Záborská: Všetka tá špina a urážky voči mne stoja za to, ak ten zákon prejde

Priznám sa, že som mala pripravený úplne iný a kratší prejav. Poviem ho na konci tohto príhovoru, ale po debate tu v pléne nemôžem mlčať. Ako žena, občianka, poslankyňa sa musím postaviť proti demagógii, ktorá tu zaznela. Dokonca sme boli svedkami „tanca na hrobe“ mladej poľskej ženy Izabely, ktorá v septembri zomrela. Všetko v mene ideológie, páčikov na Facebooku, rozdeľovania spoločnosti, koalície, tohto parlamentu. Žiaľ, musím to povedať, v mene hesla čím horšie, tým lepšie.

Áno, hneď ako skončím sa spustí lavína faktických pripomienok, že som to ja, kto rozdeľuje spoločnosť, lebo predkladám zákon, ktorý ubližuje ženám. Nie, nie a nie.

Nie som to ja, kto ubližuje ženám. Sú to tí, ktorí tu mesiace blokujú legislatívu, ktorá im má pomôcť. Však ako najväčšia tyrania žien sa tu opakuje o jeden deň – jeden jediný deň – dlhšia lehota na premyslenie o potrate či zákaz reklamy na potraty. Teda nie na prístup k informáciám, ale na reklamu, že vám to kdesi urobia rýchlo, bezbolestne, ako v kruhu rodiny.

To bol citát, páni a dámy z jednej reklamy, ktorú som pred pár dňami našla na internete. Áno, toto sú moje hriechy. Pre toto sa roztočilo kolo nenávisti. Pre toto pod oknami Národnej rady demonštrovalo niekoľko žien. Áno, už vidím vlnu v laviciach, vraj zopár. Ale použijem Vašu logiku, páni a dámy oponenti, koľko je na Slovensku žien? Podľa Štatistického úradu 2 793 295 a koľko tu bolo? 1 000? To je koľko? Ani nie zlomok promile žien Slovenska.

Rovnako by som mohla spochybňovať čísla vášho prieskumu, ktorými sa oháňate. Keď položíte manipulatívne otázky, pred ktorými vystríhajú už študentov prvákov na sociológii. Nebuďte prekvapení, že dostanete zvláštne odpovede, doslova hausnumerá, a to hlavne v porovnaní s ostatnými prieskumami, ktoré ste si neobjednali. Alebo to bol zámer, položiť také otázky a použiť ich v politickom boji? Veď načo sa zapodievať pravdou?

Taká zvláštna kategória tá pravda. Načo komu ešte dnes v 21. storočí vlastne nejaká pravda je. Stačí byť vo svojej facebookovej bubline, drukovať si v kaviarni, ako sme tej Záborskej naložili. Čo tam po pravde, ženách, deťoch a ich osudoch.

Vrátim sa k smutnému príbehu pani Izabely z Poľska.

Áno, je pravda, že zomrela v nemocnici v 22. týždni tehotenstva. Je pravda, že jej dieťatko bolo postihnuté, čo nie je v Poľsku legálny dôvod na umelý potrat. Je ale zároveň pravda – a teraz dobre počúvajme –, že poľské právo umožňuje život zachraňujúcu operáciu, ak je matka v ohrození života či zdravia. Jej dôsledkom môže byť aj smrť nenarodeného dieťatka. Toto bolo potvrdené viacerými rozhodnutiami poľských súdov. To, čo sa v Poľsku stalo, teda nie je otázkou poľskej legislatívy, ale zanedbania zdravotnej starostlivosti. Áno, je to hrozné. Ale nikoho to neoprávňuje pani Izabelu zneužívať. Nikoho.

A ešte k pani Mesochoritisovej, ktorej stanovisko nám tu bolo prečítané k pozmeňovaciemu návrhu a tvrdí, že rozširujeme čakaciu lehotu aj na potraty zo zdravotných dôvodov. Len odcitujem dôvodovú správu k pozmeňovaciemu návrhu, čo, ako mi tu prítomní zamestnanci Odboru legislatívy a aproximácie práva Národnej rady Slovenskej republiky potvrdia, je interpretačný kľúč k akémukoľvek právnemu textu vzhľadom na Legislatívne pravidlá NR SR. Citujem: „Prvou vetou sa má zachovať platná právna úprava. Má sa zvýrazniť, že navrhovaná právna úprava § 6b odsek 3 sa vzťahuje len na umelé ukončenie tehotenstva na žiadosť, t. j. tak ako ho vymedzuje ustanovenie § 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona č. 419/1991 Zb. Zároveň sa skracuje lehota z 96 hodín na 72 hodín.“ A ešte odcitujem § 4 zákona SNR č. 73/1986 Zb.  „Žene sa umelo preruší tehotenstvo, ak o to písomne požiada, ak tehotenstvo nepresahuje 12 týždňov a ak tomu nebránia jej zdravotné dôvody.“

Stačí? Už je to jasné?

Obávam sa, že pre našich odporcov nebude stačiť nič menšie ako stiahnutie tohto návrhu a zavedenie potratovej tabletky. A to budú nazývať pomocou ženám. Nechať ženu sa samú vytrápiť s umieraním svojho dieťatka v jej lone, ktoré môže trvať dni. To ja považujem za psychické týranie žien. To je proti všetkému, na čom stojí naša civilizácia.

