V najnovšej histórii sa nestalo, aby vláda nejakej krajiny vypovedala vojnu vlastnej spoločnosti. Dá sa povedať, že komunizmus bol systém, v ktorom úrady neustále bojovali so spoločnosťou, používali násilie na obyvateľoch, ale to, že by okrem toho bolo treba dodatočne vyhlásiť stanné právo, sa stalo až v komunistickom Poľsku v decembri 1981. Dôvodom bol status Poľska ako vazalskej krajiny voči ZSSR a túžba tak v Kremli, ako aj v mocenských kruhoch vo Varšave, udržať komunistickú diktatúru za každú cenu.
Založenie odborového zväzu Solidarita, nezávislého od vládnucich orgánov, v septembri 1980 bolo najväčšou ideologickou a politickou výzvou komunistickému systému. Komunistická vláda nedokázala zvládnuť vlnu augustových štrajkov, a preto súhlasila s legalizáciou organizácie, ktorá nebola len odborovou, ale aj masovou opozičnou organizáciou vystupujúcou proti vládnym orgánom. Bol to aj ideologický škandál: v štáte, ktorý údajne vládol v mene „robotníckej triedy“, sa táto spoločenská skupina organizovala proti vláde. Koncom roku 1981 vyše ročný boj medzi straníckymi orgánmi a „Solidaritou“ viedol k oslabeniu tohto vzťahu a vyčerpaniu spoločnosti hospodárskou krízou, tlak Kremľa a túžba udržať si moc zo strany poľskej komunistickej strany spôsobili, že skupina generála Wojciecha Jaruzelského sa rozhodla k zúfalému kroku. Stanné právo bolo zavedené 13. decembra 1981 v rozpore s komunistickou ústavou a pod tlakom sovietskeho strašiaka, hoci dnes vieme, že Kremeľ blafoval.
Pokiaľ sa poslušnosť voči systému týkala záležitostí „občianskeho“ života, vládne orgány dlhé roky boli efektívne. Keď zlyhali „civilné“ metódy vynucovania si tejto poslušnosti, veci nadobudli nový rozmer. „Ľudová“ poľská armáda, ktorá vznikla po roku 1944, bola hybridom. Predvojnové dôstojnícke kádre boli po vojne vyhladené a nahradené sovietskymi, alebo v neskorších rokoch starostlivo vybranými kádrami poľskej národnosti, avšak absolútne lojálnymi voči Moskve. Diplom sovietskych vojenských akadémií bol patentom, ktorý oprávňoval na kariéru na vyšších úrovniach velenia.
Kým velitelia tejto armády boli vychovávaní v duchu sovietskeho „internacionalizmu“ a historickej nevyhnutnosti podriadiť Poľsko Sovietskemu zväzu, milióny mladých Poliakov absolvovali dvojročnú povinnú vojenskú službu s takzvanými zmiešanými pocitmi. Bola to zmes averzie voči komunizmu a Sovietom, ponižovania z nátlaku a politickej indoktrinácie, ale časom aj rastúcej rezignácie a prispôsobovania sa. Už v 60. rokoch 20. storočia pieseň skupiny Trubadurzy Príď mama na prísahu vo všeobecnosti nevzbudzovala odpor a slávnosti prísahy vernosti „socialistickej vlasti“ za účasti pozvaných rodín boli čoraz častejšie považované za niečo, čo bolo nevyhnutné prijať tak, ako to je. Racionalizácia nútenia do niečoho sa stávala čoraz bežnejším javom.
