K postupnej zmene dochádzalo v 30. rokoch, keď sa v oblasti štúdia psychopatie začali presadzovať najmä anglofónni vedci. Výraz sociopatia sa uchytil v USA prostredníctvom tamojšieho priekopníka Georgea E. Partridgea (1870 – 1953), ktorý ním – okrem iného – chcel podčiarknuť fakt, že spoločným poznávacím znamením „esenciálnych sociopatov“ je chronické a univerzálne antisociálne správanie. Zároveň sa Partridge snažil o zúženie konceptu. Škót David K. Henderson (1884 – 1965) v r. 1938 organizoval sériu newyorských prednášok, z ktorých vzišla kniha Psychopatické stavy (r. 1939). Jeho myšlienky sa v mnohom zhodujú s predstavami mladšieho Cleckleyho. Ostáva záhadou, do akej miery Henderson Cleckleyho ovplyvnil.

V každom prípade, Cleckley vydal v r. 1941 prelomovú Masku príčetnosti, ktorú do konca života revidoval. Práve Cleckleyho kniha dostala problematiku do povedomia severoamerického mainstreamu. Čo je dôležitejšie, mala najväčšiu zásluhu na tom, ako bude pojem do budúcna špecifikovaný. Je to dané tým, že Cleckley ako prvý klasifikoval široký súbor symptómov, ktorými sa psychopat prejavuje. Urobil tak tiež preto, aby sa predišlo zámene s inými poruchami. Pestrá škála diagnóz vďaka tomu od konceptu odpadla. Tieto príznaky podľa Cleckleyho sú:

1. Povrchný šarm a dobrá „inteligencia“

2. Neprítomnosť bludov a iných znakov iracionálneho myslenia

3. Absencia „nervozity“ alebo psychoneurotických prejavov

4. Nespoľahlivosť

5. Lživosť a neúprimnosť

6. Nedostatok výčitiek alebo hanby

7. Neadekvátne motivované protispoločenské konanie

8. Slabý úsudok a neschopnosť učenia sa skúsenosťou

9. Patologická egocentrickosť a neschopnosť milovať

10. Všeobecná chudoba hlavných citových reakcií

11. Zvláštna strata náhľadu na seba (a svoje správanie)

12. Nedostatočné odozvy v medziľudských vzťahoch

13. Neprimerané a nevábne konanie pri požití alkoholu a niekedy aj bez neho

14. Úspešná samovražda málokedy spáchaná

15. Sexuálny život neosobný, triviálny a nedostatočne integrovaný

16. Zlyhávanie nasledovania akéhokoľvek životného plánu

Nebudem opisovať všetky príznaky, na to nie je dostatok priestoru. Uvediem iba Cleckleyho kľúčové tézy. O psychopatoch tvrdil, že nosia „masku príčetnosti“ preto, lebo navonok vyzerajú ako úplne normálni ľudia. Pri prvom stretnutí pôsobia veľmi pozitívnym dojmom. Nie je na nich nič divné ani odpudivé. Zdajú sa byť úprimnými, známky afektovania nie sú prítomné. Pravdepodobne majú nadpriemernú inteligenciu a budia dojem pevného duševného zdravia.

Je to len maska; navzdory priam očarujúcemu zjavu sa pod povrchom skrýva osoba, ktorá nie je schopná prežívať skutočne hlboké emócie a v spoločnosti si počína deštruktívne. Cleckley píše: „Nevníma elementárnu podstatu toho, čo by sme mohli nazvať osobnými hodnotami a je absolútne nespôsobilý také veci pochopiť. Nedokáže prejaviť ani čiastočný záujem o tragédie, radosti a ľudské snaženie tak, ako nám ich ponúka vážna literatúra či výtvarné umenie... Krása a škaredosť (okrem najpovrchnejšieho významu týchto slov), dobro, zlo, láska, hrôza a humor pre neho nemajú žiadny význam, vôbec ho nedojímajú. Okrem toho mu chýba schopnosť vnímať dojatie ostatných. Ako by bol napriek svojej inteligencii voči podobným aspektom ľudskej existencie farboslepý.“

To, že má psychopat emočný deficit, netreba chápať tak, že nepociťuje žiadne emócie. Ako uvádza Cleckley: „Zlosť, nevraživosť, rýchle a labilné záblesky náklonnosti, odporná zášť, plytké nálady sebaľútosti, detinské postoje márnivosti a absurdné, okázalé pózy rozhorčenia patria do emocionálnej škály psychopata... Ale zrelý, z celého srdca pociťovaný hnev, úprimné rozhorčenie, ťažký smútok, trvalá pýcha, hlboká radosť a skutočné zúfalstvo sú reakcie, ktoré sa v tejto škále nenachádzajú.“

Snáď najrozšírenejším mýtom, ktorý sa vznáša nad psychopatmi, je, že sú oslobodení od napätia a strachu. Aj Cleckleyho koncept niektorí takto dezinterpretovali. Nie je to pravda. Cleckley tvrdí, že psychopati pociťujú napätie a úzkosť, ale tie sú vyvolávané výlučne externými faktormi; nikdy nie interpersonálnymi príčinami (pocitmi viny, ľútosti alebo vnútornej neistoty). Túto vlastnosť psychopatov považoval – hoci nezáväzne – za rozhodujúcu pre ich základnú patológiu. Taktiež sú psychopati relatívne imúnni voči anticipačnej (nasmerovanej na budúcnosť) či sociálnej úzkosti (nasmerovanej k druhým ľuďom).

Cleckley chcel pojem psychopatie čo najviac zúžiť a konkretizovať, preto nepovažoval zaraďovanie psychopatov do podtypov za vhodné. Napriek tomu, vo svojej knihe určil dve kategórie psychopatov. Skrátene ich literatúra nazýva úplnými a neúplnými (čiastočnými). Úplným psychopatom sa obšírne venovať nebudem. Stručne, sú to ľudia, ktorí sa od mladého veku prejavujú agresívne. Keďže nedokážu odďaľovať uspokojovanie svojich chúťok, ustavične sa pohybujú za hranou zákona. Ak majú šťastie, skôr či neskôr skončia vo väzení; ak nie, počas kriminálnych dobrodružstiev stretnú sebe rovného a dopadne to pre nich tragicky.

