vyššie? O závratné jedno percento. Zatiaľ čo bez vylučovania sa toto riziko pohybuje medzi tromi a šiestimi stotinami percenta, tak s vylučovaním rastie k jednému percentu. Autori triumfálne oznamujú, že odhalili sedemnásť- až tridsaťtrinásobný nárast hrozby násilia.
Rovnako je to so všetkými ostatnými výsledkami – svedčia o úplnej okrajovosti nacionalizmu ako vysvetľujúceho faktora.
Solídny štatistický výskum by sa snažil porovnať váhu nacionalizmu s inými možnými príčinami konfliktov. Ponúkajú sa prinajmenšom štyri: mocenská súťaž (napríklad rozširovanie NATO), ekonomické nerovnosti (za posledných tridsať rokov vzrástli ako nikdy predtým), radikálny islam aj radikálny liberalizmus (počty obetí euroamerických vývozov demokracie sú presne zaznamenané).
Nič z toho autori nerobia. Len čisto rétoricky konštatujú, že mocenská súťaž o sféry vplyvu existuje, že liberalizmus prehĺbil nerovnosti a že vývozy demokracie tiež mieru neprospeli, ale nič z toho do svojho modelu nezaraďujú. O islame radšej nehovoria vôbec nič, európsky liberál sa desí viac islamofóbie ako džihádu. Za hranicou karikatúry je ich rozbor konfliktov Afganistanu, kde sa im darí takmer zamlčať vplyv islamu, aby ukázali zhubný vplyv paštúnskeho nacionalizmu.
Mohlo by Vás zaujímať
Kto chce veľkú európsku vojnu?
Klamstvá v kvalitatívnej časti liberálneho výskumu
Avšak tento postup nepresahuje medze štandardnej liberálnej manipulácie. Zaslepení nenávisťou k nacionalizmu musia za každú cenu ukázať, akú hrozbu predstavuje. K vyloženým klamstvám prechádzajú v kvalitatívnej časti svojho výskumu, kde vysvetľujú, ako merali nacionalizmus, a na príklade Ukrajiny ukazujú, aký je nebezpečný.
Ako merajú nacionalizmus, ukazujú na Slovensku, kde vraj v posledných rokoch nebezpečne narástol. Ich argumentácia stojí za úplnú citáciu:
„Zástupcovia maďarskej menšiny prišli po voľbách v roku 2020 o zastúpenie v slovenskej vládnej koalícii, keď sa strane Most-Híd nepodarilo dostať do parlamentu a dovtedajšia koalícia vedená stranou Smer skončila. Tento posun smerom k vylúčeniu otvoril priestor na iredentistické nároky zo strany Maďarska. Premiér Viktor Orbán sa čoraz viac zasadzoval za myšlienku ‚Veľkého Maďarska‘, ktoré by zahŕňalo územia stratené na základe Trianonskej zmluvy z roku 1920.“
Teda nárast slovenského nacionalizmu sa odvodzuje od faktu, že sa maďarské strany nedostali do parlamentu. Smiešny argument, ale ukazuje, o čo sa opierajú údaje, na ktorých autori stavajú. Hneď nato nasleduje dvojnásobná lož o tom, že onen údajný slovenský nacionalizmus viedol k veľkomaďarským nárokom premiéra Orbána.
Vychutnajme si, že v článku európskych liberálov sú bruselskí obľúbenci vlád Matoviča, Hegera a Ódora zachytávaní ako nacionalisti, ktorí striedajú umierneného Fica. Ak by autori skutočne chceli povedať niečo podložené o veľkomaďarských nárokoch, namiesto Orbána by sa museli venovať ďalšiemu bruselskému obľúbencovi Magyarovi.
Mohlo by Vás zaujímať
„Felvidék“ sa nevracia. Vracia sa politická naivita progresívcov
Ukrajina ako „analytická výzva“
Skutočnú výzvu však pre autorov predstavuje Ukrajina. Na jednej strane je Ukrajina jeden z mála prípadov, ktorý by mohol potvrdzovať ich tézu o nacionalizme ako príčine konfliktu. Na druhej strane, ak by autori skutočne začali rozoberať, ako ukrajinský nacionalizmus za asistencie anglosaských operatívcov rozdúchal vojnu, dostali by sa na veľmi zlú stranu.
Liberáli totiž majú jasno v tom, že ruská agresia bola nevyprovokovaná a možno ju pripočítať len Putinovej nepríčetnosti a veľmocenským ambíciám ruského šovinizmu. Autori sa preto museli dosť zapotiť, než dali dokopy svoju prípadovú štúdiu k Ukrajine.