Posledná vec, kým prejdem k svojmu pôvodnému prejavu. Pani predsedníčka zdravotníckeho výboru sa cítila dotknutá slovami môjho úvodného prejavu. Evidentne sa našla v slovách: „…opäť sa tu objavili ľudia, ktorí tvrdia, že ľudský život v istej fáze je iba zygota. Áno, mentálny komunizmus je späť. 30 rokov po tom, čo sme si mysleli, že sme ho porazili, sa opäť ozýva nielen na uliciach, ale dostal sa aj do parlamentu.“

Čo k tomu dodať? Nemyslela som to ako urážku, ale ako o konštatovanie faktu. Toto sa hovorilo za komunizmu a dúfali sme, že sa to už nestane a je to tu opäť. Dokonca ešte v agresívnejšej verzii ako bol úpadkový komunizmus osemdesiatych rokov zaznávaného 20. storočia. Nuž vývoj nejde iba dopredu, všakže?

A teraz môj pôvodný prejav.

Kolegovia a kolegyne,

máme za sebou vášnivú debatu. Nielen tu v pléne, ale aj na stránkach médií, na sociálnych sieťach, v rodinách, medzi priateľmi.

Bola to zvláštna debata. Akosi prázdna. Chýbal jej skutočný záujem o matky a ich deti. Bolo tu veľa fráz o slobode, zabránení tyranizovania žien a podobne. Ale to hlavné, čo bolo cítiť bola ignorácia osudov iných, nezáujem, ľahostajnosť. Proste prázdnota.

Už nechcem hovoriť dlho. Zaťatých oponentov nepresvedčím, ale aj tak chcem ponúknuť iný uhol pohľadu. Pomôžem si filmom, ktorý všetci poznáme.

V oscarovom filme Schindlerov zoznam sa pýta Oskar Schindler veliteľa koncentračného tábora: Na koľko si ceníš človeka? A ten mu odpovedá protiotázkou: Na koľko si ho ceníš ty?

Akú cenu má ľudský život? Sú to státisíce dolárov, ktoré stojí súdny proces a odvolania tých, ktorých americké súdy odsúdili na trest smrti? Sú to desaťtisíce eur, ktoré niektorí ľudia platia náhradným matkám v Indii za vynosenie dieťaťa? Sú to tisíce eur, ktoré zaplatí zdravotná poisťovňa za život zachraňujúcu operáciu?

Alebo sú to len stovky eur, ktoré si za zdravého dospelého človeka vypýtajú novodobí otrokári na líbyjských trhoch? A možno má život človeka hodnotu dokonca len desiatok eur, za ktoré dokáže Tropický tím lekárov z Vysokej školy sv. Alžbety zachrániť životy detí v krajinách Ázie a Afriky.

Neexistuje cenovka, ktorú by sme mohli nalepiť na človeka, neexistuje žiadna pevná suma. Scenárista, ktorý písal filmový dialóg medzi Schindlerom a dôstojníkom SS, to vystihol tak presne, až z toho mrazí: Ľudský život má práve takú hodnotu, akú zaň ponúkneme.

Akú hodnotu má jeden ľudský život pre nás? Život matky, život dieťaťa.

Mnohé matky túžia po tom, aby mohli priviesť na svet nový život a starať sa oň. Zároveň však majú strach – že to nezvládnu, že nedokážu dieťaťu dať všetko to, čo potrebuje, zabezpečiť mu strechu nad hlavou, teplo, lásku oboch rodičov, jedlo, plienky, oblečenie…

Chceli by, ale nevedia ako.

Cena, za ktorú dnes môžeme zachrániť život človeka, je nízka nie preto, že by budúce matky nepoznali jeho skutočnú hodnotu. Práve naopak: v ich očiach je dieťa tým najcennejším. Predstava, že by mu nevedeli zabezpečiť všetko, čo potrebuje, je pre ne neznesiteľná.

Keď človek číta príbehy žien na stránke skvelého projektu Zachráňme životy, vidí, aká dôležitá je nielen láska dvoch ľudí, ale aj ich zodpovednosť voči sebe navzájom. Vidí, aké dôležité sú vzťahy medzi deťmi a ich rodičmi a aké ťažké je pre dieťa, ak sa v krízovej situácii nemôže spoľahnúť na ich podporu. No vidí aj to, ako veľa znamená skutočné priateľstvo a pomoc.

Tieto príbehy sú svedectvom o láske a odcudzení, nádejach aj zlyhaniach, o ľahkovážnosti aj odvahe. No je dôležité, aby pri ich čítaní mal človek na pamäti jedno: tí, ktorí ženám ponúkajú potrat, nemajú o ich príbeh záujem. Nezaujímajú ich dôvody, pretože nechcú riešiť príčiny. Ich riešenie by bolo totiž oveľa drahšie než približne 400 eur, ktoré stojí potrat. Často hovoria o slobode, ale v skutočnosti je to nezáujem.

Milí kolegovia,

Opakujem otázku: akú hodnotu má ľudský život pre nás, pre každého jedného z nás? Stojí pomoc hoci aj jednej jedinej žene a jej nenarodenému dieťaťu za hlasovanie za tento zákon?

Mne za to stojí. Stojí mi za tie kýble špiny z posledných dní, týždňov, mesiacov. Aj keby to bol hoci aj jeden jediný život.

A čo vám?

Odznelo ako záverečná reč predkladateľky návrhu na pomoc tehotným ženám na záver rozpravy v druhom čítaní. O zákone sa bude hlasovať vo štvrtok po 17. hodine.