Sociálny vedec Žilinský: Nie je pravda, že konzervatívci veria konšpiračným teóriám viac ako liberáli

Za života žiadnej generácie sa nikdy tak prudko nezmenila forma výmeny informácií ako dnes. V londýnskom Hyde Parku je Speakers' Corner, kde vystupovali ľudia, ktorí chceli do spoločnosti vniesť svoju ideu. Dnes je takýto „rečnícky pult“ prístupný každému, cez sociálne siete má každý svoje publikum. Ovplyvňuje tento fenomén aj váš výskum?

Áno, keďže ma zaujíma ľudské správanie, dôležitý je pre mňa vstupný materiál informácií, ako a odkiaľ ich ľudia prijímajú a ako ich vyhodnocujú či filtrujú a ako sa nechajú informáciami presvedčiť. Príklad, ktorý ste spomenuli, že sa ktokoľvek môže postaviť kdesi na lavičku a vykričať svoj názor povedzme dvanástim ľuďom, ukazuje, že sociálne siete sú nebezpečnejšie, keďže akýkoľvek bláznivý názor sa môže rozšíriť medzi milión ľudí. No upokojujúce je naše zistenie, že priemerný človek, ktorý si založí konto na Twitteri, nemá väčší okruh poslucháčov, ako by mal v tom parku. Väčšinu účtov vidí len minimum ľudí. Sociálne siete teda vytvárajú tento potenciál zasiahnuť konšpiráciami širšie masy, navyše aj rýchlym tempom, ale priemerný troll to na sociálnej sieti nemá jednoduchšie, ako by mal nejaký kričiaci blázon v parku.    

Predtým mali ale elity pod kontrolou, ktoré informácie a názory sa dostanú medzi ľudí, najmä novinári a majitelia médií. Ak sa im názor nezdal hoden, mali možnosť zabrániť jeho šíreniu medzi ľudí. Dnes je ale množstvo ľudí smutných z toho, že sa ich názory nedostávajú do médií. A podstatne ľahšie sa potom šíria na sociálnych sieťach, kde už najmä škodlivé teórie nemajú žiadne zábrany. Nie je dnes predsa len ľahšie preniknúť do širšieho priestoru s nebezpečnou ideou, potenciálne aj agresívnou?

Ľudská povaha a jej sklon k tolerovaniu politického násilia je podľa mňa konštantná. Je však pravdou, že ak sa informačný kanál vôbec nereguluje, môžu takéto výzvy padnúť na úrodnú pôdu. Ak si vezmeme hypotetický scenár, že desatina ľudí je ochotná použiť násilie na presadenie svojho politického cieľa, sociálne médiá zjednodušili možnosť nájsť, spojiť a osloviť práve túto podmnožinu. Informačný ekosystém sa zmenil, strážcovia brány zvaní gatekeepers boli sociálnymi sieťami oslabení. Je namieste byť skeptickým, no treba pamätať aj na to, že aj keď technologický pokrok priniesol rádio, tiež boli obavy z toho, že to spôsobí hlúpnutie ľudí. Rovnaké obavy boli pri rozšírení televízie či počítačových hier. Ľudská povaha sa nemení, len rôzne ľudské pudy sa môžu prebúdzať ľahšie v závislosti od týchto technológií.

V Mníchove na škole učíte predmet Sociálne médiá a konšpiračné teórie. Táto téma má na Slovensku veľmi jednostranné a povrchné zdôvodnenie. Médiá to obvykle rámcujú tak, že časť ľudí je jednoducho hlúpa a zaostalá, problém sa vyrieši tak, že sa im budeme vysmievať a pohŕdať. Tento „prístup“ sa u nás v zásade už presadil ako mediálny mainstream. Vy sa tomuto fenoménu venujete na akademickej úrovni. Ako to vidíte?

