Nositeľ Nobelovej ceny, ktorému život prevrátila naruby jediná myšlienka

Ups! V tom období ešte neexistovalo žiadne hnutie Black Lives Matter, na kampusoch vysokých škôl a v centrách miest sa neničili sochy a nevyhadzovali portréty otrokárov a o rasových otázkach sa mohlo diskutovať relatívne otvorene. Po týchto slovách ihneď vyhlásili Watsona za rasistu. Okamžite stratil postavenie v americkom laboratóriu Cold Spring Harbor (CSHL), kde pôsobil predchádzajúcich štyridsať rokov a priniesol mu svetovú publicitu.

Pod verejným tlakom sa vedec ospravedlnil (skôr za formu ako za zmysel výroku), ale postoje nezmenil. O vyše desať rokov neskôr na otázku, či sa jeho názory na rasu a inteligenciu zmenili, v dokumente PBS povedal: „Vôbec nie. Bol by som rád, keby sa zmenili, aby existovali nové dôkazy, že výchova je dôležitejšia ako príroda, ale nič také sa nedeje... V IQ testoch je priemerný rozdiel medzi čiernymi a bielymi. Povedal by som, že rozdiel je genetický.“

V tom období už bola situácia v spoločnosti oveľa menej tolerantná, preto bola nová vlna kritiky pre vedca ešte oveľa deštruktívnejšia. Zbavili ho všetkých dovtedajších ocenení. Zneli aj požiadavky na odobratie Nobelovej ceny, no podobná procedúra, našťastie, neexistuje. Nepomohlo mu ani to, že v jeho vlastnom genóme, ktorý sám sekvenoval, sa našlo 16 percent africkej krvi, čo nie je až také prekvapivé ani pre bieleho Američana.

Nik s ním nediskutoval

Zaujímavé je, že s ním nikto nediskutoval ani sa nehádal o podstate veci. Zdalo by sa, že oponenti mali poskytnúť rozšírenú štatistiku, upresniť výsledky štúdií, aby dokázali, že Watsonov úsudok nebol správne odôvodnený. Nikto to neurobil, obmedzujúc sa na ideologickú až hysterickú kritiku. To vyvoláva dojem, že proti jeho záveru jednoducho neexistujú žiadne vedecké argumenty.

Tu však narážame na morálny problém. Ako sa má správať vedec, keď sú výsledky jeho práce hlboko urážlivé alebo vôbec škodlivé pre časť verejnosti? Musí trvať na tom, že má pravdu, alebo svoj výskum schovať do zásuvky a nikdy ho nezverejňovať?

Poznáme prípady, keď vedci išli tou druhou cestou. Zámerne skrývali svoje úspechy alebo o nich dokonca uvádzali nesprávne informácie, keď si neboli istí, že prospejú ľudstvu. Tak napríklad v nacistickom Nemecku fyzici vedome brzdili vývoj jadrových zbraní.

Sú aj opačné príklady, keď sa vedecký pokrok dostával do nesprávnych rúk, čo viedlo k početným obetiam. Niektorí výskumníci a vynálezcovia si to neskôr vyčítali (niektorí dokonca spáchali samovraždu), iných to zrejme netrápilo. Bohužiaľ, na podobné prípady neexistuje žiadne univerzálne pravidlo – každý vedec si sám rozhoduje o morálnej prípustnosti svojich záverov.

Dôsledky môžu byť vážne

Watson nikdy nevynachádzal žiadne zbrane. No vedecky zdôvodnená konštatácia, že jedna časť ľudstva nemá vo všetkých ohľadoch rovnaké priemerné kvality ako druhá, je plná vážnych následkov. Je schopná narušiť sociálny a rasový zmier a vyvolať nemenšie ohrozenia ako atómová bomba.

No možná „urážlivosť“ vedeckých výsledkov neprekonáva ich význam. Objavy Galilea Galileiho alebo Mikuláša Kopernika (hoci vtedy to boli viac dedukcie ako preukázané fakty) úplne pobúrili väčšinu ich súčasníkov, ale nakoniec postupne zmenili myslenie ľudí. Keby základy termodynamiky a zákony mechaniky mohli niekoho uraziť, to by neznamenalo, že by sme až dodnes nemali spaľovací motor.

Samozrejme, cieľom Watsonových vyhlásení vôbec nebolo ponižovanie černochov. Naopak, tento vedec a presvedčením humanista konal v ich prospech. Chcel poukázať na to, že sociálna politika, zameraná na ich podporu, môže byť efektívnejšia, ak si nebude stanovovať nesplniteľné ciele. Povedal to v úplne humanistickom zmysle a kontexte. Ale už existujúce medzirasové napätie neumožnilo správne posúdenie jeho zámerov.

Mimochodom, v Amerike už predtým jeden podobný pokus bol a tiež skončil s podobne nevraživou nálepkou. Aj na Slovensku známy sociálny vedec Charles Murray napísal knihu Příliš mnoho dobra (v originále Losing Ground), ktorá analyzovala tvrdé dáta a dopad sociálnej politiky prezidenta Lyndona Johnsona na americkú čiernu populáciu, pričom Murray došiel k veľmi podobným záverom. "Príliš mnoho dobra" čiernym Američanom nebolo na prospech, ale ich životy poškodilo. Tiež sa za to dočkal odsúdenia, aj keď mnohí konzervatívni politici potom jeho závery využívali v praxi.

Späť k Watsonovi. Úprimnosť vedca je pochopiteľná. Ťažšie ospravedlniteľná je reakcia vedeckej komunity, ktorá ho vystavila skutočnému ostrakizmu. Aj keby sa pomýlil, nie je to dostatočný dôvod, aby jeho kolegovia odmietli všetky jeho minulé zásluhy a prehodnotili získané ocenenia. Vyzerá to tak, že niektorí z nich pod vplyvom banálnej závisti využili príležitosť, aby sa aspoň nejako vyvýšili nad skvelého Watsona.

Tento prípad jasne ukazuje, že aj v najvyspelejšej (aspoň intelektuálne) časti modernej spoločnosti – v akademickej obci – akákoľvek povesť neochráni svojho majiteľa pred trolovaním. Ideologické predsudky môžu byť aj tak silnejšie ako vedecká túžba po pravde. To kompromituje celú vedu, vyvoláva pochybnosti o objektívnosti a absolútnej hodnote všetkých jej výsledkov, ktoré sú podľa rozšírenej ľudovej mienky vhodné len na to, aby slúžili nejakej vonkajšej idei voči nim.

Našťastie sa toto nedeje všade. Watson ponúkol po strate finančných zdrojov do aukcie Christie’s svoju Nobelovu cenu. Ruský miliardár uzbeckého pôvodu Ališer Usmanov ju tam kúpil za skoro päť miliónov dolárov a... odovzdal ju späť právoplatnému majiteľovi.

Slávnostný ceremoniál vrátenia ceny sa konal v Ruskej akadémii vied a Watsonovi poskytol nielen materiálnu, ale najmä morálnu podporu. Označenie mecenáš získalo v politicky korektnej dobe nový význam.