Nechcem byť hrdinom. Mám stále svojich rodičov, deti, tehotnú manželku, ktorá onedlho bude rodiť, a na oddelení leží veľa mojich pacientov. Ale moju úctu k blízkym nemožno vymeniť za dobro iných, preto napriek mojim stratám a zmätku musím pokračovať v práci. Dal mi niekto možnosť vybrať si túto krajinu a moju rodinu? Komu sa mám právo sťažovať? Keď sa skončí táto bitka, pozriem sa hore na nebo, slzy mi polejú tvár.
Nechcem byť hrdinom, som iba lekárom, preto sa nemôžem pozerať na ten neznámy vírus, ktorý spôsobuje také utrpenie mojim rovesníkom a mnohým ďalším nevinným ľuďom. Ak aj raz zomrú, navždy sa mi budú pozerať do očí s nádejou na život.
Kto by mi kedy predpovedal, že zomriem? Moja duša je v nebi, pozerá sa na to biele nemocničné lôžko, na ktorom leží moje telo, s tvárou, ktorú tak poznám. Kde je môj otec a kde je moja matka? A moja drahá žena, to dievča, o ktoré som bojoval do posledného dychu? Na nebi vidím svetlo! Na konci tohto svetla je raj, o ktorom ľudia tak často hovoria.
Najradšej by som neodchádzal, najradšej by som sa vrátil do svojho rodinného domu vo Wu-chane. Práve nedávno sme si kúpili nový dom, každý mesiac zaň musím splácať hypotéku. Ako by som s tým mohol prestať? Ako by som sa toho mohol vzdať? Aký smútok musia prežívať moji rodičia, keď stratili syna?