Ukrajinský nacionalizmus nemôžu úplne opomenúť, ale prezentujú ho ako „demokratický a európsky orientovaný“ a aj tak vyvolaný ruským nacionalizmom. Tým sa udržiavajú v liberálnom rámci. Uf. Keď hovoria o kyjevskom oživení kultu Stepana Banderu, opatrne dodávajú, že na „východnej Ukrajine ho mnohí považujú za zradcu“. Nuž, niekto ho adoruje, niekomu prekáža, tak to už býva. Povedali by naši liberáli s rovnakým nadhľadom, že aj Hitlera či bin Ládina nejeden človek uctieva, ale mnohí v Európe považujú prvého za masového zločinca a druhého za teroristu?
Kúzelný je výklad Majdanu. Prezident Viktor Janukovyč sa vraj dohodol s predstaviteľmi opozície a európskymi sprostredkovateľmi, ale dohodu odmietli demonštranti. Demonštranti? Azda medzi nimi bola aj „krajná pravica“, ale autori uisťujú, že tento inak obľúbený liberálny strašiak nezohral nijakú výraznejšiu úlohu, len ho potom využila ruská propaganda.
Pravicoví extrémisti pritom boli rozhodujúcou silou v konečnej fáze majdanského prevratu. V článku nie je ani slovo o gruzínskych snajperoch strieľajúcich do demonštrantov či o intervencii americkej diplomatky Victorie Nulandovej. Uniklo autorom, kam Nulandová vtedy poslala oných európskych sprostredkovateľov dohody s Janukovyčom?
Mohlo by Vás zaujímať
Za vojnu na Ukrajine je v USA najviac zodpovedná Nulandová. Čo znamená jej rezignácia
Takisto správne pripomínajú, že prezident Volodymyr Zelenskyj bol zvolený ako niekto, kto sa mal s Ruskom dohodnúť. Vraj to stroskotalo na „nacionalizme Putinovho režimu“. Nespomínajú verejnú mobilizáciu kyjevských mimovládok financovaných zo Západu, ktoré boli zhrozené z toho, že by Zelenskyj mal vôbec rokovať s Putinom. Cudne obchádzajú hrozby banderovských fašistov adresované Zelenskému, že ak sa dohodne s Rusmi, tak ho obesia. Jednoducho ruský nacionalizmus a basta.
Konkrétnym dokladom ruského nacionalizmu údajne je Putinova historická esej o Ukrajine. Vraj v nej „Ukrajine upiera právo na existenciu ako štátu či národa“. Text je našťastie k dispozícii na stránkach Kremľa, ale nech čítame, ako čítame, nič také tam nenájdeme. Putin Ukrajincov historicky považuje za odnož ruského kmeňa, ale jasne hovorí, že sa časy menia a že je potrebné mať vzájomný rešpekt, ako napríklad medzi Nemcami a Rakúšanmi. Putinov výklad je určite jednostranný, ale je politickým hráčom, nie profesorom – na rozdiel od Cedermana a spol. Svojím článkom dokazujú, že sú tými poslednými, ktorí by mohli za jednostrannosť kohokoľvek kritizovať.
Mohlo by Vás zaujímať
Európa bez NATO
Najhrubšia liberálna propaganda
Ale článok vyšiel, a to v časopise, ktorý z neho robí základný referenčný text pre študentov a ďalších akademikov. Je škodlivý: vo vedeckom šate predkladá závery, ktoré jednoducho nesedia, a navyše pod týmto šatom predáva tú najhrubšiu liberálnu propagandu. Napriek tomu článok údajne prešiel náročným recenzným konaním. Zrejme preto, že ho recenzovali iní liberáli. Ako je to potom s objektivitou vedy?
Thomas Kuhn vo svojej slávnej knihe Štruktúra vedeckých revolúcií už pred viac ako 60 rokmi vysvetlil, že vedci vždy vychádzajú z nejakých výskumných predpokladov, ktoré sú samy osebe neoveriteľné a ktoré ich výskum rámcujú a smerujú. Fakty, ktoré sa do rámca nehodia, potom etablovaní vedci ignorujú či popierajú. Už sú príliš usadení v doterajšom rámci a zároveň nechcú ohroziť vlastnú prestíž, granty, kariéry, ako keď časť najslávnejších fyzikov 20. storočia vrátane Einsteina odmietla kvantovú fyziku. Kuhn sa domnieval, že nové pravdy sa nepresadia, kým strážcovia tých starých neodídu. Až potom môže prísť „vedecká revolúcia“.
Kuhn pritom hovoril o prírodných vedách, kde možno merať a štatisticky testovať spôsobom, ktorý je pri výskume medzinárodnej politiky nepredstaviteľný. Navyše poznatky v medzinárodnej politike sú politicky oveľa citlivejšie a vlády s nimi môžu ľahšie manipulovať než vo fyzike.
Aj tu sa však nepohodlné fakty môžu presadiť, len na to nestačí generačná zmena medzi vedcami. Liberálnym lžiam môže podraziť nohy iba zmena celého spoločenského nastavenia. Aj k tomu raz dôjde, len nevieme, či sa s liberálmi rozlúčime dlhým zahnívaním alebo rýchlym kolapsom.