Zaujímavejší sú psychopati neúplní. Cleckley bol zástancom toho, že sa psychopatia – podobne ako iné psychiatrické poruchy – môže vyskytovať v rôznych stupňoch závažnosti. Neúplnú psychopatiu považoval za jej miernejšiu formu. Takto postihnutí jedinci podľa Cleckleyho vedia odďaľovať svoje čisto sebecké ciele a zachovávať „masku príčetnosti“ oveľa dlhšie ako psychopati úplní: „Skutoční rozdiel medzi nimi a psychopatmi, ktorí sa neustále dostávajú do väzenia alebo psychiatrického ústavu, je ten, že ďaleko lepšie a dôslednejšie udržiavajú vonkajší dojem, že sú normálni... Je nutné mať na pamäti, že aj najťažší a doslova zmrzačený psychopat dokáže simulovať vonkajšie zdanie duševného zdravia, často aj v intelektuálne vysoko náročnom prostredí a na krátku dobu uspeje v obchodných alebo odborných činnostiach. Niekedy uspeje aj na veľmi dlhú dobu. Tvrdím však, že skutočná, ale zakrývaná patológia je u časti týchto pacientov... v hlbokom slova zmysle takisto závažná.“ Cleckley k tomu dodáva: „Hlavný rozdiel... [medzi úplnými a neúplnými psychopatmi – pozn. T. I.] spočíva možno v tom, či je maska alebo fasáda psychobiologického zdravia rozšírená na povrchný materiálny úspech. Domnievam sa, že táto fasáda nemusí byť nevyhnutne v súlade so stupňom, akým je osoba skutočne postihnutá základnou poruchou. Núka sa analógia: ak porovnáme katatonického schizofrenika s jeho očividnou psychózou s impozantne inteligentným paranoidným pacientom – ten je navonok oveľa normálnejší ako katatonický schizofrenik. Dokonca môže vyzerať uhladenejšie ako bežný človek. Napriek tomu je väčšia pravdepodobnosť, že sa katatonický schizofrenik uzdraví – aj navzdory svojmu vzhľadu je totiž často menej vážne narušený ako paranoik.“

Teda niektorí neúplní psychopati nemusia byť psychopatiou zákonite poznačení menej ako úplní; len voľajako dokážu svoju patológiu zvládať lepšie ako ich násilnejší „kolegovia“. V knihe Cleckley opísal konkrétne príklady neúplného psychopata, napríklad ako biznismena, vedca, lekára či dokonca psychiatra.

Ak sa Hervey Cleckley najviac zaslúžil o zúženie pojmu psychopat, naturalizovaný Američan Benjamin Karpman (1886 – 1962) bol prvým bádateľom, ktorý akcentoval veľký praktický význam rozlišovania medzi pravými (primárnymi) psychopatmi a psychopatmi zdanlivými (sekundárnymi). O tematike písal od začiatku 40. rokov až do svojej smrti. Karpmanove články sú na internete slabo dostupné. Nerád by som bol obviňovaný z vedomého plagiátorstva, preto dôrazne podčiarkujem, že v nasledujúcich odsekoch budem výdatne čerpať z vynikajúcej štúdie Huguesa F.  M . Hervého (r. 2003), ktorú čitateľom odporúčam.

Karpman nazval primárnych psychopatov idiopatickými (alebo tiež anetopatmi) a sekundárnych psychopatov symptomatickými. Idiopatickí sú jedinci, ktorých hlavným duševným problémom (nehľadiac na komorbiditu) je psychopatia. Akokoľvek dlho výskumník hľadá, neexistuje iné vysvetlenie ich patológie. Socializácia v priebehu detstva a dospievania (bez ohľadu na to, či je primeraná alebo nie) má iba veľmi malý vplyv na poruchu, okrem jej vonkajšej manifestácie. Ich morálna nezrelosť je teda skôr dôsledkom úplnej absencie určitého vývoja v emocionálnej oblasti, ako nejaký druh jeho narušenia. Od útleho veku sa snažia bezcitne uspokojovať svoje potreby; pričom ich správanie nie je brzdené komplexnými sociálnymi emóciami (napr. empatiou, vinou). Nemajúc svedomie, takmer bez zábran konajú na báze primitívnych inštinktov, nehľadiac na to, aké následky to má pre ich okolie.

Podľa Karpmana, zatiaľ čo ich činy vyzerajú impulzívne, v skutočnosti to tak nie je. Neprítomnosť sociálnych emócií im poskytuje prístup k širokému rozpätiu alternatív (od zdanlivo prosociálnych až po surové), z ktorých si môžu vyberať pri uspokojovaní svojich potrieb. Keďže sa príliš nestarajú o budúcnosť, často si vyberajú práve sadistickú alternatívu, čo človeku s bežnou anticipačnou úzkosťou pripadá unáhlené alebo iracionálne. Keď si však už psychopat zvolí cestu, afektívna a sociálna slepota mu umožňuje rýchlo uskutočniť svoj plán bez obáv z ublíženia iným ľuďom. Konečným rezultátom je, že psychopat pôsobí na pozorovateľa impulzívne, hoci jeho plán vznikol pokojným a metodickým – teda psychopatickým a nie impulzívnym spôsobom.

Sekundárni (symptomatickí) psychopati síce majú psychopatickú fasádu, ale ich hlavná patológia je lepšie vysvetliteľná iným syndrómom (neurózou, psychózou a pod.). V dôsledku ich základnej patológie zažívajú vnútorné konflikty (úzkosť, nutkanie atď.), ktoré vedú k nepriateľským pocitom voči okoliu. Pod vplyvom raných socializačných procesov (duševné traumy, zanedbávanie či naopak rozmaznávanie) sa títo jedinci naučili vyjadrovať svoju hlavnú patológiu bezcitnosťou, nezodpovednosťou či agresivitou; to znamená - navonok psychopatickým štýlom. Podobne ako idiopatický psychopat je symptomatický emocionálne nezrelý, ale z iného dôvodu – vďaka narušeniu určitého vývoja a nie kvôli jeho úplnej absencii. Na rozdiel od primárneho, sekundárny psychopat svedomie má, ale veľmi deformované. Keďže idiopatickí psychopati sú „tvrdí až do špiku kostí“, no symptomatickí sú „tvrdí zvonku a mäkkí zvnútra“, Karpman navrhoval, aby poslední neboli nazývaní psychopatmi, ale klasifikovaní podľa ich fundamentálnej patológie, ktorá predchádza ich psychopatickému počínaniu. To má nesmiernu klinickú dôležitosť – nakoľko ich hlavná patológia nie je anetopatia, sekundárni psychopati sú liečiteľní prostredníctvom terapie. Možno tak pomôcť k ich náprave, prispieť k ich zaradeniu do spoločnosti a odľahčiť ľuďom, ktorým znepríjemňujú životy.

Vráťme sa ešte k primárnym psychopatom. Tí – na rozdiel od sekundárnych – nie sú výrazne ovplyvniteľní psychoterapiou. Ako už bolo napísané, neprežívajú hlboko zakorenené komplexné sociálne emócie (orientované na budúcnosť, na druhých ľudí, na vyššie hodnoty), ktoré nám ostatným slúžia aj ako moderátori správania sa voči okoliu. Výsledkom je, že anetopat prežíva iba prchavé, ale intenzívne jednoduché emócie, akými sú napätie, strach, frustrácia, radosť či nadšenie. Tieto emócie sú úzko späté s momentálnou situáciou psychopata, preto ľahko oscilujú medzi potešením a nespokojnosťou – v závislosti od zmien v jeho prostredí. Pozitívne emócie sú vyvolávané primitívnymi potrebami (žiadostivosť – túžba po moci, po sexe; chamtivosť atď.) a ich plnením; negatívne pramenia z neschopnosti tieto potreby naplniť. Vzhľadom na to, že anetopatov interný stav si vyžaduje čo najrýchlejšie uspokojenie a nedokáže efektívne zvládať napätie, ktoré so sebou odďaľovanie uspokojenia prináša, začne proti prekážkam spoločensky neadekvátne konať.

