Herečka Tereza Kmotorková: Moja cesta skĺbenia Boha a umeleckej slobody bola dlhá a plná výmoľov

Kedy ste prvýkrát zažili takýto osobný vzťah s Bohom?

Keď som mala zhruba štrnásť rokov a bola som cez spoločenstvo na Sliači, ktoré sa len začalo formovať. Stretla som tam už lídra Jula Slováka a iných kľúčových ľudí v mojom živote, napríklad Jána Vereša. Bola som naozaj krpatá, mala som štrnásť rokov, ostatní už pre mňa boli veľkáči, šestnásť, sedemnásť rokov, už akože zrelí ľudia. A to, ako hovorili o Ježišovi a o Bohu, ma veľmi zasiahlo a chcela som to mať aj ja. Cítila som z nich život a postupom času som sa medzi nich dostala aj ja. Jeden taký moment na duchovnej obnove si pamätám, že som odovzdala svoj život Ježišovi a vtedy sa začal v mojom živote prevrat.

Pamätáte si na ten pocit, keď ste mu odovzdali svoj život? Čo sa vo vás dialo?

Pamätám si na na ten deň, kde som bola, aj to, ako som to urobila, ale nepamätám si na ten moment. Spomínam si skôr na moment, keď som prvýkrát, o dva dni neskôr, prosila Ducha Svätého, aby vstúpil do môjho života a to bol okamih, ktorý sa zapísal v mojom vnútri. Bol to pocit, ako keby všetko ostatné prestalo existovať a viete, že na tom veľkom svete ste len vy, maličký, a že vás obklopuje niečo, čo je nad vás a že sa predsa cítite výnimočný a dôležitý.

Potom ste chodili do spoločenstva. Ale ako to bolo v období, keď ste chodili na vysokú školu. Cítili ste tlak, mali ste pocit, že sa umelecké prostredie nedá skĺbiť s vierou?

Áno. Chodila som na strednú, neskôr na vysokú školu, pomedzi to som bola na stáži v Dánsku. Čo je dôležité, zažila som tam to, že som vyšla z kresťanskej bubliny, v ktorej som dlhé roky žila a slúžila. A zrazu tam boli ľudia, ktorí mali oveľa väčší prehľad, boli možno takí viac, teraz by sa to povedalo open-minded. Boli to ľudia, ktorí boli častokrát aj radostnejší, neriešili tak veci a zdalo sa mi to v niečom veľmi príťažlivé.

Na vysokej škole som to zažívala tiež. Mala som pocit, že ľudia zo sveta sú oveľa menej closed-minded, teda uzavretí, ako tí z vonku. A ja sama so svojím extrovertným charakterom som sa cítila, že nepatrím medzi kresťanov. Lebo to, čo chcem žiť v mojom povolaní, že chcem byť herečka a robiť s umením, vôbec nekorešponduje s tým, čo mi ponúkal kresťanský svet. Teraz s odstupom času viem, že to tak nebolo, ale mala som pocit, že sa jednoducho nedá skĺbiť Boh s umením. Vtedy som bola naozaj rozdvojená a nevedela som vlastne, ktorou cestou mám ísť. Tá cesta slobody a umenia sa mi zdala pre môj charakter oveľa prijateľnejšia.

Pamätáte si, ako vaša rodina reagovala na to, že ste už pomaly odchádzali z toho sveta, z tej bubliny?

Nielen rodina, ale aj najbližší priatelia. Pamätám si na moment, keď som už pomaly odchádzala zo spoločenstva. Nebolo tonaraz, bolo to postupné odchádzanie. Spomínam si na moment, keď jedna moja priateľka prišla ku mne domov a ja som jej neotvorila, lebo som nemala chuť sa o tom rozprávať. Lebo som cítila také tlaky, také výčitky, že prečo idem. A ona mi len poslala kvety a teraz viem, že to bol len prejav toho, že “Tereza, nechoď preč, bude ťa to viac bolieť”. Ale vtedy som to tak necítila, vnímala som to tak, že si ma chcú udržať. S odstupom času však vidím, že tí ľudia za mnou stáli a modlili sa za mňa. Možno len nechceli, aby som padla do vecí, do ktorých som padla, a chceli ma pridržať blízko pri Božom srdci. Vtedy som to tak vôbec necítila, vnímala som to ako tlak, že nemôžem byť slobodná.

