Kanadský premiér nie je typický eurokrat. Aj tak však priťahuje miestne elity
Kanadský premiér Mark Carney sa stáva novým najlepším priateľom Európy. V oblasti prisťahovalectva a ekonomiky však presadzuje politiku, ktorá je skôr bližšia pravici než bruselským elitám.
Európa môže byť naklonená Markovi Carneyovi, ale niektoré z jeho domácich politík by pohoršili bruselskú elitu. Foto: Jakub Porzycki/NurPhoto/Getty Images
Írske múzeum zverejnilo rodokmeň, ktorý mapuje írske korene kanadského premiéra Marka Carneyho, zatiaľ čo francúzsky prezident Emmanuel Macron zdôrazňuje frankofónny prvok kanadskej národnej identity.
To všetko je súčasťou snáh Európy o nadviazanie vzťahov s krajinou, ktorá usiluje o oveľa užšie väzby s kontinentom, potenciálne dokonca o nejakú formu pridruženého členstva v EÚ.
V čase, keď sa USA stali pre Európu aj Kanadu menej spoľahlivým spojencom, ponúka nové transatlantické partnerstvo obom stranám istú mieru bezpečia. A skutočnosť, že Carney bol ochotný postaviť sa proti Donaldovi Trumpovi, nepochybne zvyšuje jeho príťažlivosť v Bruseli.
Ak sa však pozrieme bližšie na domácu politiku tohto bývalého centrálneho bankára, najmä v oblasti imigrácie a ekonomiky, zistíme, že to nie je až taký konvenčný liberálny technokrat, ako by mohol naznačovať jeho medzinárodný imidž.
V niektorých otázkach jeho vláda prijala opatrenia, ktoré sa spájajú so stranami európskej pravice: výrazné obmedzenie migrácie, zníženie daní, podpora ťažby surovín a ponuka veľkorysých stimulov pre súkromné investície.
Carney nemá príliš veľké skúsenosti s klasickou politikou. Tento 61-ročný muž, ktorý vyštudoval Harvard a získal doktorát na Oxforde, si vybudoval meno ako guvernér kanadskej centrálnej banky v období po finančnej kríze v roku 2008. V rokoch 2013 až 2020 zastával rovnakú funkciu v Bank of England.
Carney v oboch funkciách vyžaroval pokoj, čo sa vo vtedajších obdobiach hospodárskych a politických otrasov cenilo – najskôr to bola globálna finančná kríza a neskôr brexit po referende v roku 2016. Do politiky vstúpil s nezvyčajným medzinárodným zázemím a dôkladnou znalosťou moderných finančných trhov.
Na domácu politickú scénu však vstúpil až v roku 2025, keď bol zvolený za predsedu Liberálnej strany ako nástupca Justina Trudeaua. Následne dosiahol neočakávané víťazstvo vo federálnych voľbách, čím zabezpečil liberálom štvrté volebné obdobie v rade, hoci v podobe menšinovej vlády.
V situácii, keď kanadská ekonomika zápasila s ťažkosťami a Trump opakovane hovoril o tom, že z krajiny urobí 51. štát USA, pričom eskaloval colný spor, Carney zvrátil osud liberálov kombináciou tvrdého postoja voči Trumpovi a ekonomických skúseností bývalého centrálneho bankára.
Odvtedy konfrontácia s Washingtonom pomohla definovať jeho vládnutie.
Obhajoba multilateralizmu
Svetových lídrov zaujal prejavom, ktorý predniesol v januári na prestížnom stretnutí v Davose. V ňom Carney obhajoval multilaterálny svet s argumentom, že „sila legitimity, integrity a pravidiel zostane pevná, ak sa rozhodneme uplatňovať ich spoločne“.
Niektorí komentátori na základe toho usúdili, že sa ukazuje ako líder, akým chceli byť Macron či bývalý britský premiér Keir Starmer: rozhodný a nebojácny.
Upevnenie vzťahov s Európou je súčasťou Carneyho širšej vízie posilnenia svetových „stredných mocností“ uprostred toho, čo nazýva „rozpadom“ globálneho poriadku, keďže superveľmoci ako USA sa stávajú čoraz menej spoľahlivými.
Pre jeho krajinu je to zároveň v istom zmysle slova ekonomická nevyhnutnosť. Carney musí diverzifikovať kanadské exportné trhy, keďže colná vojna so susedom a s dlhoročným obchodným partnerom ohrozuje hospodárstvo krajiny.
Kanada má dobré predpoklady na to, aby z úzkeho partnerstva s EÚ ťažila, a to vďaka obrovským zásobám nerastných surovín a rastúcemu vývozu skvapalneného zemného plynu. Ten síce smeruje zo západných prístavov v podstate výlučne do Ázie, krajina sa však usiluje o väčšie uplatnenie na európskom trhu. No keďže aj mocnosti ako India či Brazília usilujú o prehĺbenie obchodných vzťahov s EÚ, konkurencia je intenzívna.