Karpman ďalej anetopatov rozdelil na agresívne-dravých a pasívne-parazitických. Agresívne-draví ukájajú svoje chúťky nevyberavými prostriedkami, často brutálnymi. Žijú takmer výlučne v prítomnosti, no ak si to žiada nie príliš vzdialený cieľ, môžu na krátky čas konať prosociálne. Celý ich život je však charakteristický aktívnym predátorským konaním, sprevádzaným fyzicky manifestovanou agresivitou a všestrannou kriminalitou.

Pasívne-parazitickí anetopati dosahujú ciele manipulovaním obetí. Nie sú aktívne draví, ale príživnícki. Rovnako ako parazity v zvieracej ríši sa „prisajú“ na tých, od ktorých očakávajú výhody a uspokojujú svoje potreby. Keďže nie sú brzdení sociálnymi emóciami, nevedia, kedy majú „spomaliť“ (na rozdiel od väčšiny parazitov), a preto sú schopní hostiteľov úplne „vycicať“ (finančne, emocionálne). V okamihu, keď prestanú mať z vyčerpaného hostiteľa úžitok, alebo v okolí nájdu lepšiu alternatívu, bez výčitiek sa presunú k ďalšiemu človeku. Ak nemajú k dispozícii žiadneho hostiteľa, môžu sa dočasne uchýliť k predátorskému konaniu. Na rozdiel od agresívne-dravých anetopatov, je ich telesná agresivita minimálna. Častejšie používajú hrozby ako fyzické násilie samotné. Vo všeobecnosti, ak dobrovoľne dostanú čo chcú, navonok pôsobia až submisívne.

Mohli sme si všimnúť, že Karpmanov agresívne-dravý anetopat nápadne pripomína úplného psychopata podľa Cleckleyho. Naopak, prevažne nenásilný pasívne-parazitický anetopat sa viac ponáša na neúplného psychopata. 

Cleckley sa staval veľmi opatrne k stanoveniu príčin psychopatie. Keď však uvažoval nad tým, koľko takýchto pacientov pochádza z prominentných a úspešných rodín, podotkol, že je možné, aby porucha bola vrodenou – dôsledkom agenézy neznámej etiológie. Istý si ale nebol. Ako bolo načrtnuté vyššie, Karpman bol rozhodnejším zástancom biologického pôvodu jadra psychopatie. Mladší kolega Hare s ním v podstate súhlasí (pričom nepodceňuje vplyv socializačných faktorov): „...ich základná biologická výbava – hrubý materiál, ktorý prostredie, spoločnosť a skúsenosti ďalej formujú do podoby jedinečnej osobnosti – im neposkytuje dostatočnú bázu pre socializáciu a vytvorenie svedomia. Dá sa tu použiť jednoduché prirovnanie: pri výrobe keramiky síce zohráva dôležitú úlohu hrnčiar (výchova), ale výsledok závisí aj na hline (príroda).“

Dodám k tomu praktický príklad: ak sa narodí do chudobnej, rozvrátenej rodiny v slume dieťa s predispozíciami psychopata, v daných pomeroch sa naučí uplatňovať fyzické násilie. Keď vyrastá dieťa s psychopatickými vlohami v usporiadanej, finančne zabezpečenej rodine, je predpoklad, že sa v dospelosti nebude spoliehať na takúto formu násilia, ale pre dosahovanie cieľov bude zväčša využívať relačnú agresiu (citové vydieranie, intrigy, lži, manipuláciu, zvádzanie). Najpravdepodobnejšia sa teda javí možnosť, že to, či sa predisponovaný jedinec prejavuje ako úplný alebo neúplný psychopat resp. agresívne-dravý alebo pasívne-parazitický anetopat, závisí predovšetkým od kvality prostredia, ktoré ho obklopovalo v detstve a dospievaní. Svoju úlohu zaiste zohráva miera intelektových schopností, príp. iné (aj) biologicky determinované špecifiká jednotlivých psychopatov. Nastal ale čas, aby sme sa tematicky posunuli.

V období, keď boli Karpman a Cleckley na vrchole rozumových síl, nemali k dispozícii technologické výdobytky svojich nástupcov (Hare a ďalší). Aj preto mnoho bádateľov spochybňovalo existenciu psychopatie. Hoci presné príčiny poruchy zostávajú sporné, dnešné poznatky, podporené napr. zobrazovaním magnetickou rezonanciou, skutočne potvrdzujú abnormality v mozgoch ľudí, ktorí sú „odborníkmi z fachu“ považovaní za psychopatov. Nebudem rozvádzať, ktorých oblastí mozgu sa týkajú. Radšej priblížim, že podobné anomálie sa nevyskytujú len pri psychopatii.

Paľo, Izabela a čuch

Vysvetlím dôvody, prečo som sa o svet psychopatie začal zaujímať. Táto téma ma dlho zoširoka obchádzala. Zlom prišiel v dobe, keď som sa v priebehu dvoch rokov intenzívne stretával s Izabelou, ktorá trpí zriedkavou poruchou – kongenitálnou anosmiou. Ide o vrodený stav, pri ktorom postihnutému chýba čuch, resp. nevníma čuchové podnety. Aj napriek tomu, že prevalencia kongenitálnej anosmie je v populácii odhadovaná na 1 : 5 000 – 1 : 10 000, táto osoba nebola v mojom okolí jedinou s vrodenou čuchovou dysfunkciou. Prvou je brat Pavol, ktorého čuchotuposť je súčasťou neliečeného, geneticky podmieneného ochorenia. Izabelina čuchotuposť je tzv. izolovaná (neviaže sa na žiadne známe ochorenie).

Okrem zmyslovej poruchy majú Paľo a Izabela spoločné aj to, že dokážu psychicky utýrať svoju obeť, pričom ich výčitky svedomia nikdy nedobehnú. Pavlovo správanie v detstve a neskôr som si prirodzene nespájal s jeho čuchovými ťažkosťami. Keď som začal dospievať, uvažoval som nad tým, že si len kompenzuje zdravotné problémy. No po racionálne nepochopiteľných ľudských prešľapoch Izabely mi v hlave skrsla myšlienka, či počínanie tejto dvojice nie je späté práve s vrodenými zmyslovými dysfunkciami.

Začal som hľadať súvislosť medzi empatiou a čuchom a narazil som na výskum Mehmeta K. Mahmuta a Richarda J. Stevensona (r. 2012) z austrálskej Macquarie University, poukazujúci na koreláciu medzi psychopatiou a čuchovými deficitmi (potom som sa dozvedel, že si štúdiu už dávno všimli aj tuzemské médiá). Experiment, na ktorom participovalo 79 dobrovoľníkov, odhalil, že čím vyššie skóre na Hareovom dotazníku sledovaný dosiahol, tým sa znižovala jeho spôsobilosť diskriminovať a identifikovať pachy. Vedci vyslovili predpoklad, že to má spojitosť s chybným spracovaním chemosenzorických podnetov v orbitofrontálnej kôre. Narušenie čuchového prahu zistené nebolo. Pátral som ďalej.

