Kňaz a youtuber Ondrejka: Internet je pre mňa novou diecézou. Snažím sa ho naplniť kresťanským obsahom

Ste kaplánom v Dolnom Kubíne. No čítala som o vás, že predtým ste boli neveriaci.

Áno, do mojich sedemnástich rokov som bol tak papierovo veriaci. Mal som všetky sviatosti, ale moja viera nebola skoro žiadna. Bolo to tak možno o jednom Otčenáši raz za čas.

Čo sa stalo, že ste sa obrátili?

Keď som mal sedemnásť rokov, začal som pracovať v jednom penzióne v dedinke, odkiaľ pochádzam. V tom čase tam prišla na večeru jedna modlitebná skupina. Boli to pre mňa takí náhodní ľudia, ktorých som najprv ani nevnímal. Potreboval som ich obslúžiť a poslať ich domov, ale oni sa ma spýtali, či sa môžu chvíľu modliť. V tom čase som možno okrem Otčenáša, ktorý sme sa modlili na Vianoce, nevedel nič. Myslel som si, že to bude taká klasická modlitba.

Povedal som im, jasné, nech sa pomodlia a oni sa začali modliť a bolo to veľmi osobné. Ako keby tam pred nimi v tú chvíľu niekto stál. Veľmi ma to oslovilo, ale zároveň som sa toho zľakol, lebo oni mi vtedy začali hovoriť o Duchu Svätom, že sa premieňa a podobne.

V tú chvíľu, samozrejme, nemôžem povedať, že za mnou prišiel pán Boh, podal mi ruku a povedal: Čau Andrej, to som ja, ale vedel som, že je pri mne niekto, kto ma dokonale pozná a ja poznám jeho. Až fyzicky som cítil, akoby všetci zmizli a ostal som tam len ja a on a len on vie o mne a ja o ňom. Vo Svätom písme sa píše, keď niekto stretne pána Boha, tak mu spadnú šupiny z očí, a toto sa mi v tej chvíli stalo. Začal som inak myslieť.

Čo to znamená?

Začal som sa na svet inak pozerať. To, čo mi bolo dovtedy príjemné, tak mi bolo odporné, ale aj naopak. Napríklad viera a rozprávanie sa s Kristom mi prišlo veľmi milé a odvtedy mi už pán Boh nedal pokoj (úsmev).

Zo dňa na deň ste sa úplne obrátili a začali žiť vieru? Alebo to trochu trvalo?

No chvíľu to trvalo, možno nejaký mesiac, kým som sa dostal z partie, v ktorej som bol. Ešte som sem-tam s nimi niekde zašiel. Len ja som sa ich pýtal, či sa nechceme pomodliť ruženec namiesto toho, aby sme šli niekde posedieť. Tak ma nejako postupne vytlačili z partie aj sami.

Vo vašom živote nastala veľká zmena. Kedy ste však pocítili, že by ste chceli byť kňazom?

Obrátenie prišlo v apríli a to, keď som sa rozhodol ísť do kňazstva, bolo až v decembri. Pán Boh mi stále ponúkal možnosť vzťahu a stále mi ukazoval, čo všetko mi môže skrze to dať. V spoločenstve, v ktorom som bol, som videl veľmi krásne páry, ale stále bola niekde vo mne otázka, či by som nechcel ísť do seminára.

V tom čase sa mi páčilo aj jedno dievča, ale ono ma nechcelo. Niekto mi povedal, že keď pôjdem na púť, tak sa do mňa zamiluje. Ja som hneď hľadal pute.sk (úsmev). Ešte v to leto som bol v Medžugorje a rozprával som o tomto dievčati jednému kňazovi. Po dvadsaťminútovom monológu mi on povedal, či nechcem ísť do seminára. Zasmial som sa nad tým, ale táto otázka vo mne znela. Vždy, keď niekto spomenul, že z teba by bol dobrý kňaz, tak ma to potešilo. Lebo u nás na dedine je to tak, že keď chodíte viac ako dvakrát za týždeň do kostola, tak isto budete kňaz. Presne na Silvestra som si dal záväzok, že toto je cesta, ktorou môžem ísť.

Nikdy ste to neoľutovali, boli ste si svojím rozhodnutím istý?

Nie, nikdy som neoľutoval to, že som sa stal kňazom. Možno som niektoré veci oľutoval, keď som sa mohol v seminári viac snažiť, teraz je už toho času menej. A nie vždy som si bol istý. Ale nie v tom, že by ma Pán Boh nepovolával, ale cítil som sa nehodný. Vedel som, že sú chlapci, ktorí sú lepší ako som ja, že sú zbožnejší, možno mali lepšiu minulosť, tak v tom som sa cítil nehodný.

https://www.youtube.com/watch?v=EI9cd0u_7dM

Čo prišlo po tom, keď vás vysvätili za kňaza. Vy to máte o to zložitejšie, že ste rok slúžili omše normálne a potom prišla pandémia.

Hneď, keď som sa stal kňazom, ma prekvapilo množstvo povinností, ktoré prišli. Postupne som sa do toho dostával, aj vďaka pánovi dekanovi a kaplánom. Mám na starosti cirkevnú školu v Dolnom Kubíne, takže veľa času som sa venoval aj škole. No v marci prišla pandémia a všetko sa zatvorilo, bolo mi to veľmi ľúto. Ľudia ostali zmätení a ani ja sám som nevedel, ako to bude. Vtedy som začal nakrúcať aj videá. Prišlo mi to, akoby ľudia ostali ako ovce bez pastiera a nemali žiadne informácie. Chcel som ich povzbudiť, nech sa neboja, že my sme nikam neodišli.

