Hlavný kandidát AfD v Sasku-Anhaltsku v historickom volebnom víťazstve získal podporu 44 percent voličov, znížil podiel CDU na ponižujúcich 17 percent a k volebným urnám prilákal približne 80 percent voličov. V Meklenbursku-Predpomoransku utrpela CDU smrteľnú ranu, keď neprekročila päťpercentnú hranicu, zatiaľ čo AfD dosiahla 38 percent. Kto je teda teraz spoločenským stredom?

Pri akomkoľvek objektívnom posúdení bolo to, čo sa počas volieb odohralo v Sasku-Anhaltsku, aj víťazstvom demokratického procesu, hoci predchádzajúce mediálne správy mohli navodiť dojem, že sa blíži takmer kolaps demokracie. Pri predchádzajúcich krajinských voľbách pred piatimi rokmi dosiahla volebná účasť v tom istom kraji 60,3 percenta. Démos, teda ľud, uplatnil svoje práva a vyjadril svoju vôľu.

Voliči na východe zjavne pochopili oveľa viac než lídri etablovaných strán: v týchto voľbách išlo o veľa, ak nie o všetko.

Teda zatiaľ čo ten istý muž zjednocuje ľudí vo východnom Nemecku, nikto nerobí viac pre rozdelenie politickej diskusie aj obyvateľstva na východ a západ ako samotný Ulrich Siegmund. Takmer dokonale stelesňuje dilemu slušného vzdelaného konzervatívca, ktorý nevie, ako sa má správať, keď vo výťahu narazí na svojho úhlavného nepriateľa: zdvorilý odstup, predstieraná ľahostajnosť alebo démonizácia?

Ako sa má človek vyrovnať s mužom, ktorý pôsobí tak sympaticky a autenticky a vďaka tomu si vybudoval obrovskú základňu priaznivcov, najmä na sociálnych médiách? Čo robiť s mužom, ktorý zrejme stále dokáže zaplniť námestia, pre ktorého ľudia na predvolebných podujatiach hodiny čakali v radoch, aby si s ním urobili selfie, hoci sa médiá na všetkých kanáloch neúnavne snažili vtĺcť im do hlavy, že je extrémista, pravicový politik alebo dokonca – ako ho v týždni pred voľbami opísal ľavicový týždenník Der Spiegel – najnebezpečnejší muž v Nemecku?

Nemal zostať vyhnaný za toľko spomínaným „protipožiarnym múrom“? Teraz sa celý mediálny priemysel, ba dokonca celá krajina, boria s otázkou: je v dnešnej dobe ešte primerané vylúčiť AfD, jej predstaviteľov a voličov ako údajných extrémistov, keď sa 44 percent, teda takmer polovica voličov, rozhodla pre Siegmunda a jeho stranu? Aj na celoštátnej úrovni dosahuje AfD v prieskumoch 30 percent. Stali sa Nemci opäť radikálmi?

Alebo inak povedané: kde je politický stred? Kto k nemu patrí, kto nie a čo vlastne toľko skloňované „demokratické centrum“ ešte vôbec znamená? Pred tridsiatimi šiestimi rokmi vyšli východní Nemci do ulíc NDR so sloganom „My sme ľud“ a vynútili si jej zánik. Dnes hlasujú za zmenu a vyhlasujú sa za nové centrum spoločnosti tým, že vo voľbách robia z AfD najsilnejšiu stranu. Na východe je centrum v každom prípade jasne na pravici. Politicky aj spoločensky.

Politika „umiernenosti a stredu“

Stred bol dlho ústredným posolstvom CDU. Stredom bola samotná CDU. Všetky hlavné strany – SPD, CDU a v Bavorsku CSU – si nárokovali stred a s ním aj zastupovanie väčšiny obyvateľstva.

Už v roku 1972 chcel vtedajší kancelár za SPD Willy Brandt, aby sa jeho strana stala stranou nového stredu. Helmut Kohl si tento pojem prisvojil pre CDU v roku 1982, keď CDU/CSU a FDP pod jeho vedením vytvorili „koalíciu stredu“.

V tej dobe pojem „stred“ znamenal jednak politickú vyváženosť vo vlastnom programe strany, jednak nárok na uspokojovanie potrieb priemerného občana, a tým aj väčšiny obyvateľstva. Politické požiadavky, ktoré sa posúvali doľava alebo doprava, boli v rámci strany uspokojované prostredníctvom jej sociálneho a národného krídla namiesto toho, aby sa dopustilo, že týchto stúpencov stratí v prospech radikálnych odštiepeneckých strán mimo vlastnej politickej sféry.