Oslabenie čuchových schopností a súčasne citové či kognitívne defekty zvyknú sprevádzať celý rad chorôb. Pravdepodobne je to dané tým, že viaceré časti mozgu (amygdala, anteriórna cingulárna kôra, hipokampus, insulárna kôra, orbitofrontálna kôra atď.), v ktorých takpovediac „sídlia“ centrá základných a vyšších emócií, zodpovedajú aj za spracovanie čuchových stimulov. Z chorôb si v tejto chvíli pre názornosť vyberiem schizofréniu. Dochádza pri nej k emocionálnym problémom, aj k poruchám vnímania reality.

U schizofrenikov sa vypozorovali abnormality v centrálnom nervovom systéme. Tie sa okrem iného týkajú zníženia hĺbky čuchových brázd (sulcus olfactorius lobi frontalis) i redukcie v nich umiestnených čuchových cibuliek (bulbus olfactorius). Čuchové cibuľky majú prostredníctvom primárnej čuchovej kôry mnoho priamych a nepriamych prepojení na amygdalu, hipokampus, orbitofrontálnu kôru či talamus. To svedčí o spojení čuchových cibuliek s vyššími oblasťami mozgu – teda s tými, ktoré súvisia s emóciami (bazálnymi aj sofistikovanými) a kogníciou.

Rovnako ako pri schizofrénii, výskum kongenitálnej anosmie hovorí o plytkých čuchových brázdach a o anomáliách (konkrétne hypoplázii a aplázii) čuchových cibuliek. Pýtam sa preto: Ak takú závažnú duševnú chorobu, akou je schizofrénia, často sprevádzajú čuchové deficity a súčasne nárast emocionálnych a kognitívnych ťažkostí, prečo by určitú časť jedincov s kongenitálnou anosmiou nemohli sprevádzať problémy so spracovávaním emócií? A prečo by sa toto defektné spracovávanie emócií v niektorých prípadoch nemohlo prejavovať podobne ako pri primárnych či sekundárnych psychopatoch? Zvlášť s prihliadnutím na to, že centrálna nervová sústava jedincov s kongenitálnou anosmiou vykazuje odlišnosti v porovnaní s jedincami s normosmiou a tieto odlišnosti zahŕňajú aj identické časti mozgu ako pri schizofrenikoch.

Porovnajme si Paľa a Izabelu. Pavol si z osoby, nad ktorou dominuje, urobí sluhu. Nemilosrdne a bez akejkoľvek odozvy na apely zneužívaného. Plochosť jeho komplexných sociálnych emócií však jednoznačne nedosahuje úroveň primárneho psychopata. Tiež nespĺňa všetky kritériá psychopatie stanovené Cleckleym alebo Harom. Predovšetkým neoplýva charizmou (povrchným šarmom), ktorou by vedel očariť okolie. Niekedy mi svojimi slabými sociálnymi zručnosťami pripomína veľké dieťa – akoby v istej citovej oblasti nedospel. Ľudia, ktorí sú s Paľom v kontakte, ho označujú za „nerváka“. To pravdaže nutne neznamená, že trpí neurózou. Poznám ho (v necenzurovanej verzii) celý život – nikdy neprejavoval známky klinickej neurózy, tobôž nie psychózy. Depresie nezažíval, intelektový defekt nemá (disponuje napr. vynikajúcim matematickým myslením). Má ale badateľné hormonálne problémy, spočívajúce v syndróme, ktorým trpí. Je možné, že Pavlova impulzívnosť, ktorá na pozorovateľa pôsobí inak ako Izabelina (Pavol dokáže – na rozdiel od Izabely – veľmi rýchlo vzplanúť), súvisí práve s osobitosťami jeho neliečenej hormonálnej poruchy, pri ktorej dochádza k nesprávnej produkcii istého hormónu v mozgu (v hypotalame).

Paľo je môj brat, preto ho mám navzdory okolnostiam rád. Navyše som s ním vždy pre jeho hendikep súcitil. To mi nebráni v presvedčení, že sa oproti obdobiu, keď sme vyrastali, vôbec nezmenil, a ak by mu to podmienky dovoľovali, naďalej by bol voči mne (či iným osobám) tyranom. Čo sa týka Izabely, tá podľa môjho názoru, vykazuje všetky črty Cleckleyho poňatia neúplnej psychopatie, ako aj subtypu pasívne-parazitického anetopata, zadefinovaného Karpmanom.

Povahové odlišnosti medzi Pavlom, ktorého čuchová deprivácia je viazaná na syndróm, a Izabelou, ktorá je postihnutá izolovanou anosmiou, ma utvrdzujú v tom, že rozhodne nie každý človek s kongenitálnou anosmiou (príp. hyposmiou) má psychopatické sklony. Štúdie izolovanej vrodenej anosmie ukázali, že niektorí kongenitálne čuchotupí majú bilaterálnu hypopláziu cibuliek, iní bilaterálnu apláziu cibuliek; ďalší zasa hypoplastickú čuchovú cibuľku na pravej strane a aplastickú na ľavej strane. To svedčí o anatomických rozdieloch čuchových cibuliek medzi jednotlivými kongenitálnymi anosmikmi. Tieto rozdiely (čisto teoreticky) môžu znamenať aj variabilitu vo vyšších oblastiach mozgu; čo by sa, samozrejme, mohlo odzrkadliť na rôznorodom prežívaní a správaní ľudí trpiacich kongenitálnou čuchotupusťou. Nehovoriac o tom, že izolovanú kongenitálnu anosmiu snáď môžu spôsobovať rozmanité príčiny. Ale to už prehnane špekulujem. Existujú špecializované ústavy, ktoré študujú čuchové dysfunkcie (všeobecné – takže aj získané, ktoré sú mnohokrát častejšie ako vrodené) a vedci by si dávno všimli, ak by väčšina jedincov s vrodenou anosmiou vykazovala známky psychopatie alebo inej vážnej duševnej choroby. Prevažná časť kongenitálnych anosmikov sú preto pravdepodobne úplne bežní ľudia, ktorí emocionálne či kognitívne nijako nevybočujú v porovnaní s normosmikmi. V žiadnom prípade si teda nedovolím kongenitálne čuchotupých stigmatizovať.

Taktiež je dôležitý fakt, že prevalencia psychopatie v populácii je ďaleko vyššia ako výskyt kongenitálnej anosmie. Štatistiky závisia od metodiky, ale napr. Hare na základe svojho PCL-R odhaduje, že psychopatiou je postihnuté asi 1 % obyvateľov (¾ tvoria muži). Z toho logicky vyplýva, že drvivá väčšina psychopatov s istotou netrpí výraznou vrodenou čuchovou dysfunkciou.

Avšak, negatívne skúsenosti s dvomi jednotlivcami, ktorých spája vrodená čuchová dysfunkcia, mi dodávajú sebavedomie tvrdiť, že určitý podiel kongenitálnych anosmikov (príp. hyposmikov) sa v medziľudských vzťahoch prejavuje mimoriadnym egocentrizmom, zníženou empatiou, emočnou inertnosťou, manipulatívnymi praktikami a nepredvídateľným konaním. Hoci medzi spomínanou dvojicou existujú značné odlišnosti (týkajúce sa aj rozličných stupňov uvedených vlastností), bolo by priveľkou náhodou, ak by správanie Paľa a Izabely nemalo žiadnu súvislosť s ich zmyslovou depriváciou. V čom ale spočíva ich tajomstvo?