Čo sa dialo počas tých rokov, keď ste boli “out”?

Súčasným pohľadom som na jednej strane veľmi vďačná, že som to zažila, ale na druhej strane nikomu neprajem, aby niečo také zažil. Sú tam viaceré aspekty, ktoré pozorujem na období, keď som bola preč od Boha. Mala som veľmi pokrivený pohľad na seba a svoju prácu. Mala som aj veľkú tendenciu k workoholizmu a všetko ako keby sa točilo len okolo herectva, tréningov a workshopov. Na jednej strane to bolo super, ale na druhej som cítila veľké prázdno a samotu a vedela som, že si svojím povolaním v sebe zapĺňam niečo veľmi podstatné tým, čo sa stalo mojím prvým miestom v živote. Takže tam bola prázdnota, ktorú nevedela naplniť moja práca, a ďalšia vec boli moje vzťahy. Pokrivené vzťahy s mužmi, ktoré som zažila, či už to bolo striedanie mužov alebo aj pohľad na samú seba, že som jednoducho v nich mala zrkadlo. Podľa toho, čo povedali, som videla samú seba. Takže v podstate to bolo pokrivené zrkadlo z každej strany.

Aj to prostredie na vás veľmi vplýva. Mala som pocit, že tá sloboda, ktorá je vo svete, v umení, v bohémskom živote, že tam môžem byť sama sebou. Ale, paradoxne, vôbec som sa necítila sama sebou. A či už zo strany mužov, alebo od seba samej som dostávala veľké rany, ktoré som vtedy nevedela charakterizovať, ale ktoré ma čím ďalej tým viac len pohlcovali vnútornou prázdnotou a samotou.

Spomínate si na bod, keď to už vyústilo v to, že ste to nezvládali?

Pamätám si na bod, keď som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku. A bol to paradoxne moment, keď som už bola na výške a išla som zaviezť brata na duchovnú obnovu do spoločenstva SP (Silné posolstvo). Ja som už s nimi nefungovala dlhšie roky, zostala som tam chvíľku a videla som tých ľudí, ako sa modlia. A vedela som, že sa cítim veľmi nekomfortne. Vtedy ku mne prišiel jeden kňaz, ktorý sa ma spýtal: “Tereza, ako sa máš?” A vtedy som sa rozplakala a nič som mu dokopy nepovedala. Ale vedela som, že niečo nie je v pohode, že Boh ma v ten moment začal volať späť a nemusím byť v tom všetkom sama. Že moje miesto môže zapĺňať niekto iný, niekto oveľa dôležitejší. A vtedy som si cestou autom domov po prvýkrát po štyroch či piatich rokoch pustila chválovú pieseň a jej slová boli: „Nikdy ťa neopustím, nikdy ťa nezanechám.“ Veľmi som plakala, lebo som vedela, že vtedy mi začal Boh hovoriť, že ma nikdy neopustil ani nezanechal. Ale potrebujem urobiť prvý krok naspäť k Nemu. Teraz to tak vyhodnocujem, že to bol prvý krok, ale bol to len moment. A potom som ďalej pokračovala vo svojom živote.

Mali ste už vtedy vo svojom živote Boha kdesi aspoň na periférii?

Mala som momenty, keď som sa začala modliť, ale aj také, keď som napríklad prvýkrát išla v Brne na chvály a zutekala som stadiaľ. Lebo som sa cítila, že už nemôžem ísť späť, že proste je na mne nalepenej príliš veľa špiny. Ale stále ma to lákalo. Išla som napríklad na bicykli a pamätám si, že som sa začala modliť Zdravas’ Mária, lebo som sa nevedela modliť svojimi vlastnými slovami. Ale príliš som bola aj tak zahrnutá všetkou tou, ja to nazývam, špinou a hriechom, ktoré nevedeli prekryť tú moju túžbu.

