Ekonómka Christenová: Plyn bude dvakrát drahší, Nord Stream 2 je mŕtvy

Ruský vpád na Ukrajinu má a hlavne bude mať aj mohutné ekonomické dôsledky. Nie sú to len priame hospodárske škody pre Ukrajinu, ale aj sankcie uvalené západnou Európou a USA na Rusko (bývalý tretí svet sa nepridal). Aspoň teraz vyzerá úplne reálne budúcnosť, v ktorej niekde medzi Ruskom a EÚ povedie železná opona, tentoraz hospodárska. EÚ sa od Ruska ekonomicky odpútava, zatiaľ čo Rusi uzatvárajú ad hoc zmluvy na odber svojho plynu a ďalších surovín s Indiou, Pakistanom, Čínou a ďalšími. Ekonómka Elisabeth Christenová je špecialistkou na medzinárodný obchod v Rakúskom inštitúte pre ekonomický výskum WIFO vo Viedni. S riaditeľom ústavu Gabrielom Felbermayrom a ďalšími ekonómami, predovšetkým z nemeckého Inštitútu pre svetové hospodárstvo (IFW) v Kieli, sa zaoberá dopadom sankcií na hospodársky vývoj Ruska a Európy.

Čo vojna na Ukrajine znamená pre svetovú a špeciálne európsku ekonomiku?

Bezprostredne to je predovšetkým rast cien ropy a zemného plynu, takže zdražovanie dopravy, ale napríklad aj pšenice alebo repky olejnej, takže zdražovanie potravín. Ceny energií rastú už od minulého leta, čo bolo dané oživením po covide vrátane tej okolnosti, že predtým počas zatvárania ceny padali. S konfliktom na Ukrajine ceny ešte raz masívne letia nahor. Kľúčové pre ekonomiku teraz, samozrejme, je, ako dlho sankcie potrvajú, respektíve ako dlho potrvá konflikt. Podľa mňa dnes najhorší scenár pre svetovú ekonomiku predstavuje „stagflácia“. Teda inflácia bude pokračovať a posilňovať a súčasne priamo kvôli tomuto konfliktu, kvôli celkovej neistote, kvôli sankciám, embargu na ropu a zadrhávaniu dodávateľských reťazcov zabrzdí hospodársky rast. To je strašiak, ktorý sa vznáša nad európskou ekonomikou pre prípad dlhotrvajúcej vojny a sankcií.

Sú už dnes veľké nenávratné škody alebo by sa, ak hypoteticky vojna skončí v dohľadnej dobe, svetové hospodárstvo rýchlo spamätalo?

Ak by sa našlo riešenie, ktoré Ukrajine umožní existovať ako samostatný demokratický štát v rozumných hraniciach, potom budú sankcie za nejaký čas nepochybne odvolané, čo by svetovej ekonomike významne pomohlo. Ale nemyslím, že tento optimistický scenár by bol dvakrát realistický.

Proti Rusku bolo zavedené množstvo obchodných sankcií, väčšina ruských bánk bola odstrihnutá od SWIFTu, ruskej centrálnej banke bola zablokovaná časť rezerv… Ktoré opatrenia zasiahlo podľa vás ruskú ekonomiku najviac?

V tejto chvíli bezpochyby zmrazenie zahraničných pohľadávok ich centrálnej banky. Rusko už od anexie Krymu a nasledujúcich sankcií mohutne pracovalo na zvýšení odolnosti svojej ekonomiky voči sankciám. Z toho dôvodu práve zvýšilo menové rezervy centrálnej banky na 630 miliárd dolárov (573,75 miliárd eur) – oproti roku 2014 takmer na dvojnásobok. Teraz, po uvalení sankcií na ich centrálnu banku, ruský štát nedosiahne na svoje aktíva v krajinách, ktoré sa k sankciám pripojili – predovšetkým tu ide o pohľadávky voči bankám v Nemecku, ale aj ďalších krajinách v Európe. Týka sa to asi polovice menových rezerv Ruska. Ďalšia časť, čo je dobrá štvrtina ruských rezerv z oných 630 miliárd dolárov, je v zlate, toto zlato leží v ruskej centrálnej banke. Rusi by teraz potrebovali zlato premieňať na likviditu, pričom je otázka, ktorý štát by za tejto situácie zlato z Ruska nakupoval. Nakoniec, 14 percent štátnych rezerv držia Rusi v Číne a v jüanoch, čo sú rezervy, na ktoré by dosiahnuť mali. Celkovo je práve táto blokáda menových rezerv veľmi účinná hrozba, a nielen hrozba, už teraz aj nástroj, ako ruskému štátu znemožniť intervenciami udržiavať kurz rubľa.

Do akej miery už ruský občan v každodennom živote tie sankcie pocítil?

Samozrejme, že pocítil. Reálna ekonomika v Rusku je sankciami zasiahnutá bezprostredne, hlavne finančnými sankciami. Spomenula som kurz rubľa, keď sa prepadne kurz meny, padá adekvátne k tomu aj kúpna sila, čo ruské obyvateľstvo okamžite pociťuje pri nákupoch tovaru z dovozu. Nielen luxusného tovaru, ale napríklad aj liekov. Minulý týždeň rubeľ devalvoval o 40 percent. Zatiaľ nemáme presný obraz situácie, ale odhadujem, že importy do Ruska v niektorých segmentoch zdraželi až o 70 percent.

