Politológ: Le Penová ani Zemmour v skutočnosti nechcú byť prezidentom, Zemmour môže byť kontrolovaná opozícia

Kedysi boli favoriti francúzskych prezidentských volieb relatívne jasní: Sarkozy – Royalová, Hollande – Sarkozy. Teraz vidíme omnoho vyrovnanejšie rozloženie síl a traja kandidáti za Emmanuelom Macronom majú veľmi porovnateľné šance. Čo to hovorí o francúzskej politickej scéne?

Svedčí to o premene straníckeho spektra, ktoré sa nezmenilo len vo Francúzsku, ale vo viacerých európskych štátoch. Elektorát sa výrazným spôsobom rozdelil tak, ako to bývalo vo Francúzsku v 70. rokoch v časoch bipolárnej štvorylky [naľavo komunisti a sociálni demokrati, napravo kresťanskí demokrati a gaullisti, pozn. red.]. Aj teraz vidíme štyri plus-mínus vyrovnané bloky.

Experti sa zhodujú na tom, že Macronovi sa podarilo zničiť ľavicu a oslabiť pravicu. Zabral stred a zostala krajná ľavica a rozdrobená pravica.

Rozpad ľavice nie je len francúzsky problém. Myslím si, že česká ČSSD (Česká strana sociálnodemokratická) by o tom mohla napísať celý román (smiech), ale cítia to aj britskí labouristi. Európska spoločnosť zažíva blahobyt, aký si nedokázali naši prarodičia predstaviť – že budeme mať vlastné auto či dokonca dve, vlastné bývanie, v lete dovolenku na Kréte, v zime lyžovačku. Už neexistuje veľká robotnícka trieda, ktorá na tom bola biedne. Voliči sociálnu demokraciu už nepotrebujú, cieľ bol dosiahnutý. Prešli k radikálnejším alternatívam vľavo alebo vpravo. Preto pohorela aj francúzska štandardná ľavica a zostala antisystémová, ktorú reprezentuje Jean-Luc Mélenchon a komunista Fabien Roussel. Predstaviteľom modernej transformovanej ľavice sa stal Macron.