„Nemám na výber, nie som pánom svojho času, neriešim seba, no neprepadám ľútosti, to v žiadnom prípade. Svojich chalanov jednoducho milujem. Je ako je a ja s tým nič neurobím. Sú len dve možnosti: zmieriť sa s osudom, prijať realitu alebo sa utápať v strachu, plači, bezmocnosti. To ale človek potom smeruje pomaly ale iste na psychiatriu. Asi tak. Vybrala som si prvú možnosť, chlapci predsa potrebujú pokojnú a vyrovnanú mamu.“
Nádherná žena, ktorá okamžite upúta svojím vzhľadom. Dokonalá postava, krátky strih vlasov, ktorý jej dodáva patričný šmrnc robí Janku neprehliadnuteľnou v dave. Hoci by ju mnohí, podľa vizáže, tipovali skôr do umeleckého prostredia, sympatická Janka je „iba“ mamou. Stopercentnou. S ktorou sa neskutočne dobre rozpráva.
Obaja synovia – mladší Marko, ako aj starší Romanko – majú hendikepy. Vážne. Mentálne. Nikdy z nich nebudú samostatní jedinci, ktorí si nájdu prácu, založia rodinu a na staré kolená sa napríklad postarajú aj o svoju mamu. „Kdeže. Musím sa udržiavať v čo najlepšej kondícii, aby som zvládala starostlivosť o mojich synov. Tak to proste je, najmä pri mladšom Markovi je možné, že jeho stav sa ešte zhorší,“ usrkne si z kávy sympatická Janka. Na otázku, ako sa má, v sekunde odpovie: „Nie dobre, ale so zdravotným stavom detí to nesúvisí.“ Nechce to rozmazávať, dohodli sme sa na univerzálnej formulke „problematický vzťah s exmanželom, otcom chlapcov“. Čakajú ju dva ťažké súdy, kvôli nim horšie spí, kvôli nim cíti veľkú ťažobu na duši.
Romanko prišiel na svet v termíne, no hororovo. Hoci jej ešte v stredu odtiekla plodová voda, lekári sa pre prirodzený pôrod rozhodli až v piatok. „Obaja sme takmer zomreli, ja som upadla do bezvedomia, malého zo mňa doslova nasilu vytlačili.“ Chlapček bol pridusený, museli ho oživovať, jej museli dať transfúziu krvi, a keď prvýkrát videla vytúženého syna, bola zrelá na odpadnutie znova. Bábätko s krásnymi mierami 3350 gramov a 53 centimetrov bolo celé fialové, napojené na milión hadičiek. „Hneď bolo jasné, že má veľký hypertonus, skrátený krčný stavec, ťažké a smutné obdobie začalo.“ Preplakala veľa času, malý bol bojovník, prežili, ale ona cítila, že následky budú. Nechápala, dlho sa zmierovala s nezvratným stavom. „Vieš, keď máš stále pocit, že sa to celé pokašľalo pôrodom, že možno mali hneď zvoliť cisársky a syn by bol ok, dlho-predlho zaspávaš a vstávaš s takým gulášom v hlave, že nemáš chuť na nič. Ani dýchať. Jediným receptom je prefackať sa a zahodiť ľútosť, beznádej. Do čerta, veď je to môj syn, môj milovaný, vytúžený a ja musím a chcem urobiť preňho maximum.“ S Romankom bolo všetko oneskorené, držanie hlavičky, sedenie, prvé kroky, prvá reč, ktorá je dodnes neúplná, hatlaninová, pre mnohých nezrozumiteľná. Rehabilitáciami dali motoriku ako-tak do dobrého stavu, bohužiaľ, v papieroch ostala neriešiteľná diagnóza – stredne ťažká mentálna retardácia.
