Čierny kvet

Odchádzajú nám tí Mirovia… Včera večer, keď sme s deťmi na RTVS sledovali dokument o Mirovi Žbirkovi, aj ten najmladší presne vedel, čo je to hit. Desaťročia mu nič nezoberú, stále rovnako sa prihovára, vek nehrá rolu. Atlantída, Balada o poľných vtákoch, V slepých uličkách, Úsmev aj pesničky pre Catherine, všetci máme tie svoje obľúbené, staršie aj novšie.

Miroslavovi Žbirkovi sa podarilo niečo mimoriadne.

Nahrádzal nám Beatles, Paula McCartneyho, až sme si uvedomili, že sa nám textami a muzikou prihovára viac a lepšie ako tí muzikálni Angličania. A žije normálny život. Normálny pokojný život, kde je veľa miesta pre rodinu, lásku, kde sa neobjavujú drogy, aféry. McCartneyho aj ďalších tým pokojne prerástol. Všetci sme to vedeli a nikto o tom až dodnes nemusel hovoriť.

Koľko celebrít to dokáže?

S hudbou to súvisí, ale nielen. Je za tým integrita tohto umelca.

Jeho otec, veterán západného odboja, cez vojnu pomáhal chrániť Anglicko. Jeho syn tu u nás v komunistickom Československu tú istú väzbu s Anglickom pripomínal až do roku 1989. Bol naším Angličanom s mäkkou slovenčinou. Keď potom po roku 1990 v ktoromsi rádiu s Lacom Lučeničom robili relácie o Beatles a rokenrole, bigbíte a tom všetkom, nebolo to len poučné, vedeli to robiť tak, že sme žili tie svoje aj tie ich životy.

Príbeh Mira Žbirku, to je aj jeden z tých skvelých okamihov, keď sa náhodne stretnú viaceré talenty. Pre neho to bola Marika Gombitová a Kamil Peteraj, Laco Lučenič a na začiatku aj Janko Lehotský. Je v tom tá priazeň osudu, na ktorú sa nedá spoliehať ani veriť. Aj to zvládol, ich cesty sa postupne rozišli, ale s nikým sa nehádal, nesporil.

Ešte niečo treba doplniť. Žbirka patril vďaka poetickým textom, zvlášť Peterajovým básňam, k zlatej dobe slovenskej poézie. V druhej polovici 20. storočia sa stalo, že slovenčina prudko ožila a skrásnela vďaka Mihálikovi, Válekovi, Rúfusovi, pridať by sme mohli aj pár ďalších mien, netrvalo to dlho, žiaľ, ale toľko poetického talentu naraz, to nemohlo nemať vplyv. Odraz toho sa objavil aj v populárnej hudbe a azda nikto to nestelesňuje lepšie ako Miroslav Žbirka s Marikou Gombitovou.

Neskôr sa niektorým zdalo, že Miro Žbirka o sebe trochu rád hovorí, ale v skutočnosti viac tajil a skrýval – nehovoril o tom, prečo sa so svojom českou manželkou odsťahovali do Prahy, nehovoril o svojom otcovi, ani o tom, čo pre jeho anglickú mamu znamenalo žiť v komunistickej krajine, len málo hovoril o smrti svojho brata Jasona. Bol zahalenou celebritou, to podstatné skrýval. Možno vďaka tomu zostal sám sebou. A všetkým ostatným hviezdičkám ukazoval, že sa to dá. Byť na výslní a žiť ticho a pokojne.

Vždy mi bolo ľúto jednej veci. Biely kvet mal byť pôvodne Čierny kvet, ale nejakému cenzorovi sa to zdalo priveľmi pesimistické, tak mu do piesne zasiahli a to jedno slovo zmenili. Pesničku to nezničilo, ale vždy som túžil počuť ju v originále. Rád by som sa ho bol spýtal, prečo ju po roku 1989 nezačal spievať v pôvodnej verzii. Alebo či si Čierny kvet zaspieval aspoň on sám.

Možno je to úplne zbytočná otázka, Miro Žbirka bol celkom zjavne spokojný človek, ktorý sa nebúril, nemal tú potrebu, rešpektoval koľaje, ako ich položili pred ním. Stačili mu, aj tak mal čo ukázať a byť na výslní vyše 40 rokov.

A možno dal príležitosť, aby ten Čierny kvet zaspieval niekto dnes, jemu.