Je závislosť Ruska na obchodných partneroch v Európe stále taká vysoká, ako bola v roku 2014, teda pri prvých sankciách?

Nie. Vtedy boli zvolené sankcie proti Rusku oveľa cielenejšie, obmedzovali sa na určité druhy tovaru. Následne Rusko vyvinulo dosť veľkú snahu, aby svoju závislosť od dovozu zo Západu, predovšetkým z Európy, znižovalo. Počas tých ôsmich rokov veľmi zintenzívnilo svoje obchodné väzby s Čínou, ale aj s Indiou. Okrem toho Rusko skúša posilňovať vlastnú výrobu, predovšetkým v poľnohospodárskej produkcii. K tomu tak trochu samo seba donútilo, viete, že na sankcie Európy z roku 2014 odpovedalo Rusko sankciami na dovoz poľnohospodárskych produktov z Európy. Rok 2013 bol pre rusko-európsku obchodnú výmenu vrchol, EÚ toho roku vyviezla do Ruska tovar a služby za 115 miliárd eur. A v nasledujúcom roku, po Majdane a po Kryme, sa export prepadol o 40 percent. Posledné čísla za rok 2021 udávajú export z EÚ do Ruska za 90 miliárd.

A náš import z Ruska?

Aj ten po Kryme dosť poklesol. Zatiaľ čo v roku 2013 bol asi 200 miliárd eur, potom masívne klesal. Napríklad v roku 2020 to bolo iba 95 miliárd. Minuloročný rast je kvôli rastu cien plynu, uhlia a ropy trochu atypický. Drahšie energie sa nominálne premietajú aj do čísel zahraničného obchodu, takže vlani štáty EÚ z Ruska doviezli tovar za 158 miliárd eur.

Je pre Európsku úniu hospodársky výhodné, čo sa teraz rysuje, totiž že v podstate z obchodu s Ruskom odíde?

Vzhľadom na vzniknutú situáciu teraz ani nemožno robiť inak. Už po roku 2014, keď, ako som hovorila, boli sankcie Európy oveľa menšie, stratili obchodné vzťahy s Ruskom pre Európu na význame. Nielen kvôli sankciám samotným, aj preto, že v Rusku sa jednoducho zhoršila hospodárska situácia. A aj kvôli geopolitickej neistote európski podnikatelia v Rusku menej investovali. Už po roku 2014 sa podnikatelia z ruského trhu čiastočne sťahovali. To sa teraz bude opakovať vo väčšej miere. Sankcie sú oveľa širšie a hlavne postihujú aj finančný sektor. Uvážte, že aj tie sankcie z roku 2014 sa plynulo predlžovali a že trvajú ešte po ôsmich rokoch. Pokiaľ aj tie nové, mohutnejšie sankcie potrvajú osem alebo viac rokov, hospodárske vzťahy s Ruskom budú pre Európu mať skutočne už len veľmi podradný význam. Hoci existuje istá vzájomná závislosť, pre EÚ nepredstavuje Rusko príliš významný trh. Najväčšia závislosť Európy je, pochopiteľne, na ruských surovinách, v tomto ohľade EÚ zraniteľná je. Odtiaľ aj európske váhanie uvaliť embargo na ruskú ropu a plyn, to by na Úniu zo všetkých zvažovaných krokov malo jednoznačne najťažšie dopady. [Rusko pokrýva 40 percent európskej spotreby plynu, 55 percent nemeckej a 75 percent českej spotreby, pozn. red.] Ale aj táto surovinová závislosť sa má v nasledujúcich rokoch rýchlo znižovať. Oficiálnym cieľom Únie je znížiť závislosť na ruskom plyne o dve tretiny do konca tohto roka. Okrem toho EÚ oznámila, že súčasne urýchli energetickú transformáciu, čo je v prvom rade intenzívnejšia výstavba obnoviteľných zdrojov.

Každý obnoviteľný zdroj našu závislosť zvyšuje, pretože každý obnoviteľný zdroj potrebuje stabilný záložný zdroj.

Áno, len tým záložným zdrojom už nebude ruský plyn. Snažíme sa v Európe diverzifikovať dovoz energií, vsádzame na skvapalnený plyn a štandardný zemný plyn, ale z iných štátov. Ak je súčasťou Európskej zelenej dohody záväzok, že už do roku 2030 masívne znížime spotrebu plynu, Európa tak či tak smeruje k tomu, že jej závislosť na fosílnych palivách sa bude drasticky znižovať. A teda aj energetická závislosť na Rusku.

Keď vykonáme odvrat od ruského plynu, až budeme viac diverzifikovať dovoz, bude plyn v EÚ významne drahší, než je dnes?

