Reportáž z cintorína v Bergame

Keďže pri písaní zisťujem, že opis mojich pocitov pri pohľade na bergamské koronahroby znie ako vyjadrenie postoja, vyjadrím radšej najprv svoj osobný názor.

Počas celého roku som nemal ustálený názor na pandémiu, bol som v rozpakoch. V roku 2020 sme sa dozvedeli, čoho sú schopné naše európske vlády – platí to bez rozdielu, je jedno, či vládnu konzervatívni národniari alebo globalistickí liberáli, a dozvedeli sme sa aj to, čo nechajú so sebou robiť občania. Na potlačenie odporu zväčša stačili tri slová: „obrázky z Bergama“.

Dúfal som v úspech švédskej cesty, sila druhej vlny prevalcovala aj mňa a už som nevedel vyvrátiť kľúčový argument hroziacej triaže pred preplnenými jednotkami intenzívnej starostlivosti. Dnešné morálne štandardy, podľa ktorých majú aj veľmi starí ľudia nárok na plnú nemocničnú starostlivosť, sú aj moje. Výsledkom bolo, že som musel, hoc neochotne, aj ja súhlasiť s nejakými lockdownami. Lepší nápad som nemal.

Takže Bergamo, pár dní pred Vianocami. Aj keď som sa v živote po tomto 120-tisícovom meste neprechádzal, na cintorín som trafil ihneď. Bergamský cintorín je monumentálny, je to mesto v meste. Ulica Ernesta Pirovana, ktorá vedie k monumentálnej bráne, je ulicou pohrebných služieb. Minimálne jeden koronaskeptik sa objavil aj v Bergame: „Ľud v maskách,“ kričalo jedno grafiti na Ernesta Pirovana, „zobuď sa!“