Každopádne, záver filmu sa azda ani nedá pokaziť. Vidíme, ako Beneš zdvíha telefón a sucho konštatuje: Zamieta sa! Vďaka spomienkam žalobcu a obhajcu Tisa vieme o procese veľa, máme Tisove vyhlásenia, vieme ako prebiehala noc pred popravou, v šere cely možno počuť Tisovu spoveď a pritom nerozoznať slová, začína svitať.
Film o Tisovi by mohol mať veľa zaujímavých línií. Vlastne je ťažké všetky zmestiť do jedného filmu. Ako sa snažil korčuľovať medzi dvoma krídlami HSĽS. Ako vyjednával s Nemcami. Ako dal súhlas na židovské transporty. O odsune sa rozhodlo na chate v Tatrách, ale nemáme správy, ako diskusia za zatvorenými dverami vyzerala. Tu by bol veľký priestor pre umeleckú licenciu scenáristu a režiséra. A rovnako tak aj ohľadom Tisovho rozhodnutia zastaviť transporty.
Nemožno opomenúť ani líniu Tiso – cirkev. Vidíme prezidentskú limuzínu, ako prichádza do Bánoviec nad Bebravou, kde bol Tiso farárom a pravidelne slúžil omše. Vnímame napätie medzi prezidentom a slovenskými biskupmi. Sledujeme jeho polemiky s nunciom na jednej strane a Tukom na druhej. Čítame zápisky nuncia do Vatikánu, k dispozícii je analýza historika a zároveň kardinála Brandmüllera (Šoa na Slovensku a Katolícka cirkev, PostScriptum 2013)
No a potom sú tu filmárske skvosty, ale zároveň aj nášľapné míny. Prejav v Holíči. Vyznamenania nemeckých vojakov po potlačení Povstania. Ťažké dilemy a rovnako ťažké kompromisy. Záchrana životov verzus kolaborácia so zlom.
Aby to bol dobrý film, scenárista aj režisér musia pochopiť aj precítiť rozmer tragédie. Musia sa takpovediac do Tisa vcítiť. Autori nemusia byť katolíci, aj agnostici či dokonca ateisti dokážu natočiť hlboký kresťanský film (viď Bohovia a ľudia), ale potrebujú mať aspoň trochu katolícke srdce. Táto dráma sa totiž nedá natočiť inak než z kresťanskej perspektívy.