Z tohto pohľadu výrok dlhoročného predsedu CSU Franza Josefa Straussa, že vpravo od CSU by nemala existovať žiadna iná strana, nebol vyjadrením proti radikálne pravicovým názorom, ale uznaním toho, že by bolo takticky veľmi nerozumné dovoliť, aby sa tam objavila nová sila a odčerpávala hlasy z vlastného tábora. Je lepšie priviesť ich späť, než aby robili problémy alebo dokonca vytvárali konkurenciu inde.

Za vlády Angely Merkelovej si strana neskôr myslela, že to vie lepšie, a dokonca si predstavovala, že existujú výhody v tom, ak sa povolí existencia strany napravo od jej vlastného definovaného stredu. V roku 2015 si stranícky stratég Matthias Jung predstavoval, že AfD predstavuje pre CDU príležitosť: tých nepekných pravicových extrémistov by bolo možné presunúť tam, čo by CDU umožnilo očistiť sa od obvinenia, že je pravicová. To znamenalo začiatok vylúčenia konzervatívcov z vlastných radov.

Boli to tie isté roky, v ktorých vtedajší generálny tajomník Merkelovej CDU Peter Tauber chodil po krajine a všetkým frustrovaným voličom a členom CDU, ktorí kritizovali migračnú politiku otvorených hraníc, a preto prechádzali k AfD, doslova odkazoval, že ich „nechce späť ani zadarmo“. Teraz sa už ani nechcú vrátiť.

Po celé roky nič nedesilo predstaviteľov CDU viac ako obvinenie z toho, že sú pravicoví. Kým ktokoľvek z ľavice sa stále môže hrdo nazývať ľavičiarom, byť pravicovým znamená politický rozsudok smrti. Po celé roky ľavica šikovne stierala rozdiely medzi pojmami ako konzervatívec, pravicový, radikálna pravica a extrémna pravica, používala ich ako synonymá a zároveň stotožňovala konzervatívcov s neonacistami.

Merkelovej CDU si to osvojila. Od tej chvíle strana len z času na čas nesmelým spôsobom priznávala, že je konzervatívna, a dokonca aj to sa v niektorých kruhoch už považovalo za odvážne. Tí, čo sa považovali za stredových, sa už neodvážili povedať, že sú Nemci, vyvesiť svoju vlajku alebo dokonca opísať svoju vlastnú kultúru ako niečo veľkolepé. Každý, kto chcel zachovať kresťanské a západné dedičstvo krajiny, ba dokonca aj Európy, bol od tej chvíle vylúčený zo stredu, pretože sa to považovalo za rasistické a xenofóbne voči všetkým novým občanom.

Ideologické vyprázdňovanie CDU počas Merkelovej éry viedlo k definovaniu politického stredu, ktorý už nechcel nikoho uraziť a nezastával jasné pozície, ktoré by mohli niekde niekoho uraziť. Prostredníctvom metódy „asymetrickej demobilizácie“ si CDU systematicky prisvojovala kontroverzné témy svojich politických rivalov s cieľom demotivovať ich voličov. Legalizácia manželstiev osôb rovnakého pohlavia? Na to už nebolo potrebné voliť ľavicu. CDU to teraz ponúkala tiež. Rovnako aj postupné ukončenie využívania jadrovej energie a otvorené hranice.

Potom prišiel Merkelovej slogan o „politike umiernenosti a stredu“, na ktorý sa vo volebných kampaniach neustále odvolávala. Samotný stred už nestačil. Teraz musel byť aj umiernený, skromný, zdržanlivý a vyvážený, vyžarujúci zdravý úsudok a obozretnosť.

„Vy ma poznáte“ bol ďalší volebný slogan, ktorý používala Angela Merkelová, ktorá vyžarovala opatrnosť aj nudu a prezentovala jedno riešenie za druhým ako jediné možné, až kým sa skutočná Alternatíva pre Nemecko nepustila do toho, aby ľuďom povedala opak.

Stred ako pevnosť proti pravici

Umiernený stred mal byť opakom extrémnej periférie. Ľudia sa uisťovali, že nestojí na žiadnej politickej strane, ale priamo uprostred politicky prázdnej komfortnej zóny. Stred sa tak stal aj novou pevnosťou tých, ktorí sa sami označovali za dobrých a slušných, v protiklade k okrajovým skupinám, ktoré údajne predstavovali zlo, unáhlenosť, bezohľadnosť a extrémizmus.

Nové „my“ v strede tvorili tí, ktorí odteraz horlivo bránili „našu demokraciu“. Tento výraz dnes používajú takmer výlučne konzervatívci a pravica na vysmievanie tých, ktorí verili, že ho môžu použiť na to, aby si prisvojili demokraciu.