Keďže ma zaujíma meranie rôznych názorov a intuícií medzi bežnými ľuďmi, tak aj v politológii vidím istý pozitívny posun, že už sa nepýtame len na jednoduché otázky typu „veríte našej vláde“ alebo „veríte médiám“. Snažíme sa hlbšie pochopiť, ako ľudia rozmýšľajú o verejných veciach. Keď sledujeme na americkej vzorke, či sú ľudia náchylní veriť konšpiračným teóriám, nerobíme to tak, že by sme sa ich jednoducho spýtali „veríte, že existuje covid“, ale začneme abstraktnejšie: „Do akej miery súhlasíte s tým, že politika je súboj medzi dobrom a zlom?“ alebo „Myslíte si, že expertom môžeme dôverovať?“ prípadne otázkou „Vieme či nevieme, kto v skutočnosti riadi naše životy?“, „Sú vojny zámerne vyvolané ľuďmi, ktorí z toho majú benefity?“

Meriame náchylnosť ľudí veriť takýmto príbehom, v ktorých sa malá skupina ľudí pokúša vykorisťovať bežného človeka. Chceme vedieť, či tento spôsob myslenia môže byť užitočný k predpovediam, koho budú voliť alebo aké majú politické názory. Existuje stereotyp, že konzervatívci veria konšpiračným teóriám viac ako liberáli. V skutočnosti to tak nie je. Ak by to tak bolo, vôbec by sme nemuseli merať intuície, stačilo by vedieť, či je človek v operačnom zmysle ekonomicky či kultúrne konzervatívny. A podľa toho by sme vedeli predpovedať jeho voličské preferencie. V skutočnosti stále viac dôkazov nasvedčuje tomu, že keď konšpiračné myslenie odmeriame dostatočne rigorózne, neexistuje súvis v rámci liberálno-konzervatívnej ideológie.

Ako vnímate ako sociálny vedec túto nedôverčivosť?

Neznamená to, že nedôverčivosť je zbytočná. Do istej miery je dobré, ak sú občania podozrievaví voči elitným inštitúciám, aby vznikal aj tlak na transparentnosť.

Konšpiračného kritika teda neberieme pejoratívne, ale ako neutrálny popis istej formy vyjadrenia, ktoré vychádza z presvedčenia, že malá skupinka ľudí kontroluje veľké svetové udalosti.

Ak táto teória nie je podopretá dôkazmi, hovoríme tomu konšpiračná teória. Občas sa ale stane, že sa z takejto teórie stane uznaná teória, keď sa objavia dôkazy, ale je to zriedkavé.

V Amerike sa vyskytol zvláštny jav. Vznikla fáma, že Donald Trump sa stal prezidentom kvôli kolaborácii s ruskými tajnými službami. V prvej polovici volebného obdobia hlavné médiá na dennej báze vyvolávali dojem, že každým dňom dôjde k preukázaniu tohto sprisahania a prezident bude funkcie zbavený impeachmentom. Dnes sa, paradoxne, ukazuje, že to bola konšpirácia demokratov vyfabrikovaná volebnou kampaňou Hillary Clintonovej. Skeptici boli konzervatívni republikáni.

Konkrétne aj táto konšpirácia, že Trump je bábka ruských vplyvných síl, je jedným z inštrumentov, ktoré používame v prieskumoch. Môžem odhadnúť model, kto tejto konšpirácii verí. Demokrati jej veria oveľa viac ako republikáni. Ale aj medzi republikánmi sa nájdu takí, ktorí tomu verili. To len potvrdzuje tú veľmi abstraktnú škálu náchylnosti veriť takýmto všeobecným intuíciám. Istým spôsobom to spochybňuje zdanlivý tribalizmus, keďže by sa azda zdalo, že medzi republikánmi nik neverí, že Rusko ovplyvňuje Trumpa. Lenže takí ľudia sú všade, nie je to teda len o straníckej príslušnosti či o ideológii.

Pravda ale je, že voči Trumpovi bol silný odpor aj medzi republikánmi, oni tiež mali subtribalizmus vo vnútri kmeňa.

Áno, zaujímavé je, že v roku 2016 volilo 90 percent republikánov stranícky lojálne, teda volili človeka, ktorého navrhla Republikánska strana, hoci ho mnohí nemali radi. 

Médiá sú aj v Spojených štátoch skôr liberálne. Súhlasili by ste s tézou, že liberálne konšpiračné teórie sa ľahšie stávajú mainstreamom?