Kedy prišlo k zlomu?

Všetko sa začalo odvíjať ďalej, keď som išla na Silvestra do Berlína. Zobrala som si so sebou v batožine moju starú Bibliu, s ktorou som sa ešte obrátila, keď som mala štrnásť. Bola hrubá a veľká a nevedela som, prečo si ju beriem, ale intuitívne som si ju zobrala. Bol tam nádherný veľký dom a v ňom kúpeľňa so starou vaňou. Keď som sa išla okúpať, zobrala som si tam tú "buksu" a zrazu som si otvorila Izaiáša. Boli tam konkrétne slová: Ja som ťa nikdy neopustil a už sa nebudeš volať osamotená, ale budeš tá vyhľadávaná a namiesto koruny z tŕňov ti dám korunu z kvetov.

A to boli pre mňa veľmi konkrétne slová, ktorými sa mi Boh začal prihovárať. Začal mi hovoriť do nádeje aj napriek všetkým špinám a hriešnym skúsenostiam, ktoré mám, napriek tomu, ako som sa cítila, že sa môžem vrátiť k Nemu naspäť. A On mi začal konkrétne hovoriť, že nemusím byť opustená. Pamätám si, že keď som sa vrátila z Berlína, skončila som bývalý vzťah a začala som robiť kroky naspäť k Bohu.

Ako vyzerali?

Nebolo to úplne ľahké, lebo to muselo ísť cez veľa slov odpustenia. Veľmi ma sprevádzalo slovo, že tam, kde sa rozohnil hriech, sa rozohnila milosť ešte viac. Tak to interpretujem vlastnými slovami. To ma sprevádzalo celé roky. Naozaj je nad tou hriešnosťou Boh a musela som ísť k ľuďom a ospravedlniť sa im. Musela som sa ospravedlniť aj môjmu lídrovi, ktorý mi na začiatku neveril, že to naozaj myslím vážne. Trvalo to možno tri roky, kým videl, že to myslím vážne a chcem sa vrátiť k Bohu. Boli to spovede, ktoré neboli ľahké, pretože nebolo ľahké vysloviť niektoré hriechy a mať pravdu pred sebou. Boli to vzťahy, ktoré tiež nebolo ľahké ukončiť. A bolo to možno aj učenie sa odznova modliť, veriť, že Boh so mnou popri všetkom ráta a že mám tých šancí milión a potrebovala som to pochopiť. Ten proces nebol vôbec ľahký, ale Boh mi na tom období ukázal, že ma neopustil vo svojom povolaní a ani v tom, čo som chcela robiť. Moje dary v jeho prítomnosti rozkvitli ešte viac, to som si nikdy pred tým nevedela predstaviť, že viem skĺbiť umenie s Ním.

Pamätáte si, ako ste sa cítili, že vám Boh odpúšťa?

Pamätám si na to. Nepovažovala som sa nikdy za princeznú a mala som s tým veľký problém. Možno to bude znieť veľmi klišéovite, ale skôr som bola tá slobodná divožienka. A Boh mi vtedy povedal niečo zmysle, ty si princezná, si moja a ja ťa nepustím. Môžeš byť aj divožienka, môžeš byť pri mne aj divoká. Odpustenie bolo spojené s veľkou slobodou toho, kto som, že to bolo, ako keby vám odpadne veľký kameň zo srdca a vy sa môžete znova nadýchnuť v tom, kto ste. To nie je len pocit, emócia, ale je to veľké bremeno, ktoré niekto sníma z vašich pliec. Tá zodpovednosť všetkého, zrazu viete, že je to pribité na kríži a mohla som dýchať.

Keď ste žiadala každého o odpustenie, bola to zrejme nadprirodzená vytrvalosť. Vytrvalosť ostať v tom, aj keď vám niekto neverí?

