Dobrý námorník sa ukáže až na rozbúrenom mori. Politické vody u nás, ako aj vo svete sú málokedy pokojné. Uprostred pandemického uragánu, ktorý neutícha, zo dňa na deň silnie ekologický tajfún a oba prinášajú so sebou príslušnú dávku ekonomického chaosu. V tejto elektrinou nabitej atmosfére priniesol vietor búrku eticky hodnotových otáznikov. A to napriek tomu, že mnoho politikov pri každej príležitosti naliehavo volá o odloženie hodnôt bez toho, aby upresnili ktorých a kam.

Hovorím o zákone Anny Záborskej o pomoci tehotným ženám. Aj tentokrát, ako sa dalo predpokladať, povyťahovali experti na zákony a ľudské práva preklady najrozličnejších naratívov propotratových centrál. Pre nich je pomoc tehotným ženám tá istá vec ako protipotratová aktivita, čo je pre nich strašné. Podľa tejto logiky úzkosť tehotných žien uplatňuje vykonávanie práva na potrat ako jedinú odpoveď na túto ich úzkosť. Hľadať príčiny tohto stavu a snažiť im priniesť inú odpoveď ako ten potratový všeliek je v očiach pro-choice aktivistov ten najväčší prečin.

V množstve článkov napísaných proti návrhu tohto zákona ma zaujal zvlášť jeden. Vyšiel v Týždni od mladej líderky hnutia Za slušné Slovensko Karolíny Farskej. Poslaním Záborskej je vraj ničiť ženám život. Aj keď by som pripustil na prvý pohľad, že ide o literárnu hyperbolu, ďalší text ma vyviedol z omylu. Podľa Farskej Záborská využíva vyspelosť dnešnej doby, aby vôbec mohla sedieť v poslaneckom kresle a „permanentne sa snaží všetkým ostatným ženám za sebou zatvárať dvere, ktoré jej iní otvorili“.

Ide o objektívnu skutočnosť, že pri neprítomnosti veľkých postáv Novembra 1989 sú v slovenskom parlamente ešte dvaja poslanci, ktorí sa zúčastnili po Novembri druhej najväčšej bitky za demokraciu na Slovensku, a to v boji proti mečiarizmu. Sú to Peter Osuský a Anna Záborská.