Výskumníci z Karlovej univerzity v Prahe a z Fakulty medicíny Carla Gustava Cara Technickej univerzity v Drážďanoch skúmali (r. 2010) vplyv kongenitálnej anosmie na retrospektívne hodnotenie materinskej starostlivosti v detstve a dospievaní. Pracovali s hypotézou, že hodnotenie starostlivosti matky z pohľadu jedincov s vrodenou anosmiou sa bude líšiť od jedincov s neporušeným čuchom. Dôvodom má byť to, že dieťa, ktoré matku po pachu necíti, ju nevyhľadáva, nemá záujem o jej bezprostrednú blízkosť, ani o kojenie; čo automaticky negatívne ovplyvňuje postoj matky voči dieťaťu. Kvôli vrodenej poruche čuchu sa tak medzi matkou a dieťaťom naruší citová väzba (attachment theory). Vskutku originálnu hypotézu si vedci úspešne overili s tým, že kongenitálne čuchotupí uvádzali, že sa im v detstve dostávalo od matky menej starostlivosti ako normosmikom. Zo strany otca príkoria dopytovaní nehlásili. Depresia, ktorá by mohla ovplyvniť negativizmus v hodnotení, sa nepreukázala. V zhrnutí štúdie sa nehovorí o tom, čo by pravdivosť jej záveru znamenala pre budúcnosť dieťaťa v medziľudských vzťahoch.

Attachment theory formulovaná Johnom Bowlbym a Mary Ainsworthovou patrí medzi popredné a rešpektované teórie vývinovej psychológie. Pre našu tému je kľúčová téza, že zážitky zo vzťahov k najbližším osobám v ranom detstve nastavujú vzorce nadväzovania vzťahov v dospelosti. Skrátka, ak dieťa nenadobudlo zdravý citový vzťah k matke (tzv. bezpečnú väzbu), nemusí si ho vypestovať ani k iným ľuďom. Výskum česko-nemeckého tímu ma preto vyprovokoval k otázke, či behaviorálne poruchy Pavla a Izabely nie sú zakorenené v zle vyvinutej citovej väzbe k matke.

Vylúčiť citové nepriľnutie k matke z toho dôvodu, že ju narodené dieťa čuchovo nevníma, si pri časti rodených anosmikov netrúfam; v prípade môjho brata to však určite neplatilo. Paľo sa vždy sťažoval na nedostatok lásky nielen zo strany mamy, ale aj zo strany otca. Skutočnosť, že som mladší ako Paľo, prirodzene prinášala isté špecifiká, ale podľa môjho názoru (nie som nestranný pozorovateľ), bola starostlivosť našej mamy v detstve vyvážená. Po otvorenom rozhovore s mamou viem, že problémy s kŕmením pri ňom nemala, naopak, kojila ho častejšie ako mňa. Keď som sa mamy na danú záležitosť pýtal, netušila o mojich pohnútkach, takže nimi nebola ovplyvnená. O Izabelinom najranejšom období (novorodenec, dojča, batoľa) informácie nemám; akurát viem, že bola rovnako ako Pavol prvorodenou (jej jediný súrodenec je o 12 rokov mladší). To značí, že Izabelina mama – podobne ako moja – nemala predošlú skúsenosť s kojením. Dokážem pochopiť, ak matka, ktorá už v minulosti kojila, vníma (hoci nevedome), že predošlé dojča ju vyhľadávalo viac ako súčasné a z tohto dôvodu sa môže k čuchotupému dieťaťu správať menej láskavo ako k predošlému. Ale je ťažké uveriť, že normálne citlivá žena, ktorá nikdy predtým nekojila (hlavne pri dlhších časových pauzách medzi pôrodmi – prípad Paľa a Izabely), a teda nemá s čím porovnávať, sa k svojmu anosmickému dojčaťu bude správať chladne...

Časť odborníkov zastáva názor, že práve nedostatok materinskej lásky v ranom detstve je prvoradý pre vznik psychopatie. Napr. Ken Magid v knihe High Risk (r. 1987) presadzuje hypotézu, že pokiaľ sa vo veku do dvoch rokov nepodarí vytvoriť puto medzi dieťaťom a rodičom (autoritou), zásadne to ovplyvní rozvoj psychologických ťažkostí vrátane psychopatie.

Čo na to hovorí dnes už 87-ročný klasik Robert Hare? „Zatiaľ čo viacerí tvrdia, že psychopatia je dôsledkom problémov vytvorenia si biologického puta v ranom detstve, ja by som tento argument otočil: u niektorých detí je neschopnosť si takéto puto vytvoriť, naopak, príznakom psychopatie. Takýmto deťom zjavne chýba spôsobilosť putá ľahko nadväzovať a odmeranosť je skôr dôsledkom a nie príčinou psychopatie.“ Hare sa síce takto vyjadril k psychopatii, je ale možné, že je tento prístup aplikovateľný aj na časť kongenitálne čuchotupých.

Vrátim sa ešte k inšpiratívnemu výskumu českých a nemeckých vedcov. Každá ľudská bytosť sa rozvíja v interakcii s okolím. Najdôležitejšou súčasťou tejto interakcie býva biologická matka (pri jej absencii, iná najbližšia osoba). Je vysoký predpoklad, že keď dieťa zažíva chronický stres, negatívne to ovplyvňuje vývoj jeho mozgu. Eventuálna citová ľahostajnosť matky (ako reakcia na to, že ju anosmické dieťa po pachu necíti a nevyhľadáva), nepochybne patrí medzi stresory a mozgu neprospieva. Preto ani takúto možnosť pozadia emočných deficitov niektorých kongenitálne čuchotupých neodmietam.

Sám som zástancom tézy, že časť kongenitálnych anosmikov (vrátane Paľa a Izabely) je natoľko zaťažená vrodenou biologickou výbavou, že socializačné faktory majú iba druhotný (nie však irelevantný) význam pre utváranie jadra ich osobnosti. To, čo spôsobuje defekty v ich prežívaní, je hlbšej (chronologicky prvotnejšej) povahy ako možná alternatíva, že sa narodené čuchotupé dieťa „nepýta“ k matke a tá je preto k nemu chladná (čo by mohlo následne mať nepriaznivý vplyv na vývin mozgu dieťaťa). Je samozrejmé, že po narodení Paľa a Izabely (prvé týždne, mesiace, roky) dochádzalo k závažným biologickým procesom a mozog sa vyvíjal v úzkej interakcii s vonkajším prostredím (tak ako u ostatných detí); ale nemyslím si, že by kľúčovú úlohu pri vzniku ich neskoršieho chovania, mohol zohrať dominový efekt viazaný na fakt, že svoju matku zmyslovo nevnímali... Inými slovami – ich emocionálne problémy primárne nesúvisia s matkiným nezáujmom ako odpoveďou na to, že ju z dôvodu čuchotuposti novorodenci nevyhľadávali. Postnatálny mentálny vývoj Paľa a Izabely teda nadväzuje na ich prenatálne dedičstvo (nezabúdajme, že ich patogenéza je rôzna – anosmia so syndrómom / izolovaná anosmia), má ale málo spoločného so zanedbaním materinskej pozornosti... Je to ale len moja špekulácia.

