Svoj pobyt na tomto svete delí na dve etapy – pred a po. Ešte pár rokov dozadu žila ako väčšina z nás. Práca, rodina, občas bolo lepšie, občas horšie, „klasický uponáhľaný režim, keď si nestíhaš – čo je normálne – uvedomovať a vážiť milión detailov. Lebo ich považuješ za banality, samozrejmosť“.
Pred šiestimi rokmi, keď sa vytešovala zo splneného sna – otvorila si vlastný bazár a odhodlala sa podnikať, začali patálie. Zdravotné. „Ľavá nôžka. Malý fliačik pri palci. Potom bolesť. Skúšala som všetky mastičky, vsugerúvala som si, že to prejde.“ Bolo leto, zmodrievali jej prsty a so zaťatými zubami prešla ledva dvadsať metrov. Ocitla sa konečne u lekára. „Robili mi prefuky a pustili ma domov. Lenže k zlepšeniu nedošlo, ortieľ bol neúprosný – amputácia dvoch prstov na nohe.“
Mala vtedy 40, synovia už boli dospelí, ale dvojičky Vaneska a Sárka mali len desať. Na sekundu sa jej zrútil svet, plače a priznáva bezmocnosť, ale pohľad na jej rodinu ju vzchopil. Heňa dva prsty „oželela“, zmierila sa s tým, že v to leto musí vynechať svoje obľúbené plávanie, rany sa dobre zahoja a bude fungovať zasa po starom, „len budem mať o dva prsty menej. No a čo,“ podotkne a rozpráva o dovolenke v lodenici v Piešťanoch. Pre neutíchajúce bolesti skončila na pohotovosti, kde už hovorili o amputácii nohy. Prakticky okamžite. Heňa ich prosila, nech ju nechajú užiť si ešte dovolenku s rodinou. Vedela však, že je to zlé. Bola na opiátoch, zo všetkého jej už „šibalo“, dostala sa do štádia, že v nitrianskej nemocnici už prosila o amputáciu nohy. „Nedalo sa to zachrániť, doktor mi povedal, že on by takéto bolesti nevydržal, že som veľká bojovníčka. A ráno sa išlo na vec.“ Odrezali jej nohu pod kolenom.
Precitnutie z "operačky"? „Fajnové, chápeš, nijaká bolesť!“ Barborka – tak volala chorú nohu, bola konečne preč. Zúfalstvo: Ako budem žiť bez nohy? Po tých šialených bolestiach, keď človek prestáva byť človekom, sa Heňa excelentne postavila tvárou tvár k novému životu. Veď s protézou sa dá určite krásne fungovať. „Ja som vlastne ďakovala Bohu, že mi ‚len‘ odrezali nohu, že nemám rakovinu, že na mňa už nedýcha smrť. Žijem, mám dve zdravé ruky, jednu celú nohu. Nebála som sa budúcnosti.“ Urobili jej odtlačky, čakala na protézu. Nedočkala sa jej. Pretože s amputáciou sa to, bohužiaľ, neskončilo. Kýpeť pod kolenom nezrástol, začal hnisať a všetka tá šialená bolesť bola späť. Tri mesiace fungovala doma v kresle, tam sedela, (ne)spala, (ne)jedla. Schudla na 42 kíl, cítila sa pod psa, išla sa zblázniť od bolesti. Bolo pre ňu ponižujúce, aby si jej deti zvykali na mamu, ktorá kričí, že radšej chce zomrieť, ako byť živou mŕtvolou.