Nemám ten dojem. Podľa výskumu bolo o čosi viac konšpiračných teórií takých, ktoré lichotili skôr konzervatívcom. Nevieme, prečo je ponuka u konzervatívcov silnejšia, pretože dopyt nie je silnejší na žiadnej strane. Skúsenosti ale naznačujú, že novinári hlavného prúdu budú menej skeptickí, ak daná teória vykresľuje ich tábor v lepšom svetle. To sa stalo aj v prípade teórie, ktorú spomínate. Avšak rozdiel medzi tou ponukou a dopytom ešte nikto nevysvetlil. Ponuka môže byť aj globálna, napríklad keď falošnú správu vytvorí niekto v Macedónsku a pošle ju do USA, ale vplyv týchto fake news sa preceňuje. Ale dôkazy na strane dopytu hovoria, že vplyv je podobný na oboch ideologických táboroch.

Pri niektorých teóriách je ale dnes menej jasné, ku ktorej ideológii ju vlastne priradiť. Vojenský jastrabizmus a intervencionizmus vznikol počas vlády republikánov, podobne aj azda najvplyvnejšia konšpiračná teória o zbraniach hromadného ničenia v Iraku. Lenže bol to práve Trump, ktorý stál proti intervencionizmu, minimálne so svojím „Amerika first“.

Pozeral som sa teraz na štúdiu k tejto teórii, že Amerika šla do Iraku preto, že to chceli americkí Židia a Izrael, 19 percent Američanov súhlasí. Pri teórii o páde Dvojičiek je podozrievavých 15 až 19 percent. Tu ale treba upresniť, že z iných dát vieme, že do 10 percent respondentov odpovie "áno" aj na konšpiráciu, ktorú si výskumníci vymysleli, a teda respondenti sa s ňou nikdy stretnúť ani nemohli. Čiže asi desatina ľudí ten prieskum buď neberie vážne, alebo odkývnu „áno“ na čokoľvek. Väčší skepticizmus je v tejto téme asi mimo USA. Ale priemerný Američan verí aspoň jednej konšpiračnej teórii. (Úsmev.)

Pätnásť percent Američanov verí v konšpiráciu o páde Dvojičiek?

Veria tomu, že to naplánovala domáca vláda, aby ospravedlnila svoje vojnové výlety na Blízky Východ. Ak sa to teda formuluje ako zámienka, tak áno, verí tomu 15 percent Američanov.

Za konšpiráciu sa v liberálnych médiách v USA považovalo aj to, že koronavírus unikol z wuchanského laboratória. No po správe amerických tajných služieb už za vlády Joea Bidena obrátili kabát. Sú ale tie médiá potom pokornejšie, že by reflektovali svoj prílišný aktivizmus?

Existuje však aj konšpiračná teória, že covid bol vypustený z laboratória, ale zámerne, aby to poškodilo Trumpovi. Ak meriame konšpiračné teórie, snažíme sa do nich namodelovať aj úmyselné konanie. To, čo robí konšpiračnú teóriu neoveriteľnou, robí práve ten chýbajúci úmysel. Je dôležité skúmať, ako vznikla pandémia. Ak sa to raz zistí, že SARS-CoV-2 bol umelo vytvorený, tak to musí zmeniť našu pôvodnú hypotézu. Bral by som to ako pozitívnu zmenu. Kým médiá z jedného pohľadu na vec nespravia zákopovú vojnu a nezostanú uzavreté a nebudú popierať nové dôkazy, bude to dobrá správa. Často je to ale pomalý proces.

Väčšou chybou, ktorú spravili mnohé tradičné médiá, bola podľa môjho názoru vlna kritiky na Trumpa, keď na začiatku pandémie navrhol zavrieť hranice voči Číne. Bolo to vykreslené ako rasistický impulz. To je príklad, keď médiá vypli svoju hlavnú funkciu a z mnohých sa stali aktivisti. Keď sa ale situácia zhoršila, tie isté médiá vyčítali Trumpovi, prečo nekonal skôr a pandémiu nebral vážne. Toto je jeden z mála príkladov, keď Trump pandémiu bral vážne, ale keďže sa im tento postoj zdal xenofóbny, jeho krok okamžite interpretovali kriticky.