V krátkosti pridám štyri vedecké štúdie, ktoré sú súce na podporu názoru, že niektorí ľudia s vrodenou čuchotuposťou spracovávajú emócie inak ako väčšina z nás. Švédsko-holandský výskum (r. 2019) veľkého počtu (33) jedincov s izolovanou kongenitálnou anosmiou zaznamenal reorganizáciu ich orbitofrontálnej kôry. Pravdepodobne je to podmienené buď vrodenou abnormálnou anatómiou, alebo kombináciou vrodenej abnormálnej anatómie a atypického vývoja zapríčineného nedostatkom zmyslového vstupu (čiže ďalšou alteráciou po narodení). Talianski vedci (r. 2014) sa zamerali na ľudí so syndrómom, ktorý je sprevádzaný vrodenou čuchovou dysfunkciou a usúdili, že v zodpovedajúcich oblastiach dochádza k morfologickým a štrukturálnym anomáliám a zmenám objemu mozgovej hmoty. V oboch štúdiách vedci citlivo naznačili, že tieto zmeny môžu mať aj behaviorálny význam.

Pred niekoľkými rokmi som si prečítal zhrnutie štúdie z Pekingu. Na sieti ju už neviem nájsť, našťastie som si obsah stiahol a je uložená pre zvedavcov. Číňania skúmali funkčnou magnetickou rezonanciou aktivitu mozgu v reakcii na čuchové podnety. Mozog normosmikov vykazoval aktivitu v insulárnej kôre, talame, limbickom laloku; sivej hmote, ktorá obklopuje hypokampus; amygdale a orbitofrontálnej kôre – teda aj v oblastiach, ktoré sú spájané nielen so spracovaním čuchu, ale tiež emócií. Tieto časti mozgu u kongenitálne čuchotupých nereagovali, ale došlo k zvýšenej aktivite v spánkovom laloku a angulárnom gyre. Navzdory tomu, že sa merania týkali chemosenzorických a nie emocionálnych stimulácií – ide o zaujímavé zistenia.

Pozoruhodné sú tiež experimenty s odstránením čuchových cibuliek u nižších živočíchov. V jednom pokuse (r. 2005) sa bilaterálne vyoperovali čuchové cibulky potkanom a to spôsobilo štrukturálne zmeny v amygdale a hipokampe, ako aj endokrinné, neurotransmiterové a imunitné zmeny. Samozrejme, došlo k markantnej premene správania zvieraťa (smerom k depresii). Človek nie je potkan a čuchové cibuľky majú pre ľudský mozog oveľa menšiu dôležitosť; avšak metamorfózy, ktoré sa prejavujú u hlodavcov zbavených čuchových cibuliek, azda môžu mať pre našu tému relevanciu. Navyše (ako som už načrtol skôr), prečo by kauzalita nemohla u ľudí platiť aj obrátene – vzhľadom na bohaté prepojenia čuchových cibuliek s amygdalou, hipokampom či orbitofrontálnou kôrou, môže byť narušenie čuchových cibuliek dôsledkom anomálneho vývinu v týchto (či pridružených) oblastiach mozgu...

Rád by som priblížil viac podobných prác, nechcem ale čitateľov unudiť. Napriek posledným trom odsekom, musím úprimne priznať, že niet vedeckých dôkazov, ktoré by aspoň sčasti verifikovali moju hlavnú domnienku, že štatisticky nezanedbateľný podiel ľudí s vrodenou čuchovou dysfunkciou vykazuje ťažkosti so spracovaním emócií – čo vyúsťuje do konania poškodzujúceho ich okolie. Ako sme videli, hneď niekoľko štúdií hovorí o istých rozdieloch medzi mozgami normosmikov a kongenitálnych anosmikov. Ale či táto skutočnosť môže mať efekt na správanie posledných, empiricky potvrdené nie je.

Asi netreba zdôrazňovať, že existujú štúdie, ktoré vyvracajú závery prác, ktorými som sa pokúsil argumentovať. V daných odboroch (psychiatria, neuropatológia atď.) nemám formálne vzdelanie a nepochybujem o tom, že sa v mnohých tvrdeniach mýlim. Chýbajú mi moderné prístroje a predovšetkým patričné vedomosti na to, aby som dokázal výsledky ich meraní hodnotiť. Citová zaangažovanosť tiež neprispieva k objektivite a primeranosti pri posudzovaní znalostí, ktoré som časom amatérsky nadobudol. Pripúšťam aj to, že emocionálne defekty v prípade časti kongenitálne čuchotupých vôbec nemusia súvisieť s tými konkrétnymi abnormalitami a procesmi, na ktoré som v texte upriamil pozornosť (napr. biochémii tela a endokrinnému systému, veľmi úzko kooperujúcemu s nervovou sústavou, som sa takmer nevenoval). Na presné objasnenie príčin týchto emocionálnych defektov článok nepretenduje. Som však bytostne presvedčený, že sa nemýlim v hlavnej domnienke formulovanej vyššie. Toto presvedčenie nie je založené na súčasných vedných poznatkoch samotných, ale na kombinácii laickej interpretácie poznatkov a toho, čo som roky osobne prežíval...

Nestrácajme zo zreteľa, že za izolovanou kongenitálnou anosmiou konkrétnych jedincov môžu stáť rozličné etiologické príčiny poruchy. Opätovne podčiarkujem, že väčšina rodených anosmikov (prípad. hyposmikov) s vysokou pravdepodobnosťou neprejavuje prvky psychopatie. Je preto nevyhnutné, aby sme boli opatrní a citovo neranili kongenitálne čuchotupých ľudí v našom okolí. Pokiaľ náš známy, postihnutý vrodenou anosmiou, nežije štýlom, ktorý ubližuje druhým, nie je najmenší dôvod, prečo by sme sa na neho dívali inak ako na normosmických priateľov.

Zopakujem tiež, že Pavol psychopatom určite nie je a má aj kladné vlastnosti. Izabelu považujem za bezškrupulóznu pasívne-parazitickú anetopatku (resp. neúplnú psychopatku). Ak som na omyle a jej východiskovou patológiou nie je primárna psychopatia, tak má iný závažný problém. Ten ale na Izabeline obete nevplýva menej deštruktívne ako anetopatia.

S hrubými obrysmi týchto myšlienok som sa zdôveril najlepšiemu priateľovi už v r. 2016. Dôležité pre mňa bolo nájsť spôsob, akým by sa dalo na problematiku poukázať na širšej úrovni a zároveň by som neuškodil bratovi. Našiel sa. Píšem pod pseudonymom. Mená Pavla a Izabely sú prirodzene taktiež falošné. Obsah výpovede však vymyslený nie je. V dohľadnom čase na ňu neočakávam prívetivú odozvu (naopak, som pripravený na ostrú kritiku). Pevne ale verím, že raz niekomu pomôže. A ak nie – povinnosť nemlčať som konečne splnil.

