Na Slovensku operný pôst, v Brne barokové hody

Kým slovenská divadelná kultúra sa len horko-ťažko vynára z kovidovej vlny, českí diváci si od začiatku sezóny a s výrazne menšími obmedzeniami užívajú jednu premiéru za druhou. Minulý víkend ponúklo Národné divadlo v Brne nové naštudovanie opery Alcina od Georga Friedricha Händela. Na inscenácii sa podieľali viacerí partneri, ktorých poznáme z Vivaldiho Arsildy v Slovenskom národnom divadle (2017) – koprodukčnej inscenácie doslova obitej divadelnými oceneniami DOSKY. Popri inštrumentálnom súbore Collegium 1704 s dirigentom Václavom Luksom či francúzskych divadlách (Théȃtre de Caen, parížska Opéra Versailles) medzi nimi figuruje aj slovenská spoločnosť Gesamtkunstwerk. Tá sa po tom, čo bývalé vedenie SND nedokázalo reagovať na jej ponuku a neumožnilo návrat Arsildy, a tiež pre problematickú spoluprácu so Slovenskou filharmóniou pri prenájmoch Reduty, pobrala so svojimi ambíciami „o dům dál“. Ešteže Brno nie je tak ďaleko.

Händlova Alcina (1735) patrí k najuvádzanejším barokovým operám. Dokonca aj na Slovensku, kde má predmozartovská opera minimálnu inscenačnú tradíciu, sme zažili dve mimoriadne vydarené produkcie tohto diela (SND, 2004; Štátne divadlo Košice, 2016). Dôvodov k popularite sa ponúka viacero. Partitúra je priam prešpikovaná nádhernými, melodicky výraznými, spevácky vďačnými číslami, aj dej vychádzajúci z Ariostovho eposu Zúrivý Roland pôsobí sviežejšie, než je v barokovej opere zvykom. Navyše pod historicko-rozprávkovou škrupinou príbehu o čarodejnici, ktorá na svojom ostrove zvádza kresťanských rytierov a keď sa ich nabaží, premení ich na zvieratá, kamene či rastliny, sa skrývajú ďalšie výkladové roviny. Titulná (anti)hrdinka márne bojujúca o muža, ktorý v nej prvýkrát vzbudil úprimný cit, vyvoláva s postupujúcim dejom viac ľútosti než odporu. Súčasní režiséri často odôvodňujú jej konanie strachom zo starnutia či smrti. Na druhej strane, objektu Alcininej vášne Ruggierovi je ťažké uveriť status obete. Mladý muž budí podozrenie, že sa v náručí mocnej milenky cíti dobre a nemá chuť sa rozpomenúť na česť, odvahu a vernosť – čnosti, ku ktorým bol vychovávaný.

Uznávaný český režisér Jiří Heřman a zároveň umelecký šéf brnianskej opery sa však neubral cestou rozkrývania druhého plánu. Jeho koncepcia akoby sa snažila vyvolať ducha händlovských čias, keď bola opera veľkolepou šou a jej publikum si voľkalo vo výtvarnej opulentnosti, zázračných strojoch a ohurujúcich prekvapeniach. Spolu s výtvarníkom Draganom Stojčevskim pozvali divákov na vizuálne atraktívnu exkurziu dejinami scénografického umenia. Na javisku sa striedajú barokové galli-bibbienovské kulisy vyvolávajúce dojem nekonečnej perspektívy a pohyblivé domčeky, ktoré stojac po bokoch javiska pripomínajú slávnu kulisu začiatku 20. storočia, tzv. Rollerove veže. Výrazne farebné plátna znázorňujúce rozbúrené more či slnkom ožiarený piesok Alcininho ostrova už patria do aktuálneho výtvarného slovníka. Slovenská kostýmová výtvarníčka Alexandra Grusková sa vyhrala s krásnymi dobovými kostýmami a zlatými slnečnými maskami, ktoré by sa nestratili ani na francúzskom dvore. Na dobovú záľubu v scénických efektoch odkazovali i choreograficky vtipne stvárnené Alcinine obete so zvieracími hlavami či veľký plyšový tučniak, ktorého by vtedajšie publikum určite ocenilo. (Vkus barokových divákov nezdieľam a tento gýč ma iritoval.)

Inscenácia má dve obsadenia. V jednom vystupujú prevažne domáci sólisti, druhé je medzinárodné. Na mnou navštívenej premiére stvárnila titulnú postavu kanadská sopranistka Karina Gauvin, majiteľka farebne príjemného, okrúhleho, hoci občas málo prierazného hlasu. Vo virtuóznom parte Ruggiera, ktorý Händel v duchu dobovej praxe skomponoval pre kastráta, sa skvele uplatnil kórejský kontratenorista Kangmin Justin Kim. Hlas technicky suverénneho umelca, ktorého poznáme aj z bratislavskej Arsildy, má obdivuhodný rozsah a takmer autentickú sopránovú farbu. Najzvučnejším materiálom sa preukázal Poliak Krystian Adam (Oronte), ktorého mužný, technicky istý tenor si ľahko poradil s akustikou veľkej sály Janáčkovho divadla. Nemecká sopranistka Mirella Hagen ako Alcinina sestra Morgana zaujala dievčenským šarmom, no jej soprán znel chvíľami až príliš infantilne. České farby výborne hájila Monika Jägerová (Bradamante) s pružným, tmavšie sfarbeným mezzosopránom.