Nie je tento fenomén prítomný aj pri mediálnom pokrývaní hnutia Black Lives Matter, keď sa na nejaký objektívny jav neprimerane nazerá cez optiku rasy?

V americkom diškurze vidím, že niektoré médiá začínajú s predpokladom, že čokoľvek, čo spravil Trump, muselo byť motivované jeho bielou nadradenosťou. Takýto zvláštny slovník a prístup len prezrádzajú, že niektorí novinári nie sú ochotní hodnotiť politikov nestranne. Ale seriózni akademici sú poväčšine slobodní a príčiny, pre ktoré Trump vyhral, skúmame nezávisle.

Ak je ale myslenie médií elitárske, novinári nedokážu reflektovať skutočné nálady ľudí. Nevšimli si napríklad, že v spoločnosti rástol záujem o Trumpa a následne zostanú šokovaní, keď Trump vyhrá.

Presne tak, Trump bol v rokoch 2015 a 2016 ohromným spôsobom podceňovaný kandidát. Veľa pozorovateľov podcenilo aj popularitu kultúrneho konzervativizmu, čo bolo tiež dôležité pre jeho víťazstvo.     

Vo Washington Post ste publikovali text o tom, nakoľko sa celebrity zapájajú do kampaní politikov a politickej mobilizácie. Spomínate tam, že Michael Jordan sa nezapojil do kampane s argumentom, že „republikáni si tiež kupujú tenisky“. Prečo sa teda celebrity zapájajú do kampane, ak im to odradí časť fanúšikovskej základne?

Po voľbách v roku 2016 sme našli vyše 80 celebrít, ktoré aktívne podporili buď Trumpa, alebo Clintonovú. Väčšina podporovala demokratov, keďže toto prostredie inklinuje naľavo, a to nielen počas kampane, ale Trumpa kritizovali aj po voľbách. Začali sme výskum s hypotézou, že väčšina celebrít nebude chcieť hovoriť o politike, a v prípade, ak sa aj odvážia na politický prejav, napríklad keď speváčka Katy Perry podporí Hillary Clintonovú, tak tento post na sociálnej sieti dostane menej lajkov. Predpokladali sme, že fanúšikov zaujíma najmä tvorba celebrít, nie ich politické názory.

Hypotéza sa nám však nepotvrdila. Takmer vždy, ak sa celebrita politicky vyjadrila alebo spomenula kandidáta, dostala viac zdieľaní (retweetov) aj lajkov a narástla im viditeľnosť. Keď sa na to pozrieme cez optiku „attention economy“, mnohé celebrity si zrejme uvedomili, že zásah publika bude väčší, ak sa vyjadria politicky. Môžu sa dokonca aj tváriť, že zostávajú autentickí, keďže sa neboja vyjadriť svoje názory.

Takže Michael Jordan sa vo svojej intuícii mýlil, ak si myslel, že koná pragmaticky. Z vášho výskumu ale vyplýva, že jeho obchodná značka by mu, paradoxne, porástla, ak by sa politicky vyjadril.

V tomto musím byť skromnejší, celebrity nám nedali dáta, či predali povedzme viac lístkov na koncert. Ak by sme mali aj takéto účtovné dáta, urobili by sme kvalitnejší výskum, ale my sme sa na to pozerali dosť úzko, teda len cez vplyv na sociálnych sieťach.

Takže nevieme, či by si republikán kúpil so zaťatými zubami Jordanove tenisky, ak by podporil Clintonovú...

To stále nevieme. (Úsmev.)

Je reálne, že by sa spotrebitelia významne rozhodovali podľa politických názorov značky?

Myslím si, že politika je síce dôležitý fenomén, ale väčšina ľudí nenecháva svoj život priveľmi ovplyvňovať politikou. Ak majú ľudia niektoré produkty radi, naďalej sú ochotní značke „prepáčiť“ ideológiu. Existujú síce bojkoty, ale sú zriedkavé.

• 

To ma celkom vystrašilo, až doteraz som veril, že celebrity majú aspoň isté zábrany verejne prejavovať svoje ultraľavicové názory aspoň s ohľadom na svojich fanúšikov. Z vášho výskumu ale vyplýva, že sa vôbec nemusia báť, že pri aktívnej podpore konkrétnej politiky čosi stratia.