Záver – čuch

Čuch je neprávom zaznávaným zmyslom, pritom nás dokáže upovedomiť o nebezpečenstve požiaru či otravy (unikajúci plyn, skazený pokrm a pod.). Rozsiahla škála účinkov vôní sa používa v aromaterapii. O nezastupiteľnej úlohe čuchu v parfumérskom a gastronomickom priemysle sa netreba rozpisovať. Ireverzibilná strata čuchu v priebehu života pôsobí deprimujúco na ľudí, ktorí prišli o schopnosť cítiť obľúbené vône alebo si plnohodnotne vychutnávať pôžitok z jedla.

Čuch sa podieľa (zväčša podvedome) na medziľudských vzťahoch, selekcii partnerov i reprodukcii (vo všeobecnosti má citlivejší čuch ženské pohlavie). Zobrazenia funkčnou magnetickou rezonanciou vedcom ukázali, že vnímanie čuchových signálov úzkosti aktivuje časti mozgu, ktoré regulujú empatiu. Zdá sa teda, že chemosenzorické vnímanie úzkosti automaticky zapojuje mozgové oblasti spojené s emocionálnym cítením a dochádza tak medzi ľuďmi k „emocionálnej nákaze“.

Už bolo ozrejmené, že alterácie v spracovaní čuchových podnetov môžu sprevádzať niektoré psychózy. Problémy s čuchom sa zvyknú vyskytovať aj pri iných (nielen) neuropsychiatrických chorobách. Pri neurodegeneratívnych chorobách (Alzheimerova choroba, Amyotrofická laterálna skleróza, Demencia s Lewyho telieskami, Frontotemporálna demencia, Huntingtonova choroba, Parkinsonova choroba) bývajú získané poruchy čuchu jedným z prvých príznakov, ktorý nás varuje, že niečo s naším blízkym nie je v poriadku. Vďaka spozorovaniu ťažkostí s čuchom sa tak ochorenie dá zachytiť v skorej fáze, čo má mimoriadnu klinickú dôležitosť.

Aby sme neobišli infekčnú chorobu aktuálne sužujúcu ľudstvo, odkážem ešte na neurotropizmus vírusu SARS-CoV-2. Nález z Veľkej Británie (r. 2021) napr. hovorí o redukcii sivej hmoty v istých oblastiach mozgovej kôry pri ochorení COVID-19. To by mohlo mať dlhodobé nepriaznivé následky pre centrálnu nervovú sústavu pacientov. Ak by sa zistenia overili v nasledujúcich štúdiách, eventuálne by to vysvetľovalo dočasnú stratu čuchu, ako častý prejav ochorenia (hlavne pri prvých variantoch koronavírusu).

Výskum čuchu disponuje ohromným potenciálom nielen vo sfére diagnostiky a prognostiky, ale aj prevencie, terapeutiky či psychofarmakológie. Preto si poruchy čuchu zaslúžia ďaleko viac mediálneho priestoru. Ak by sa im ho dostalo, mohlo by to pritiahnuť záujem sponzorov a s ním i kapitál investovaný do bádania. Samozrejme, tak ako pri iných vedných disciplínach – zvlášť tých, ktoré súvisia so štúdiom emócií človeka – si kompetentní musia byť jasne vedomí etických hraníc, ktoré pri výskume nemožno prekročiť.

V každom prípade, je potrebné, aby sa aj medzi laickou verejnosťou šírila osveta o nesmiernom význame tohto zmyslu.

Záver – psychopatia

Nemenšej pozornosti je hodná téma psychopatie. V článku som sa opieral o myšlienky psychiatrov, ktorí boli – z môjho uhla pohľadu – v zúžení, formulovaní a propagácii pojmu od 40. rokov minulého storočia kľúčoví. Netreba však zabúdať ani na podnetné tézy ďalších renomovaných odborníkov, napr. slávneho talianskeho emigranta Silvana Arietiho (1914 – 1981), ktorého koncepcia sa nápadne ponáša na Karpmanovu.

Pri vykresľovaní profilu psychopata som chcel ponúknuť niečo nové v porovnaní s tým, čo pravidelne konzumujeme na internetových stránkach; z toho dôvodu som nerozoberal už notoricky známy Hareov dotazník (PCL-R). Navyše, pri všetkej úcte, ktorá Hareovi právom prináleží, nie som priaznivcom bodovacej techniky dotazníka (aj keď uznávam jeho pragmatickú užitočnosť, ktorá pomáha ako psychiatrom, tak kriminalistom).

Vnímam, že som slová psychopat/psychopatia použil nepríjemne veľakrát. Aj preto som sa ich snažil zamieňať slovami anetopat/anetopatia. Dúfam, že to pre sústredeného čitateľa nebolo pojmovo príliš zmätočné. Mimochodom, Karpman navrhoval výraz psychopatia vyškrtnúť z psychiatrickej nozológie a vymeniť ho výrazom anetopatia.

Ekvivalentný termín sociopatia, ktorý spopularizoval Partridge, sa dnes využíva zriedkavo. Uprednostňujú ho hlavne tí, ktorí za rozhodujúci faktor pre vývin psychopatie považujú neadekvátnu socializáciu v ranej mladosti. Ja som sa držal termínu psychopat. Z kontextu článku je jasné prečo. To vôbec neznamená, že podceňujem vplyv vonkajších činiteľov na konštituovanie osobnosti primárneho psychopata a na to, akou formou agresivity sa dominantne prezentuje (Hareovo prirovnanie o hrnčiarovi a hline je excelentné).

Taktiež je príhodné spomenúť, že súčasný (r. 2013) Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch (DSM-5) ani jeden z termínov neuvádza. Je v ňom ale zahrnutá antisociálna porucha osobnosti (ASPD/APD), ktorá sa s konceptom psychopatie sčasti prekrýva. Musíme však medzi nimi vedieť rozlišovať. Antisociálna porucha osobnosti sa vzťahuje predovšetkým k prejavom protispoločenského a kriminálneho konania, zatiaľ čo psychopatia je podľa Hareovho konceptu definovaná nielen prejavmi sociálne deviantného správania, ale aj množinou osobnostných rysov. Doplním, že zďaleka nie každý jedinec s antisociálnou poruchou osobnosti je psychopatom a antisociálna porucha osobnosti sa v obyvateľstve vyskytuje častejšie ako psychopatia. Aby sa to ešte skomplikovalo – niektoré zdroje slovo sociopat spájajú práve s človekom, ktorý má diagnostikovanú antisociálnu poruchu osobnosti. Dosť bolo ale terminológie.

Či psychopati skutočne vykazujú čuchové deficity je vedľajšie. V prvom rade si musíme uvedomiť, že primárni a sekundárni psychopati nie sú voľajaké abstraktné entity, s ktorými prichádzame do styku len pri čítaní kníh alebo pozeraní filmov. V absolútne drvivej väčšine nejde o masových vrahov. Sú súčasťou našich životov a pohybujú sa v bezprostrednom okolí.