To obdobie bolo totálne nadprirodzené, bol to čas návratu, prosenie o odpustenie. Sama som nevedela, ako sa mám rozprávať s týmito ľuďmi, ale Boh prekrýva všetko, cítila som, že on je v tom veľmi prítomný. V tom, čo som sa naučila vo svete alebo čo ma vonku tak prefackalo, bolo, že je dobré povedať pravdu, aká je. V tom období som zažívala, že bolo dobré povedať pravdu o sebe, o iných, prosiť o odpustenie. Na tých vzťahoch som reálne zažívala, že pravda oslobodzuje. Pamätám si na konkrétny moment, keď som prišla za jednou priateľkou, povedala som jej všetko, čo som zažila. Vyjavila som jej, že mi je ľúto, že som to nevidela, a ona mi povedala svoju stranu pravdy, ako to videla. Skončili sme v náručí, plakali sme a odpúšťali sme si navzájom. To je to, čo človek sám nie je schopný, ak tam nie je tá časť, že pravda vás oslobodí. Pretože pravda je Boh, pravda je Ježiš a on je nad tým.

Prinášate Boha ľuďom cez seba alebo cez svoje aktivity a tým, čo robíte?

Veľmi by som chcela prinášať Boha tam, kde som. Či je to v kresťanskom alebo nekresťanskom prostredí. Veľmi túžim po tom, aby moja osobná vízia, že túžim byť mostom medzi ľuďmi a Bohom, bola reálna, čitateľná a hlavne Božia. Viem, že z mojich síl robím všetko pre to, aby som Boha prinášala, ale sama viem, že je to nado mňa. Viem, že ja robím prvé kroky a Boh to za mňa dokončí. Po čom najviac túžim, aby som nemusela hovoriť svojimi slovami o Bohu, ale aby bol môj život sám osebe svedectvom Jeho dobroty. Viem, že veci nie sú dokonalé, ani ja nie som dokonalá, ani veci, ktoré robím a ako ich robím. Ale asi mám v hlave to, že láska prikrýva každý hriech, že treba hľadať Božie kráľovstvo. Za týmto si stojím aj so svojím manželom od začiatku manželstva, ktoré je mimochodom tiež veľký zázrak. To, že po tom všetkom a mojich skúsenostiach s mužmi môžem byť v manželstve, je veľký zázrak. To slovo: hľadajte Božie kráľovstvo a všetko vám bude pridané, túžim žiť aj ja a túžim, aby to aj ľudia vedeli, že keď to budú žiť, tak im bude pridané.

Bolo pre vás aj po týchto skúsenostiach náročné skĺbiť vieru v Boha so svojím prostredím? 

Bolo to zo začiatku náročné a priznávam, že ešte stále sa učím, ako v tom kráčať. Ale mám to rada, pretože je to posúvajúce. Myslím si, že sa to budem učiť celý život. Ale čo je podstatné, ten krivý obraz toho, že umenie nie je skĺbiteľné s Bohom sa napravil postupne, pretože si myslím, že práve cez umenie vie veľa Boh hovoriť. Cez umenie možno Boh nerozpráva priamo, ale každý umelec si nosí obraz Boha. Je krásne si uvedomiť, že cez tie ruky, slovo, spev sa Boh vie približovať k ľuďom, ktorí ho priamo nehľadajú, ale môže byť v tých esenciách a to mi je veľmi blízke. To aj chcem odkázať všetkým umelcom, že my máme tú moc a Boh to veľmi chce, aby sme hovorili iným spôsobom.

Vidíte Boha v každodenných maličkostiach?

Zažívam Boha každodenne a chcem to hrdo vyhlasovať. Vidím to v rukách starej kože mojej babičky, ktorá je láskavá. Vidím deda, ako sa modlí každý deň breviár. Vidím ho v mojom manželovi, ktorý každodenne hovorí, aká som krásna, a v tom, že môžem slúžiť Bohu a cirkvi. Som vďačná, že skrze umenie môžem Boha prinášať. Nechcem, aby to vyznelo ružovo, ale viem Ho vidieť aj v tej bolesti a kríži a dáva mi pocítiť častokrát aj cez choroby, ktorými si prechádzam, že je so mnou. Vidím Ho, že je živý aj v očiach ľudí, a to je veľká milosť, že mi to dáva, že Ho môžem vidieť aj v maličkostiach. O tom to je, že treba Boha zažívať aj v tom každodennom chlebe.