Áno, nemusia sa báť. Mali sme aj ďalšiu hypotézu, že kandidáti chcú počas kampane pôsobiť, že sú „nad vecou“ a ak je ich protikandidát v kríze, nemusia na neho špiniť sami, ale outsourcujú vtedy tvrdú kritiku a špinavšiu prácu na celebrity, ktoré ich podporujú. Demokratické celebrity by podľa tejto hypotézy častejšie písali negatívne o Trumpovi a, naopak, republikánske o Clintonovej. Vychádzali sme z toho, že je ľahšie kritizovať, ako chváliť. Ani táto hypotéza sa nám však nepotvrdila. Celebrity na oboch stranách písali na sociálnych sieťach najmä o Trumpovi, jedna strana kriticky a druhá pozitívne. Trump sa ukázal ako polarizujúca osobnosť, ľudia ho radi aj kritizovali, aj chválili.

Smutnejší výsledok z tohto výskumu ale bol, že kampaň sa neskončila voľbami v roku 2016, ale sociálne médiá sa neupokojili, zmienky o Trumpovi sa často aj znásobili, čiže posadnutosť zvoleným prezidentom po voľbách len narástla. Už aj tak emocionálna rétorika počas kampane sa podľa našich údajov po jeho prekvapujúcej výhre ešte zintenzívnila.

Písali ste aj o bublinách na sociálnych sieťach, o vplyve echo komôr, keď sú ľudia vystavení ideologicky sympatizujúcim politickým informáciám. U nás sa tomu hovorí „bublina“. Čo ste s kolegom vyskúmali?

Skúmali sme vzorku respondentov, ktorí súhlasili, aby sme sa pozreli, koho na Twitteri sledujú. Odmerali sme potom ideológiu sledovaných účtov. Napríklad konkrétny respondent sleduje tri liberálne portály, desať konzervatívnych a jeden centristický. Tak sme vypočítali aj priemernú informačnú ideológiu, ktorej je respondent vystavený. Nesledovali sme však tento priemer, ale to, či jestvuje aspoň rozpätie, či aj správy z opačného ideologického tábora preniknú na jeho timeline. Buď preto, že číta aj tieto médiá, alebo preto, že článok zdieľal jeho priateľ.

Zdokumentovali sme na základe používateľských timelineov a individuálnych tweetov, že väčšina ľudí nie je v bubline a je vystavená aj odlišným názorom ideologického spektra. Bubliny sú relatívne zriedkavé. Neskôr tento fenomén potvrdili aj iní. Riziko bublín nie je až také veľké, akoby sa zdalo. Väčšina ľudí je teda vystavená aj správam z opačného tábora, hoci to, samozrejme, neznamená, že by ich brali rovnako vážne.   

Venovali ste sa aj populizmu. Ide o ďalšiu tému, ktorá sa v médiách a medzi politológmi interpretuje primitívne zjednodušene. Vy ste išli čiastočne proti prúdu, oddanosť demokracii podľa vašich výskumov neslabne. Aké sú vaše závery?

Pred piatimi rokmi existoval veľmi vplyvný výskum od dvoch autorov, podľa ktorého podpora pre demokraciu v Európe aj v USA klesá. Ten výskum bol podľa mňa veľmi tendenčný a spôsobil veľmi veľký poplach, článok má už vyše osemsto akademických citácii. Bol veľmi vplyvný, ale nie som jediný sociálny vedec, ktorý ich kritizoval.

Publikoval som korektívnu odpoveď, kde som poukazoval, že podpora demokracie naprieč Európou je stabilná, dokonca sa po finančnej kríze zotavila. Ďalšie tvrdenie ich štúdie bolo, že mladí ľudia sú obzvlášť náchylní podporovať diktatúru. Vo svojej štúdii ukazujem, že je to úplný omyl, nie je to pravda, že by si mladí vážili demokraciu menej ako starí. Trendy vnímania a želania demokracie za ostatných dvadsať rokov vôbec nie sú klesajúce. To neznamená, že neexistuje riziko populizmu a autoritárstva, ale nie je vhodné preháňať mieru vnímaného rizika.

