Kto bol Štefan Roman. Príbeh najbohatšieho Slováka 20. storočia

Štefan Roman na pamätnom liste Slovenskej pošty. Foto: Slovenská pošta

V roku 2021 sme si pripomenuli nielen storočnicu narodenia Alexandra Dubčeka, ale aj ďalšieho významného slovenského rodáka, Štefana Boleslava Romana.

Kalendár na nedeľu pripomína meno Štefan. Možno je to dobrý dôvod, aby sme si na jedného významného Štefana z našich dejín spomenuli. O to viac, že je u nás takmer neznámy. Jeho príbeh je však pútavý a priam dobrodružne zaujímavý, vráťme sa teda do polovice minulého storočia a priblížme si túto osobnosť našich dejín.

Politika Alexandra Dubčeka vyvoláva najmä vzhľadom na jeho komunistickú minulosť opodstatnené kontroverzie. Ale aj tak patril a stále patrí medzi najznámejších Slovákov vo svete. Jeho meno sa spája skôr s pozitívnymi konotáciami, čo sú nepochybne dôvody, prečo je namieste, aby sme na neho nezabúdali. Spolu s drámami jeho doby a rozhodnutiami, ktoré robil. Tento rok, pri 100. výročí, sme sa o to opäť pokúsili. V Štandarde o Dubčekovi bez apológie písal Jozef Hajko.

Žiaľ, oveľa menej zarezonovala storočnica narodenia inej, dovolím si tvrdiť, nemenej významnej osobnosti slovenských dejín – Štefana Boleslava Romana. Slávny príbeh rodáka zo slovenského Veľkého Ruskova (dnes Nový Ruskov) sa začal písať v Kanade. Odišiel tam ako 16-ročný v roku 1937, takže v druhej svetovej vojne už bojoval ako kanadský vojak.

Najbohatší Slovák na svete

Začiatkom 50. rokov minulého storočia založil kanadsko-slovenský priemyselník spoločnosť Denison Mines Limited. Stal sa tak najväčším vlastníkom uránových baní na svete a v tých časoch azda najbohatším Slovákom. Aj preto dostal prezývku uránový kráľ.

Vlastniť uránové bane v období studenej vojny nebola maličkosť. Bola to skutočnosť, ktorá ho katapultovala na výslnie ekonomického sveta Západu a otvorila mu mnohé dvere, o ktorých iní Slováci v exile mohli len snívať.

Angažoval sa aj v cirkevnom živote

Roman však nebol činný len na hospodárskom poli. Bol laickým audítorom Druhého vatikánskeho koncilu vymenovaný pápežom Pavlom VI., čo bola záležitosť mimoriadnej prestíže. Napriek tomu tento fakt nie je veľmi známy ani v prostredí cirkevných kruhov na Slovensku.

Najmä preto si mohol Roman dovoliť požadovať, aby počas československo-vatikánskych rokovaní v súvislosti s rozbiehajúcou sa vatikánskou ostpolitikou požadovala vatikánska strana od Prahy obnovenie gréckokatolíckej cirkvi v socialistickej krajine. Pre jej obnovenie urobil v roku 1968 Roman naozaj nemálo.

V septembri roku 1984 prišiel pápež Ján Pavol II. osobne vysvätiť základný kameň gréckokatolíckej Katedrály Premenenia Pána postavenej na Romanovom pozemku v blízkosti Toronta. Bolo to aj preto, že Romana s poľským pápežom viazalo osobné priateľstvo. Roman túto myšlienku Jánovi Pavlovi II. predostrel počas spoločných raňajok niekoľko mesiacov pred udalosťou a Ján Pavol II., ktorý miloval Slovákov, ju ochotne prijal. Katedrála bola postavená podľa vzoru cirkvi v jeho rodnej dedine Veľký Ruskov.

Štefan Roman na dobovej fotografii. Foto: TASR

Nezabudol ani na slovenské korene

Patril ku kľúčovým osobnostiam Slovákov žijúcich v emigrácii a stál pri vzniku Svetového kongresu Slovákov (1970), ktorý v rokoch 1970 až 1988 viedol ako jeho predseda. Romanovi sa váhou svojej osobnosti a nepochybne aj finančného zázemia podarilo nemožné: zjednotiť takmer všetkých Slovákov a slovenské organizácie v zahraničí a poskytnúť tak platformu na oboznamovanie svetovej verejnosti o slovenskej otázke a o porušovaní ľudských práv na Slovensku v období komunistického režimu.

A tu existuje jedno, i keď len zdanlivé prepojenie medzi Romanom a Dubčekom. Vedenie kongresu totiž na jar 1990 pozvalo na IX. Generálne zhromaždenie Svetového kongresu Slovákov do kanadského Richmond Hillu aj Alexandra Dubčeka.

Vtedajší predseda Federálneho zhromaždenia sa na podujatí poďakoval zahraničným Slovákom za prácu, ktorú vykonali v prospech svojej vlasti. Romanovi sa však už osobne poďakovať nemohol, pretože už nebol medzi živými. Zomrel dva dni pred konaním bratislavskej Sviečkovej manifestácie 23. marca 1988.