Vo svojej horlivej snahe udržať AfD izolovanú na pravici sa zástupcovia všetkých ostatných strán do roku 2026 zodpovedajúcim spôsobom zhromaždili v tomto nejasne vymedzenom demokratickom strede. V roku 2017 chceli patriť do stredu aj liberáli a definovali sa ako „strana stredu pre stred“. V predvolebnej kampani v roku 2025 už túžili po niečom o niečo rebelskejšom a tvrdili, že zastupujú „radikálny stred“, pričom nikto nikdy nebol schopný presne vysvetliť, čo to vlastne malo znamenať.

Čokoľvek, len nech to je stred.

Aj Zelení, ktorých zakladajúci mýtus má korene v odpore voči etablovaným stranám, sa teraz tlačia do stredu. V strategicky premyslenom ťahu nechceli nechať CDU bez konkurencie v jej nároku zastupovať stred spoločnosti. Stred mal predsa byť zelený a zachraňovať klímu. Po víťaznej kampani Zelených v Bádensku-Württembersku, kde majú svojho jediného ministerského predsedu, sa predsedníčka strany Franziska Brantnerová v marci 2026 v nemeckej televízii radovala, že „môžeme opäť spoločne vyhrať voľby v strede, a to je pre Nemecko predovšetkým dobrá správa“.

Dnes celý politický establišment, jeho pridružené organizácie a aktéri bežne používajú frázy ako „strany politického stredu“ alebo „strany demokratického stredu“. Zrejme ide o stred, v ktorom je miesto pre ľavicových extrémistov a antisemitov zo strany Die Linke, ktorá odvodzuje svoj pôvod od vládnucej SED v NDR, pre zelených ničiteľov systému, nevypočítateľných liberálov, sociálnych romantikov, klimatických aktivistov, odborárov popierajúcich realitu a, samozrejme, kresťanských demokratov, ale nikdy nie pre predstaviteľov AfD.

Tí zrejme predstavujú „nedemokratický stred“, ktorý, súdiac podľa ich elektorátu, už medzičasom dosiahol stred spoločnosti.

Strana AfD sa nemohla stať súčasťou stredu ani vtedy, keď oživila bývalé pozície CDU, získala vo voľbách takmer 50 percent hlasov a nepožadovala nič viac než to, čo teraz sociálni demokrati v iných európskych krajinách realizujú v migračnej politike.

Vylúčenie už nefunguje

Pokus o potlačenie, ba dokonca oslabenie AfD prostredníctvom verbálneho a parlamentného ostrakizmu zlyhal na celej čiare. Tí, ktorí stále veria, že oni sami reprezentujú stred spoločnosti, nepochopili, že zákazy prejavu, zastrašovanie a tabu sú nielen totalitné, ale aj neúčinné nástroje, keď skutočnosť v teréne vykresľuje o Nemecku úplne iný obraz ako ten, ktorý oni sami prezentujú.

Namiesto toho, aby brali rastúcu nespokojnosť obyvateľstva vážne, verili, že môžu potlačiť diskusie o témach, ako je migrácia, tým, že vyhlásia slová ako „reemigrácia“ za tabu.

Staršie strany, takmer urazené, si nárokujú akési večné právo na existenciu a legitímnu kritiku vlády a inštitúcií klasifikujú ako hrozbu pre štát a nepriateľstvo voči ústave. Podozrivé sa stalo dokonca aj používanie slova „ľud“. Vyvrcholením bol prejav, v ktorom Angela Merkelová hovorila o „novoprichádzajúcich“ a tých, ktorí tu žijú dlhšie“, namiesto toho, aby použila slovo „Nemci“.

Nie je to tak, že by CDU nemala opakovane príležitosti zmeniť kurz. Keď sa v jej okolí vytvorila Únia hodnôt (Werteunion), aby združila tých, ktorí chceli zachovať konzervatívne dedičstvo strany, strana ich namiesto integrácie do vlastných radov vylúčila – veď to boli jej vlastní ľudia, poslanci, tradiční voliči a aktivisti, ktorí viedli jej volebné kampane.

Starý stred premárnil svoju šancu etablovať sa ako najsilnejšia politická sila a včas spoluprácou viazať a držať na uzde strany, ako je AfD. Cena, ktorú CDU zaplatí za to, že sa obsahovo a stranícky nechala Merkelovou pripútať k ľavici, bude vysoká.

Ak bude mať šťastie, možno si ešte zahrá úlohu menšieho koaličného partnera AfD. Ale prísne vzaté, kresťanská demokracia v Nemecku teraz bojuje o holé prežitie.