Nevzniká tento omyl aj preto, že mladí ľudia majú spravidla sklon voliť vždy niečo nové, neopozerané, s nádychom antiestablishmentovej rebélie. U nás mládež volila naposledy najmä Kotlebu, ale pred pätnástimi rokmi volili Smer. Dnes ho neznášajú, lebo sa medzičasom establishmentom stal.

To mi dáva zmysel, môže to byť aj tým.     

Publikujete aj vo Wall Street Journal, ktorý je pravicový, ale napríklad aj v novinách Washington Post, ktorý je, naopak, ľavicovo-liberálne orientovaný. Vyberajú si oni vaše texty aj podľa ideologického kľúča, aby podporili svoju echo komoru?

Nemám ten pocit, ak by som videl nejakú tendenčnosť, tak skôr v tom, že chcú niečo nové, kuriózne, niekedy je to pre mňa ako akademika až príliš. Ak sa v mojich výskumných výsledkoch ukáže, že podpora demokracie neklesá, zrejme to bude menej zaujímavé ako opačný – no podľa mňa chybný – nález. Nevidím tam teda ideologickú zaujatosť, skôr to, že sa správajú ako firmy, pre ktoré sú dôležité kliky na články, je to pre nich dôležitý faktor. Nezazlievam, len opisujem stav. 

V Štandarde sme prednedávnom publikovali rozhovor s profesorom Ľubošom Pástorom, ktorý vravel, že na jeho domácej Chicagskej univerzite je slobodnejšie prostredie, kde sa neprejavuje patológia Black Lives Matter. Vy ste na tejto univerzite tiež pôsobili, ale tiež na iných, napríklad ešte donedávna ste boli na New York University, v silne ľavicovom meste. Poznali ste tlak voči slobode, o ktorom sa dnes veľa hovorí? 

Mesto je výrazne ľavicové, do školy som chodieval okolo grafitov „Deportujte Trumpa“, čo bola odpoveď na jeho návrhy deportovať nelegálnych migrantov. Boli tam aj neslušnejšie grafiti a protesty typu „Trump nie je môj prezident“ a podobne. Ale na univerzite som sa nestretol s netoleranciou, určite nie voči sebe. Moja skúsenosť bola podobná ako na univerzite v Chicagu, väčšina učiteľov sa venuje svojej práci.

Osobne beriem svoju pozíciu tak, že by sme sa mali venovať najmä výučbe a výskumu, nie aktivizmu. Ak sa študenti venujú aj aktivizmu, je to OK, ale ak aj profesori tlačia svoje aktivistické názory na študentov, tak to nie je ideálne. Nepodceňoval by som ale študentov, že sa nechajú ľahko presvedčiť povedzme liberálnym profesorom. Z prieskumov vieme, že väčšina profesorov má ľavicové sympatie, ale to podľa mňa neznamená, že študenti ich budú automaticky napodobňovať. Nechodím na prednášky kolegov, takže neviem, či sa ich prípadná zaujatosť prenáša na študentov. Myslím si, že študenti majú svoj vlastný rozum.

Donedávna ste žili v Spojených štátoch, boli ste tam celý prvý rok pandémie. Kým my na Slovensku sa stabilne sebabičujeme, že sme najhorší na svete, ako to zvládala Amerika z vášho pohľadu?

Najmä v roku 2020 bol obrovský problém zohnať si testy. Ak sa človeku aj podarilo otestovať, tak len mohol dúfať, či vôbec dostane výsledky, možno faxom alebo listom, alebo vôbec. Bolo to tragikomické, testy aj výsledky chodili neskoro, strácali sa. Pritom to bola základná vec, v mnohých štátoch ju organizovali veľmi zle.

Na Slovensku to bola samozrejmosť, v Amerike luxus. Bol to taký vtipný paradox, hoci pandémia sa tým, samozrejme, nevyrieši. Ale keď som kolegom povedal, že na Slovensku sa dá rýchlo a ľahko otestovať a rýchlo dostanete aj výsledok, neveriacky sa smiali. (Úsmev.) Ešte pred očkovaním bola v zvládaní pandémie Amerika veľmi nemotorná, a netýkalo sa to len vtedajšieho prezidenta, ale aj mnohých starostov a guvernérov. Pandémiu podceňovali a často nevedeli riešiť základné veci.

