Ešte jedna reflexia sčítania ľudu

Pandémia mohla čiastočne prispieť k tomu, že niektorí ľudia sa neprihlásili k Cirkvi, no skôr potvrdila a urýchlila trendy, ktoré sme mohli pozorovať už pred príchodom čínskeho vírusu. Navyše sčítanie ľudu odráža vývoj za posledných 10 rokov, pričom čas pandémie z toho predstavuje iba 10 percent. A preto by som hľadal korene krízy inde.

Jednou z príčin je určite množstvo ideológií, ktoré nie sú zlučiteľné s katolíckou vierou a šíria sa všade. Menovite ide o sekularizmus, liberalizmus, relativizmus, materializmus, konzumizmus, individualizmus a populárny progresivizmus zahŕňajúci ideológiu gender, ktoré deformujú svedomie a vedú k náboženskej ľahostajnosti. Mnohí katolíci ani len netušia, že ich myšlienkové axiómy sú nekatolícke. Hoci sú ideológie vážnym problémom, nemôžeme sa vyhovoriť iba na ne. Hľadať vonkajšieho nepriateľa a obviniť ho z úpadku viery môže pôsobiť atraktívne, no nie je to poctivé.

Môžeme sa snažiť nájsť korene krízy všelikde vnútri Cirkvi: finančné a pedofilné škandály, komunikácia zo strany KBS, politické ťahy biskupov, stav seminárov či finančná správa biskupstiev. Avšak nemyslím si, že toto sú témy, ktoré by zásadne pohli životom bežného slovenského katolíka.

Skôr sa pozrime na stav rodiny, farnosti a školstva, kde vidím značné príčiny krízy. Prečo práve tieto tri? Ak sa v rodine, v miestnej farnosti či v škole nepodarí odovzdať deťom vieru, je málo pravdepodobné, že zrazu sa z nich stanú praktizujúci katolíci. A domnievam sa, že týmto by sa mala zaoberať aj aktuálne prebiehajúca synodálna cesta.

Keď sa pozrieme na naše katolícke rodiny, čo vidíme? Ja osobne vidím oboje: na jednej strane rodičov, ktorí dokázali svojim deťom sprostredkovať živú vieru v Krista a svojím životom napriek všetkým ťažkostiam vydávajú svedectvo o Kristovi (za tieto rodiny som skutočne vďačný), a na druhej strane sú aj rodiny, kde je viera iba kultúrnou záležitosťou, peknou tradíciou alebo sviatočnou kulisou.

Samozrejme, ten druhý scenár má neraz svoje negatívne konkrétne dôsledky. Mnohé rodiny sú rozbité rozvodmi, hádkami, závislosťami a množstvom hriechov a nerestí. Trpia rodičia, deti a blízka rodina. Ak nebudeme mať sväté rodiny, nebudeme mať svätých kňazov, rehoľníkov, politikov, lekárov, právnikov, remeselníkov, matky, otcov…

Nejde mi o to, aby sme vytvorili akési iluzórne svätuškárstvo alebo katolícky imidž, ktoré nie sú vnútri prekvasené posolstvom Evanjelia.

Skôr je potrebná hlboká obnova prirodzeného manželského a rodičovského povolania, po rozvíjaní manželskej a rodinnej spirituality (aj na akademickej úrovni), po konkrétnej pomoci na farskej úrovni pre manželstvá a rodiny, ktoré sa ocitnú v kríze (vďaka patrí všetkým obetavým párom a jednotlivcom, ktorí túto službu zvyčajne bezplatne vykonávajú už teraz), po založení komunít manželstiev a rodín, kde môžu zdieľať svoj život s ostatnými kresťanmi, a prispieť k formovaniu nových manželstiev a rodín v katolíckom duchu. Človek je stvorený na Boží obraz a Boh je Trojica – Vzťah. Preto aj človek potrebuje žiť v zdravých vzťahoch, ktoré mu budú pomáhať rásť vo svätosti. Prirodzeným prostredím je rodina ako domáca cirkev a po nej nasleduje farnosť ako miestna cirkev.

Keď sa pozrieme na naše farnosti, čo vidíme? Sú tam dobré vzťahy s aktívnymi spoločenstvami? Koľko ľudí z obce či mestskej časti z celkového počtu chodí pravidelne na bohoslužby v nedeľu a v sviatok? Vidíme klesajúci, stabilný, rastúci trend krstov, sobášov, prvého svätého prijímania a birmoviek? Je miestny kňaz viac úradník alebo duchovný otec? Prečo je to tak? To sú všetko podľa mňa dôležité otázky na reflexiu pre každú farnosť a na tomto mieste sa na ne nedá odpovedať bez dopustenia sa hrubej generalizácie.