Túto skutočnosť netreba paranoidne zveličovať a skĺzavať ku konšpiračným teóriám. Odhaduje sa, že na vrchole mocenských elít (ekonomika, politika, vojenstvo) je niekoľkonásobne vyšší podiel neúplných psychopatov ako v bežnej populácii. Niektorí by si to mohli vykladať tak, že svetu vládnu psychopati. K tomu štyri krátke poznámky. Po prvé je dôležité čítať s porozumením – stále ide len o niekoľko percent z celku. Po druhé túžba po moci je prirodzená nielen psychopatom, ale aj nám ostatným. Niekedy sa na moci a peniazoch stane závislý aj ten (pôvodne) najbezúhonnejší človek. Po tretie z podstaty osobnosti psychopatov je vylúčené, aby ľudia s takýmito atribútmi celé desaťročia „spolupracovali na ovládnutí sveta“. Po štvrté chod dejín predsa neformuje len primitívna túžba po moci a zisku (na to zabúda každý konšpirátor), ale aj iné sily. Napr. filozofické a politické idey.

Poniektorí módni psychológovia tvrdia, že by sme sa črtami psychopatov mali inšpirovať. Dokonca, že vraj sú spoločnosti prospešní, lebo ju ťahajú dopredu (napr. nebojácnosťou). Nie je nič cynickejšie ako takéto stanovisko, tak charakteristické pre našu dobu. Ak by to aj bola pravda, celý tento pokrok nemá žiadnu morálnu hodnotu, ak je založený na utrpení miliónov konkrétnych jednotlivcov. Psychopatov úspech je vždy dosiahnutý na úkor druhých; na človeka sa pozerá ako na vec, ktorú použije a potom zahodí. 

Obvyklý je argument, že psychopati za svoj stav nemôžu. To nie je dôvod na to, aby sme ich ľutovali. Je zbytočné diskutovať o nevyhnutnosti súcitu s duševnými poruchami. Navyše, nevieme, kedy duševná choroba postihne nás alebo našich blízkych. Patetický súcit s anetopatmi je však kontraproduktívny. Napr. pasívne-parazitickí anetopati sú majstrami v emocionálnom vydieraní, no oni sami so svojimi obeťami spolucítiť nikdy nebudú. Pri počiatočnom „lapaní“ hostiteľa sa niekedy tvária ako nešťastníci, ktorí sú v núdzi. Tejto ich taktiky si musíme byť vedomí; najmä ak máme tendenciu každého zachraňovať. Žiaľ, odlíšiť psychopata od normálnej osoby, je na základe niekoľkých stretnutí nemožné.

Posledný odsek nemá za cieľ podnecovať krutosť smerom k psychopatom zo strany príslušných orgánov ani radových občanov, ale varovať pred škodlivosťou prehnane veľkodušného postoja k nim.

Na rozdiel od psychotikov, psychopati preludy spravidla neprežívajú a intelektovo sú spôsobilí rozlišovať medzi dobrom a zlom. Isté interné mechanizmy im však bránia teóriu uplatňovať v praxi.

Osobnosť anetopatov radami a poučovaním nezmeníme – keďže sú odolní aj voči psychoterapii, viera v ich nápravu prostredníctvom dobrého slova je scestnou ilúziou. Nie je vylúčené, že medicína raz bude schopná efektívne pomáhať psychopatom pri zvládaní ich stavu; táto pomoc ale určite nebude mať formu dohovárania. Ak nás už teda psychopat zaplietol do svojich osídiel, musíme s ním okamžite prestať komunikovať a popretŕhať všetky väzby (v prípade, že je to v našich silách). Nič rozumnejšie sa nedá urobiť.

Dôvetok: Prečo práve Štandard?

Keď som sa rozhodol, že sa pod falošným menom podelím o životnú skúsenosť, bolo mi jasné, koho oslovím. S projektom Petra Núñeza a Jaroslava Danišku sa vcelku stotožňujem. No politickým konzervatívcom som nebol odjakživa. Síce ma iritovalo napádanie kresťanstva a tradičných hodnôt zo strany určitých kruhov, zároveň ma s týmito kruhmi spájala slepá viera v pokrok. Tá bola založená aj na mojom veľkom optimizme vo vzťahu k prirodzenej dobrote ľudskej povahy. Namýšľal som si, že sa svet neustále posúva k lepšiemu a že zlo v ľuďoch je iba odzrkadlením nepatričnej výchovy či žalostných sociálnych podmienok, ktoré vďaka racionalite a morálnemu zdokonaľovaniu budúcich generácií postupne vymiznú.

Zážitky s Izabelou boli pre mňa existenciálnym otrasom, ktorý tento progresivistický svetonázor kompletne zničil. Jestvovanie indivíduí, ktoré nemajú vyvinuté svedomie, ma upozornilo nielen na naivitu, ale aj nebezpečenstvo podobného náhľadu na ľudstvo a človeka ako takého. Progresívci sústavne hovoria o diverzite, akosi však ignorujú (podobne ako kedysi ja) základnú biologickú diverzitu ľudského rodu, ktorá zahŕňa emocionálnu rôznorodosť jeho predstaviteľov. Hoci to nie je politicky korektné uvádzať, líšime sa totiž nielen inteligenciou, ale aj emocionálne. Tak ako inteligencia, aj emocionalita má svoje prenatálne pozadie, na ktorom sa dá stavať, ale nie čarovať... Obhajcovia expresne servírovaných krajších zajtrajškov sa preto môžu snažiť, ako chcú; nepodarí sa im spasiť svet, ani ho zrekonštruovať podľa svojich predstáv. Čokoľvek si vysnívajú – zakaždým dôjde k „chybe v systéme“ a k zlyhaniu ich doktrín. Buď narazia na inak zmýšľajúcich, alebo na inak cítiacich ľudí... Napr. na psychopatov, ktorých dobrovoľne nepresvedčia žiadnymi ideálmi.

Nemožno však upadnúť ani do opačného extrému. To, že sú niektorí z nás pravdepodobne významne biologicky predisponovaní k permanentnému protispoločenskému konaniu, nemôže byť vodou na mlyn bláznivým eugenickým úvahám, ku ktorým sa radi uchyľujú tí, ktorým nie je cudzí sociálny darvinizmus a príbuzné pseudovedy. Napriek toxickým vlastnostiam sú psychopati ľudskými bytosťami a naše počínanie voči nim musí tejto skutočnosti zodpovedať. Odlišný prístup by bol pre ľudstvo vstupenkou do pekla...

Psychopatia je zlom, ktoré spoločnosti prináša obrovskú ujmu. Politický konzervativizmus nemôže byť ani pri otázke psychopatie pasívnym hráčom. Je potrebné sa zapájať do verejného diskurzu s dôkladným pochopením nebezpečenstva ako rojčivej, tak aj drakonickej spoločenskej odpovede. Vitálny, nespiatočnícky politický konzervativizmus predsa historicky vždy intelektuálne zápasil s extrémami. Aj proti psychopatii – tak ako proti iným formám spoločenského zla – musí politický konzervativizmus aktívne bojovať. S rozvahou, primerane, zákonne, kultivovane, ale tvrdo a odvážne. Takto na slovenskej mediálnej scéne bojuje s najväčším ideologickým jedom dneška – „kultom progresivizmu“ – len denník Štandard. Preto som sa obrátil na redakciu Štandardu s tak neštandardnou témou, a preto ste si tu mohli prečítať tento text.