Veľkou témou v USA, ktorá sa nepriamo týka aj nás, boli nedávno uniknuté dokumenty z Facebooku. Ide o tému, v ktorej sa dá pomerne ťažko vyznať, pretože autorka úniku vedenie sociálnej siete kritizovala za to, že neboli tvrdší pri cenzúre pravice a Trumpa. Naopak, druhá strana zasa Facebook obviňuje z prílišnej cenzúry pravicového svetonázoru. Ako sa v tom vyznať?

Zdá sa, že obdobie, keď sa málo reguloval obsah na sociálnych sieťach, sa končí. Diskutuje sa o tom, kto bude zodpovedný, či už za vyhrážky, alebo násilný obsah i za to, akým spôsobom sa bude sťahovať z verejného priestoru a ako by mali vyzerať tresty. Čoraz viac sa hovorí o regulácii.

Dlhé roky som bol proti tomu, aby sa Trump cenzuroval na Twitteri, bolo mi proti srsti, keď niektorí demokratickí politici žiadali, aby ho „vypli“. Považoval som to za omyl. Potom sa však stal násilný protest v americkom Kapitole a kvôli nemu bol Trump zablokovaný. Tým pádom stratil možnosť šikovne manipulovať tradičné médiá cez sociálne siete, ako to robil dovtedy. Komunikovať s ľuďmi môže aj naďalej, na svojej webstránke alebo prostredníctvom tlačových vyhlásení. Naďalej má aj mítingy, ktoré vyzerajú ako predvolebné akcie. Takže nestratil slobodu slova. Stratil slobodu dávať kontroverzné veci na istú platformu, keď sa mohol spoľahnúť, že médiá a jeho konkurenti budú jeho „message“ šíriť čo najviac. Ľudia majú pocit, že teraz je Twitter pokojnejší, pretože tento expert na tvorbu kontroverzií tam už nemôže chrliť síru. Súhlasím však, že je to veľmi komplikovaná téma.

Donald Trump zjavne urobil vážnu chybu, ale zostal vypnutý aj ako opozičný politik. Angela Merkelová na to povedala, že ak môže Twitter vypnúť amerického prezidenta, tak potom môže vypnúť kohokoľvek. Reflektuje sa v USA tento problém, ktorý priamo súvisí s demokraciou a s obrovskou silou digitálnych médií v období, keď sa celá verejná sféra „speach corners“ presúva na sociálne siete, ktoré sú kontrolované manažérmi s jednofarebným videním sveta?

Zaujímavé ale je, že oni túto moc veľmi nechcú. K rozhodnutiu o Trumpovi boli dotlačení a boli by radi, ak by to rozhodnutie niekto urobil za nich. Pohrávajú sa preto s podporou myšlienky, aby existovala akási „review board“, teda kontrolná komisia, kde by boli zastúpení aj nezávislí experti. Sami nie sú spokojní, že majú túto moc, keď neexistuje spôsob, ako ulahodiť všetkým a akékoľvek zdôvodnenie svojho kroku nebude dostatočné pre všetkých. Amerika teda hľadá dáždnik v podobe kontrolovaného moderovania. Podobne sa kedysi riešili diskusie pod článkami, či bude niekto mazať vulgárne komentáre. Platformy ako Facebook a Twitter to do istej miery riešia tým, že majú automatizované algoritmy, ktoré sa snažia identifikovať napríklad teroristické príspevky. Ukázalo sa však, že nie sú dostatočne efektívne.

Niektorí sa cítia ako v Kafkovom románe, keď ich zruší nejaký automat a nevedia sa potom ani odvolať či dovolať informácie, prečo boli vlastne zrušení. Myslíte si, že sa to posunie do citlivejšej podoby?

Lídrom bude asi skôr Európska únia. Tá sa menej bojí regulácie, viem si predstaviť vysoké pokuty. Ak nesplnia pravidlá, napríklad keď do časového limitu nezmažú ten najhorší obsah. Dali by sa ale regulovať aj veci, ako je odvolací proces, ak bežných používateľov neoprávnene blokujú, aby mohli mať svoj účet obnovený.

Foto – archív Jána Žilinského