Vaše prvé video, ktoré ste zverejnili, vyšlo už 18. marca v roku 2020. Do online priestoru ste teda prešli veľmi rýchlo. Mali ste niečo podobné už napozerané? Možno aj nejakých kresťanských youtuberov?

Nemal som nikoho obľúbeného, ale vždy ma táto sféra lákala. I keď na to možno nevyzerám, bol som veľmi hanblivý. Teraz je to už trochu lepšie. Postupne to prišlo, že to viem zakryť alebo sa od toho odosobniť.

Možno aj preto tie videá. Pri nich ste sám a ľudia nie sú priamo pred vami a vy sa nemusíte toľko hanbiť.

Áno, je to pravda. Najradšej natáčam pred ľuďmi, ktorých poznám, pretože pred nimi môžem byť sám sebou.

Vaše videá sú vždy o nejakej myšlienke, ktorú chcete ľuďom povedať. No na druhej strane sú však aj zábavné. Vedeli ste hneď, že pôjdete takouto cestou?

Vedel, pretože raz som pozeral jedno staré video a tam jeden starší pán hovoril, aby ho natočili tak, aby to bolo smiešne. Lebo ak je to smiešne, tak to ľudia pozerajú. A ja som si povedal, že fakt je to asi pravda, že možno spojiť to voľnočasové s duchovným je správne.

Ste učiteľom na cirkevnej škole. Ako reagovali deti z okolia na vaše videá? Pozerajú ich?

Myslím, že drvivá väčšina ich pozerá. Pozerajú ich aj starší žiaci, ale tí sa k tomu až tak nepriznajú. Reakcie boli väčšinou milé a prajné. No, samozrejme, raz som počul, že niekto povedal, že to nie je hodné kňaza, že možno to je infantilné. No poväčšine sú reakcie pozitívne.

Teraz ste si dali dlhšiu pauzu. Až po roku ste prišli s novým videom. Bolo to tým, že sa kostoly otvorili a nemali ste času nazvyš?

Asi áno, bol to jeden z dôvodov. No taký sekundárny dôvod bol, že som bol zo sociálnych sietí unavený. Na chvíľu som si vymazal Instagram a Facebook. Potreboval som k tomu viac dozrieť, pretože som tam trávil dosť času. Veľakrát som na úkor modlitby točil video, tak som si povedal, že to musím trošku premyslieť a až potom s niečím prísť. Tým, že som si to sám strihal aj točil, sa niekedy stalo, že som šiel spať o tretej v noci a ráno som vstával spovedať. Povedal som si, že potrebujem spomaliť.

Plánujete sa teraz k tomu vrátiť alebo video so starou mamou bolo teraz po dlhej dobe takou jednou záležitosťou?

Chcel by som sa k tomu vrátiť. Mám teraz okolo seba veľa dobrovoľníkov, ktorí sa mi ponúkli, že ja by som to točil a oni by mi to už postrihali. Tak ich ponuku asi využijem. Je mi však trochu ľúto, pretože internet ako taký je pre mňa takou novou diecézou. Nemyslím to v zmysle, že by sa tam mali vysluhovať sviatosti, ale sú tam ľudia a to neovplyvníme. Tak je len na nás, či ten priestor zaplníme kresťanským obsahom, alebo ho zaplní niekto iný niečím nedobrým. Je mi ľúto, že takýchto ľudí v cirkvi veľa nemáme.

V decembri ste vytvorili adventnú výzvu. Je o tom, ako traja králi nasledovali hviezdu, ktorá ich priviedla k Ježišovi. Teraz ste ukazovali ľudí, ktorí boli pre vás takými hviezdami a priviedli vás bližšie k Bohu.

Prišlo mi to ako vhodný nápad, ukázať svoje hviezdy. V mojom okolí na Instagrame ma hnevá to, že sú tam niekedy ľudia, ktorí toho neurobili až tak veľa, ale dokážu byť predateľní a vedia sa odfotiť. Niekedy ani nie veľmi vhodne. A hnevalo ma, že v mojom okolí je aj veľa ľudí, ktorí urobili veľmi veľa pre spoločnosť, ktorí sa starajú o chudobných, biednych, ktorí sa starajú o charitu, robia duchovné dobro. Veľa kňazov, ktorí obetovali svoj život pre mladých, a tak som týchto ľudí chcel ukázať svetu. Pretože oni by len tak sami s kožou na trh nešli a nezačali by o sebe hovoriť, čo všetko spravili. Vyzýval som aj ďalších, aby aj oni ukázali ľudí, ktorí sú možno takí skrytí svätci.

Kto sú pre vás tie hviezdy?

Takými najjasnejšími hviezdami sú pre mňa ľudia z obdobia počiatkov môjho obrátenia. Napríklad pán farár z mojej obce, ktorý ma viedol k tomuto celému. Ďalej moji rodičia, ktorí mi toho veľa dali, i keď mi možno nedali veľa, čo sa týka viery, ale vychovali ma k ľudskosti, morálnosti. A to aj napriek tomu, že nie sú až takí veriaci. Teraz je ťažko povedať niekoho konkrétne, no v podstate všetci, ktorí mi vstúpili do života, tak mi nejakým spôsobom zasvietili a priblížili mi moju cestu k Bohu.

Počas Vianoc sa kostoly opäť otvorili, zatiaľ v obmedzenom režime. Čo to pre vás znamená, keď je kostol otvorený a ľudia tam môžu znovu prísť?

Niekde som raz čítal, že najväčšou ozdobou kostola je človek. Pochopil som to, keď sme počas veľkonočných sviatkov boli v kostole sami. Každú tvár v kostole je radosť vidieť, lebo sme tam kvôli nim.