Carneyho dlhoročné väzby s Európou, ktoré nadobudol počas svojho pôsobenia v Bank of England, v kombinácii s jeho imidžom liberálneho technokrata s podobným zmýšľaním by sa preto mohli ukázať ako cenné.
Pravicový líder?
Na domácej pôde je však Carneyho program ťažšie kategorizovať a nie vždy pripomína centristickú európsku politiku, s ktorou je často spájaný.
Obrat v tejto výbušnej politickej téme sa začal ešte predtým, ako sa stal premiérom. Trudeauova vláda oznámila obmedzenia dočasnej imigrácie v roku 2024 po tom, ako Kanada zaznamenala mimoriadny trojpercentný nárast počtu obyvateľov medzi júlom 2023 a júlom 2024. Ten bol z veľkej časti spôsobený príchodom množstva dočasných rezidentov, ich počet sa zvýšil o viac ako 775-tisíc.
https://www.youtube.com/watch?v=MnmjIEUiuy8
Carney v tomto obrate pokračoval. Počet obyvateľov Kanady tak klesol o 0,2 percenta v poslednom štvrťroku roku 2025 a o ďalších 0,1 percenta v prvom kvartáli 2026, pričom významnú úlohu zohral práve klesajúci počet dočasných rezidentov.
Výsledok je pozoruhodný. Krajina, ktorá ešte nedávno zaznamenávala jedno z najrýchlejších temp rastu obyvateľstva v rozvinutom svete, teraz zámerne znižuje počet dočasných rezidentov.
Carney tak urobil bez toho, aby sa uchyľoval k rétorike typickej pre Trumpa alebo európsku populistickú pravicu.
Jeho ekonomický program obsahuje podobne neočakávané prvky.
Carneyho vláda znížila najnižšiu federálnu sadzbu dane z príjmu z 15 percent na 14 percent, čo označuje za zníženie daní pre strednú triedu. Začiatkom tohto mesiaca zašiel premiér ešte ďalej, keď oznámil opatrenie, ktoré firmám umožní okamžite si odpísať z daní oveľa širší okruh investícií (Productivity Mega Deduction).
Vláda tvrdí, že vďaka tomuto kroku klesne efektívne daňové zaťaženie nových podnikateľských investícií v Kanade približne z 13 percent na 6,4 percenta, teda na menej než polovicu americkej úrovne.
Carney zaradil do centra svojej stratégie rastu aj rozvoj prírodných zdrojov. Jeho vláda otvorene hovorí o ropovodoch a plynovodoch, ťažbe, kritických nerastných surovinách či konvenčných zdrojoch energie, a to popri investíciách do čistej energetiky.
To síce nie je úplný prechod ku konzervativizmu, ale ide o výrazne odlišné postoje v porovnaní s progresívnou politikou spojenou s neskoršími rokmi Trudeauovej vlády.
V iných témach Carney pôsobí ako konvenčnejší liberálny politik. Kladie dôraz na ochranu životného prostredia, sľubuje posilnenie verejného zdravotníctva a verejnoprávneho vysielania a chce, aby Kanada rozšírila svoje kapacity v oblasti obnoviteľných zdrojov energie.
No namiesto toho, aby sa jeho vláda jasne zaradila do tradičného spektra ľavica – pravica, snaží sa kombinovať politiky, ktoré európska politika čoraz viac považuje za patriace do protichodných táborov.
Carney chce zvýšiť ťažbu ropy, plynu a kritických nerastov a zároveň sľubuje ochranu životného prostredia. Je zástancom nižších daní a štedrých stimulov pre podniky, pričom zároveň obhajuje verejné služby. Výrazne obmedzil dočasnú migráciu, pričom zostáva otvoreným internacionalistom. Chce väčšiu národnú ekonomickú suverenitu, ale aj hlbšiu medzinárodnú spoluprácu.
Táto kombinácia pritom môže byť menej protirečivá, než sa na prvý pohľad zdá.
Carneyho ústrednou politickou myšlienkou je odolnosť. Kanada by mala byť menej závislá od USA, menej zraniteľná voči ekonomickému nátlaku a lepšie schopná produkovať energiu, nerasty, infraštruktúru a investície, ktoré potrebuje doma. Medzinárodná spolupráca by podľa neho mala národnú suverenitu posilňovať, nie ju nahrádzať.
Práve to pomáha vysvetliť, prečo politik presadzujúci domáce politiky, ktoré sa nezriedka len ťažko zlučujú so súčasným európskym centrizmom, môže byť liberálnym elitám starého kontinentu taký blízky. Keďže hľadajú spôsoby, ako reagovať na problémy Európy a nárast politického populizmu bez toho, aby sa vzdali medzinárodnej spolupráce, Kanada im, zdá sa, stojí za pozornosť.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.