Avšak je jedna vec, na ktorú by som chcel poukázať. Dôležitým centrom života katolíkov je nedeľná svätá omša. Pre mnohých je to jediný pravidelný kontakt s farnosťou. Preto by si kňazi aj angažovaní veriaci na nedeľnej liturgii mali dať obzvlášť záležať. Predstavte si omšu slávenú podľa liturgických pravidiel bez excesov, s kvalitnou homíliou, s krásnym liturgickým spevom (napr. gregoriánsky chorál), a po liturgii vám kňaz podá ruku pred hlavným vchodom do kostola a pozve vás na tzv. „Pfarrkaffe“ (na Slovensku to ľudia volajú „agapé,“ pričom ide o menšie pohostenie) do pastoračného centra alebo do spoločenskej miestnosti na fare. Ľudia sa totiž radi stretnú pri jedle a rozprávajú. Som presvedčený, že by stačilo investovať viac do osobného kontaktu a veriaci by boli otvorenejší a možno aj aktívnejší. To by prinieslo aj veľkú výhodu pre kňazov, ktorí by niektoré úlohy mohli delegovať kompetentným veriacim.

Keď som spomenul kvalitnú homíliu, vnímam to ako výzvu. Som si vedomý, že kňazi sa zvyčajne snažia držia určitej homiletickej štruktúry (AI,KE, DI, PAR, MY, AD). A počul som už viacero brilantných homílií. No tiež som si vypočul aj homílie, ktoré tesne míňali nejakú herézu alebo vychádzali z pofidérnych teologických zdrojov. Čo keby sa viac kázalo o cirkevných otcoch, o Sume teologickej od sv. Tomáša, o životoch svätých alebo z Katechizmu? Domnievam sa, že veriaci by tak dostali omnoho substanciálnejší duchovný pokrm a pre samotného kazateľa by to bolo osviežujúce a možno aj intelektuálne stimulujúcejšie, keďže Tradícia Cirkvi je veľmi bohatá.

Ešte jedna poznámka k farnostiam: zo skúsenosti Cirkvi vieme, že sú určité osvedčené recepty na ceste k svätosti. Ak sa vo farnosti slávia denné sväté omše, ak sa pravidelne spovedá, ak sa veľmi často adoruje (raz za týždeň je málo), ak sa modlí pravidelne svätý ruženec a prebieha kvalitná katechéza (najmä vyučovanie Katechizmu a ideálne aj sociálnej náuky cirkvi) spolu s individuálnym sprevádzaním, tak taká farnosť musí postupne prinášať dobré ovocie dovnútra aj navonok. Nechcem tým vylučovať moderné pastoračné prístupy, ktoré sa snažia osloviť ľudí, no časom overená Tradícia by mala byť základ. Na koreňoch totiž záleží. Ak máme pevný základ, môžeme na ňom bezpečne stavať.

A ešte sa krátko vyjadrím k školám. Niektorí moji americkí spolužiaci pred nastúpením na univerzitu nikdy nechodili do školy – rodičia ich „homeschoolovali“, pretože sa báli, čo sa z ich detí stane na štátnej škole. Na Západe je totiž rozšírený progresivizmus a deti sú na štátnych školách indoktrinované. Katolícki rodičia, ktorí nechcú svoje dieťa vychovávať ideologicky, hľadajú alternatívy. Progresivizmus sa dravo šíri aj na Slovensku a veľmi rýchlo prechádza cez sociálne siete do myslí detí.

Pre katolícke školy je to veľká príležitosť byť oázou zdravého rozumu a viery. Malé deti sa tak naučia nielen čítať, písať, počítať, ale nazrú aj do bohatej Tradície Katolíckej cirkvi a naučia sa hľadieť na svet ako „imago Dei“ – človek stvorený na Boží obraz. Avšak nestačí iba pridať hodinovú dotáciu náboženstva a vyučovať prírodné vedy, filozofiu, dejiny a všetko ostatné zo sekulárneho pohľadu. Tým by sa redukovala kresťanská viera iba na určitý spirituálny či etický doplnok a vznikol by patologický dualizmus, no práve to sa neraz deje. 

Rodina, farnosť a škola. Toto sú skutočné a veľké výzvy, ktorým čelíme. Ak uspejeme, môže vzniknúť nová generácia katolíkov, ktorá bude schopná odpovedať na znamenia čias. Ak uspejeme, pri budúcom sčítaní ľudu nemusíme iba povzdychnúť s určitou úľavou, že to nedopadlo horšie, ale budeme sa môcť tešiť, že nás je viac.