Čo dodať na záver? Komunistu Dubčeka si pripomíname, antikomunistu Romana, ktorý veľkú časť svojho života bojoval za oslobodenie Slovenska spod komunizmu, naša politická a diplomatická elita akosi nevie dostatočne oceniť. Pritom práve Roman s jeho eminentne pronárodným, kresťanským a demokratickým programom by mohol byť tou osobnosťou, na ktorú by dnešní konzervatívci mohli nadviazať a čerpať z jej politického kréda.

Tu končí text historičky Beáty Katrebovej Blehovej. Keďže osobnosť Štefana Romana si naozaj zaslúži pozornosť, dovolíme si jej text doplniť o dva ďalšie odkazy.

Tým prvým je podcast Jaroslava Danišku K2, kde sa o Štefanovi Romanovi rozprával s Dušanom Tóthom. Ďalší je samostatný text, ktorý s rovnakým hosťom venovala storočnici Romana Tlačová agentúra SR.

Osobné spomienky kňaza

Pri príležitosti nedožitej storočnice Štefana Romana v apríli tohto roka oslovila TASR reverenda Dušana Tótha z Toronta, ktorý bol Romanovým dlhoročným priateľom a súputníkom. Pre doplnenie postrehov autorky tohto článku zverejňuje Štandard aj spomienky tohto evanjelického kňaza.

Ako som spoznal Romana

Bolo to na zasadnutí Svetového kongresu Slovákov (SKS) v Toronte v roku 1971. Po mojom zvolení za generálneho tajomníka sme veľmi úzko spolupracovali a takmer denne komunikovali. Bol mojím učiteľom, mentorom, blízkym priateľom a spolubratom vo viere. Keď sme sa spolu modlievali, vôbec mu ako gréckokatolíkovi nevadilo, že som bol evanjelickým kňazom. Kto sa raz stal jeho priateľom, zostal ním na celý život a vôbec nezáležalo na jeho postavení či vzdelaní.

Svätý rok 1975 bol pre Štefana Romana úžasnou príležitosťou priviesť do Ríma slovenskú diaspóru, aby sa priznala ku kresťanským koreňom. Prišiel s myšlienkou, aby Generálne zhromaždenie SKS bolo v najprestížnejšom hoteli Cavalieri Hilton v Ríme. Na zasadnutí v Ženeve 30. a 31. januára 1975 bolo rozhodnuté, že Generálne zhromaždenie SKS sa uskutoční v dňoch 18. – 22. júna 1975 s nasledovným programom: audiencia u Svätého Otca v Bazilike Svätého Petra, spomienkové slávnostné služby Božie pri príležitosti sviatku vierozvestov sv. Cyrila a Metoda v Bazilike Sv. Klementa, otvorenie Konferencie o slovenskej kultúre, koncert slovenských umelcov, pracovná časť Generálneho zhromaždenia SKS.

Medzičasom náhle a nečakane zomrel rektor Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme Mgr. Štefan Náhalka, ktorý bol naklonený tomu, aby sa Generálne zhromaždenie konalo v Ríme a už plánoval, ako bude vítať pútnikov zo Slovenska. Potom, ako sa česko-slovenské úrady dozvedeli o GZ v Ríme, vyslali nového veľvyslanca, aby všemožným spôsobom zabránili takémuto „nebezpečnému“ stretnutiu Slovákov z celého sveta v Ríme. Prostredníctvom cirkevných kruhov a politickej reprezentácie talianskej vlády žiadali, aby táto „militantná, fašistická organizácia, akou Svetový kongres Slovákov je, sa neuskutočnila a aby nezneužila Svätý rok na svoje propagandistické ciele“.

Zrazu sa aj medzi katolíckymi duchovnými začali ozývať hlasy, že SKS chce zneužiť Svätý rok pre svoje propagandistické ciele. Na Slovensku denníky Pravda, Práca, Smena dokonca aj Roľnícke noviny chrlili články proti SKS a o tom ako chcú „revanšisti zvrátiť koleso dejín“.…

Náhla smrť

Dňa 26. marca 1988 sme v hlbokom žiali stáli v Katedrále Premenenia Pána v Unionville. Náhle zomrel manžel, otec a starý otec veľkej rodiny. Zomrel priateľ, dobrodinec a vedúca osobnosť slovenskej rodiny v zahraničí.

Keď som mu dva týždne pred smrťou pripomenul: „Kam teda odchádzaš, veď máš pred sebou ešte toľko nedokončených obrovských projektov, ako je katedrála, kongres, nehovoriac o množstve obchodných záležitostí.“ Povedal: „Neodchádzam, len Božia prozreteľnosť vie o hodine mojej smrti, o hodine tvojej a každého z nás. Ja som položil základy a je len na tých, ktorí zostanú, aby na nich budovali a dokončili dielo, ktoré som započal. Potom sa totiž ukáže, či moja počiatočná námaha nebola zbytočná…”

Ďalšie články od Beáta Katrebová Blehová
Ďalšie články