Neuznaný štát sa pripojil k Srbskému kráľovstvu a vzniklo tak „Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov“, premenované v roku 1929 na Kráľovstvo Juhoslávie. Aj myšlienka jednotnej Juhoslávie sa pre trenice medzi jednotlivými národmi rozpadla a utopila v riekach krvi, to je však už iný príbeh. Podobne ako sarajevský casus belli sa skončil aj casus belli, ktorý sme si pripomínali 11. septembra.

Ako cez kopirák

Dňa 20. septembra 2001 americký prezident George W. Bush v Kongrese vyhlásil, že „11. septembra spáchali nepriatelia slobody vojnový akt“ proti USA. „Všetky dôkazy, ktoré sme zhromaždili, poukazujú na skupinu voľne prepojených teroristických zoskupení, známu ako al-Káida,“ dodal 43. šéf Bieleho domu s tým, že vedenie al-Káidy má v Afganistane veľký vplyv a podporuje tamojší režim nastolený Talibanom.

Bush oznámil, že ak Taliban americkým úradom nevydá všetkých vodcov al-Káidy, čaká Taliban ten istý osud, ktorý čaká aj al-Káidu. „Naša vojna proti terorizmu sa začína al-Káidou, ale tam sa nekončí. Neskončí sa, kým nebude každá teroristická skupina s globálnym dosahom nájdená, zastavená a porazená,“ povedal vtedajší americký prezident a zožal ďalší potlesk.

Taliban nevylúčil, že vodcu al-Káidy Usámu bin Ládina vydá, požadoval však od Washingtonu dôkazy, ktoré by bin Ládina usvedčili z účasti na zrútení Svetového obchodného strediska (takzvaných Dvojičiek) v New Yorku a časti sídla amerického ministerstva obrany (Pentagónu) vo Virgínii. Podobne ako srbská vláda v roku 1914, ani Taliban neodmietal kompromis, iba otvorené ohrozenie svojej zvrchovanosti. A dožadoval sa dôkazov.

Že išlo o napochytre využitú zámienku, naznačuje aj materiál portálu Guardian. Ten v roku 2004 priniesol správu o tom, že Bushova administratíva deň pred pádom Dvojičiek schválila trojfázovú stratégiu v boji s Talibanom. Taliban mal dostať ultimátum, a ak by napriek tomu bin Ládina nevydal, Washington mal začať tajne poskytovať vojenskú pomoc protitalibanským skupinám v Afganistane. Ak by to nestačilo, mali USA zakročiť proti Afganistanu otvorene.

BBC navyše 18. septembra 2001 priniesla slová šéfa pakistanského rezortu diplomacie Niaza Naika. Ten tvrdil, že vysokopostavení americkí činitelia mu ešte v polovici júla načrtli plány USA na inváziu do Afganistanu, ktorá sa má začať v polovici októbra. Spojenecká invázia do Afganistanu sa napokon začala 7. októbra, a to rozsiahlym vzdušným útokom na výcvikové tábory al-Káidy i mestá Kábul, Džalalabád a Kandahár. Mnohí miestni mali ešte v živej pamäti desaťročnú vojnu spojenú so sovietskou inváziou do krajiny v decembri 1979.

Neúspech za neúspechom

Rakúsko-Uhorsko vo vojne, ktorú začalo, zlyhalo a podobne sa skončilo aj americké ťaženie do Afganistanu. Krajiny NATO na čele s USA začali sťahovať svoje sily z krajiny v máji 2021. Poslední americkí vojaci spolu s veľvyslancom odleteli v noci z 30. na 31. augusta, teda dva týždne po tom, ako sa hlavného mesta Kábul bez boja zmocnil Taliban a z viac ako 77 miliárd eur od amerických daňových poplatníkov roky živená proamerická afganská armáda bez boja zanikla.

Je všeobecne dobre známe, že podobným fiaskom pre Washington sa skončila aj vojna medzi Vietnamskou republikou (Južným Vietnamom) a Vietnamskou demokratickou republikou (Severným Vietnamom), známa ako vojna vo Vietname. Na tej sa spočiatku USA priamo nezúčastňovali – v rokoch 1955 až 1964 poskytovali protikomunistickým silám finančnú podporu, spravodajské informácie, vojenskú techniku či armádnych poradcov a inštruktorov.

To sa zmenilo vďaka incidentu v Tonkinskom zálive. Dňa 4. augusta 1964 americké bojové plavidlá nahlásili útok zo strany severovietnamských člnov a zavolali si leteckú posilu. Privolaní letci žiadneho protivníka nevideli, v roku 2005 sa s konečnou platnosťou potvrdilo, že na mieste žiaden protivník nebol a že Národná bezpečnostná agentúra (NSA) otvorene klamala.

Na zistenia a odhalenia však bolo neskoro. Nejestvujúci útok už poslúžil ako casus belli. Pod zámienkou nevyhnutnosti prijatia opatrení v súvislosti s útokom na americkú armádu Kongres USA schválil Tonkinskú rezolúciu, ktorá nadelila mužovi v prezidentskom kresle široké právomoci – ten ich využil na vedenie nevyhlásenej vojny v rokoch 1965 až 1973, ktorá vo výsledku stála len USA 60-tisíc mŕtvych Američanov.

Izraelsko-americký útok na Irán, ruská invázia na Ukrajinu aj mediálne menej pokryté vojnové strety odohrávajúce sa naprieč zemeguľou v priamom prenose sú dôkazom toho, že kto chce psa biť, palicu si vždy nájde. Veď už v prípade trójskej vojny, ku ktorej došlo v 12. či 13. storočí pred naším letopočtom, sa viacerí historici domnievajú, že únos čarokrásnej Heleny bol iba casus belli, zatiaľ čo skutočné príčiny na vojnové ťaženie boli – ako to zvyčajne býva – iné.