Komorná dráma utopená na veľkom javisku

Pavol Bršlík ako Alfredo v novo naštudovanej La traviate. Foto: Marek Olbrzymek/snd.sk

Slovenské národné divadlo uviedlo nové naštudovanie Verdiho La traviaty. Michaela Mojžišová v svojej kritike hodnotí, čo sa podarilo aj čo sa nepodarilo.

Opera La traviata, ktorú Giuseppe Verdi skomponoval podľa Dumasovej Dámy s kaméliami, predstavuje dramaturgickú hru na istotu. Hudobne opojný príbeh kurtizány Violetty Valéry, ktorá kladie svoju lásku k chlapcovi z dobrej rodiny Alfredovi Germontovi na oltár spoločenských konvencií, už poldruha storočia priťahuje divákov a plní kasu. Ani Slovenské národné divadlo si bez neho svoj repertoár zjavne nedokáže predstaviť – nová produkcia prichádza iba dva roky po derniére predchádzajúcej inscenácie z roku 1992. Klasickú podobu Mariána Chudovského, vypravenú v dobových kostýmoch a na iluzívnej scéne, strieda moderná koncepcia mladého Taliana Roberta Catalana a jeho tímu. No hoci inscenačný zámer nie je vonkoncom márny, jeho javisková realizácia je problematická.

Pre Roberta Catalana je Violetta Valéry ženou, ktorá sa rozmenila na drobné. Svoju krásu ponúkla mnohým: milencom, aj návštevníkom galérie, ktorí prichádzajú na vernisáž výstavy fotografií so zväčšenými časťami Violettinej tváre. Keď do jej života vstúpi milujúci muž a chce mu patriť celá, nie je hodná. Myslí si to Alfredov otec Giorgio Germont, no uvedomuje si to aj ona sama. Preto ten urputný boj o scelenie vlastnej identity, preto tá – až masochisticky odovzdaná – sebaobeta.

Citu Alfreda Germonta, ktorého dedinská neohrabanosť, ale aj nežná empatickosť sú v príkrom kontraste s bezohľadnosťou štýlovo vyobliekaných hostí vernisáže, sa Violetta spočiatku bráni. Kým on spoza scény spieva o láske k nej, ona sa pri zdanlivo bezstarostných koloratúrach árie „Sempre libera“ zúfalo utieka k statívu s objektívom. Na javisku ho zanechal predátorský fotograf, sexisticky pristupujúci k modelke ako ku kusu mäsa. Tak ju berie aj jej milenec a donor barón Douphol, tak sa k nej správajú jej „priatelia“, ktorých nezaujíma ona samotná, iba (rozkúskovaný) obraz, čo si o nej vytvorili. Violette sa napokon podarí poskladať samú seba: Milujúca, odpúšťajúca, umierajúca, strhne v záverečnom dejstve záves na zadnej stene svojej holej izby a pred nami sa odkryje veľký fotoportrét ženskej tváre, doposiaľ známy len z rozstrihaných fragmentov.

Catalanov zámer má na papieri logiku i dušu, v skutočnosti však oboje funguje len vo veľmi obmedzenej miere. Dosahu inscenácie na diváka bráni v prvom rade jej nedostatočná zrozumiteľnosť.

Kto si neprečíta rozhovory s tvorcami na opernom portáli Operaslovakia, zrejme ťažko pochopí napríklad to, prečo ples u Flory vyzerá ako výjav z vedeckého laboratória. (Odpoveď: tvorcovia sa inšpirovali Kubrickovým filmom Spaľujúca vášeň, kde je podobná societa znázornená ako sekta oddávajúca sa pseudonáboženským rituálom.)

Šťastným nie je ani prepojenie asketického výtvarného riešenia Emanuela Sinisiho s veľkým priestorom opernej sály novej budovy SND. Opäť nie z princípu – aj na prázdnej scéne sa dá inscenovať plnokrvná dráma. Nie však vtedy, ak sa (tu aj bez toho problematická) akustika hendikepuje nevykrytými bokmi javiska, ktorými uniká značná časť zvuku. Paradoxne, v inscenácii diela, ktoré operní fanúšikovia milujú pre jeho melodickú krásu, je chvíľami až primálo hudby. Dôsledne premyslená, k dynamike, tempám i pointujúcim detailom objavne pristupujúca koncepcia hosťujúceho českého dirigenta Roberta Jindru sa tak stráca, výrazové nuansy jednotlivých speváckych výkonov zanikajú.

Problém majú najmä interpreti so subtílnejšími hlasmi. Prvopremiérová predstaviteľka titulnej postavy Mariana Sajko (nahradila pôvodne ohlásenú, zdravotne indisponovanú Adrianu Kučerovú) disponuje strieborným, svietivým, v štýlových koloratúrach vzorovo koncentrovaným hlasom, no v nižších polohách partu jej lyrický materiál zanikal. Ľubica Vargicová na druhej premiére tento problém nemala, jej uchopenie Violetty však bolo herecky i spevácky rutinnejšie. Neústretová akustika nedala vždy dostatočne vyniknúť ani krásnemu tenoru Pavla Bršlíka, ktorý v Alfredovi ponúkol vzorovú ukážku operného herectva – činoherne minuciózneho a zároveň emocionálne zainteresovaného. Alternujúci Tomáš Juhás nepriniesol na druhej premiére ani jeden z menovaných atribútov, bol herecky rozpačitý a spevácky jednotvárny. Obom premiéram dominovali predstavitelia Alfredovho otca Giorgia Germonta. V prvý večer očaril hosťujúci španielsko-americký barytonista Daniel Luis De Vincente mnohovrstvovou farebnosťou aj technickou istotou krásneho materiálu, druhopremiérový Daniel Čapkovič vytvoril kompaktný spevácko-herecký profil tvrdého človeka, idúceho bez zaváhania za cieľom, ktorý považuje za správny a legitímny.

Predchádzajúca La traviata prežila v repertoári SND viac než štvrťstoročie a zaznamenala vyše tristo repríz. Nahrádza ju inscenácia, ktorá bude milovníkom klasiky pripadať príliš moderná, no s otvorenou náručou ju zrejme neprijmú ani prívrženci ambicióznych režisérskych prístupov k operným dielam.

Nuž, nie vždy sa dobrý úmysel rovná dobrému výsledku. V divadle to platí dvojnásobne.

Ďalšie články od Michaela Mojžišová
Ďalšie články