Určite. Tá závislosť na Rusku nevznikla z nejakých politických dôvodov, vznikla pôsobením voľného trhu. Zemný plyn z Ruska bol v porovnaní s plynom odinakiaľ a tiež s inými spôsobmi prepravy plynu cenovo veľmi priaznivý. Všetok dovoz plynu, ktorý dnes Európa hľadá, napríklad skvapalnený plyn z Ameriky, z Kataru a niektorých ďalších krajín, je vždy oveľa, oveľa drahší. Aj preto sa roky žiadne alternatívy k ruskému plynu fakticky nehľadali, keď bol taký lacný. Za súčasných okolností je Západ nútený sa po nejakých alternatívach obzerať. Avšak táto diverzifikácia bude ťahať ceny prudko nahor. Zemný plyn len od začiatku roka zdražel o 25 až 40 percent. Sú to výkyvy v priebehu týždňov a dní, ale v špičkách to bolo oproti cene na začiatku roka až o 70 percent. Ropa zdražela skoro o 40 percent. Prudko zdražejú aj iné suroviny – platina, paládium…

Dá sa odhadnúť, o koľko drahší bude skvapalnený plyn, známy ako LNG, oproti ruskému zemnému plynu?

Predpokladám, že asi dvakrát. Aj s exportérmi skvapalneného plynu sa uzatvárajú dlhodobé kontrakty, ktoré mali byť o niečo lacnejšie ako okamžité nákupy. Ale Európa bude teraz mať u producentov skvapalneného plynu tendenciu preplácať, aby vôbec nejaký zohnala. Problém je, že pre výrazne väčší dovoz skvapalneného plynu nemáme zatiaľ v Európe dostatočnú infraštruktúru. Nie je dosť terminálov v prístavoch, kde by šlo LNG vyložiť a odtiaľ rozvážať do ďalších krajín. Musia sa stavať prepravné kapacity. Ale o rok sa to určite nestihne. Ten plyn sa zrejme bude musieť rozvážať riečnou dopravou, budeme svedkami rôznych netradičných riešení, bude sa improvizovať.

Naopak, pri rope sa dá závislosti zbaviť rýchlejšie ako pri plyne?

Je to tak. Na trhu s ropou je viac hráčov ako na trhu s plynom, nájdenie alternatívnych dodávateľov ropy je nepomerne jednoduchšie.

Prejdime k obchodu s tovarom. Aké vysoké sú dnes clá medzi EÚ a Ruskom?

Rusko je od roku 2012 členom Svetovej obchodnej organizácie WTO, tým pádom má doložku najvyšších výhod. A colná tarifa pre Rusko je v priemere na 6,6 percenta, teda v priemere všetkého tovaru a všetkých krajín EÚ.

Predpokladám, že clá medzi EÚ a Ukrajinou sú nižše.

Jasné. Ukrajina má s Európskou úniou zmluvu o voľnom obchode. Tento model, samozrejme, znamená lepší obchodný režim i v porovnaní s doložkou najvyšších výhod v rámci WTO. Valná väčšina ciel tu bola zrušená úplne, zo strany EÚ pri 98 percentách položiek, zo strany Ukrajiny pri 99 percentách. De facto teraz medzi EÚ a Ukrajinou panuje zóna voľného obchodu.

Ukrajinskí experti sa často sťažovali, že bariéry pre ich tovar do Európy aj po odbúraní ciel ostávajú, len sa im nehovorí clá, ale európske štandardy a normy.

Tie musí spĺňať akýkoľvek dovozca na úniový trh, s tým nič nespravíme.

Vzrástol aspoň od Majdanu obchod Ukrajiny s Úniou, nahradil výpadky na ruskom trhu?

Určite, do istej miery. Každá krajina EÚ obchoduje s Ukrajinou v inej intenzite. Napríklad Rakúsko ešte v roku 2015 vyviezlo na Ukrajinu tovar za 330 miliónov eur, v roku 2020 už to bolo 530 miliónov, a to v roku korony a prvých lockdownov. Dovoz z Ukrajiny do Rakúska za rovnakú dobu posilnil ešte viac: z 470 na 830 miliónov eur.

V rokoch 2013 – 2014 si Ukrajina musela vybrať medzi Eurázijskou ekonomickou úniou [Rusko, Bielorusko, Arménsko, Kazachstan, Kirgizsko, pozn. red.] a Európskou úniou. Dnes už je to len hypotetická otázka, avšak Rusi, ktorí mali záujem o členstvo Ukrajiny, predtým Európskej únii ponúkali takzvaný spoločný hospodársky priestor, v ktorom by mohli byť všetci.

Áno, pod heslom Od Lisabonu po Vladivostok.

Bolo to technicky možné?

No… Technicky to, samozrejme, bolo možné, EÚ má uzavreté zmluvy o voľnom obchode s rôznymi štátmi. Nebol by problém zriadiť spoločnú zónu voľného obchodu s Ruskom a Ukrajinou. Hoci je pravdepodobné, že rokovania o takomto priestore od Lisabonu po Vladivostok by sa v nejakej fáze aj tak zadrhli na detailoch, pravdepodobnosť krachu by nebola nepodstatná. Pri spätnom pohľade si asi môžeme dovoliť povedať, že mnohému z toho, čo sa stalo v roku 2014 a čo sa deje tento rok, by sa dalo zabrániť, keby sme ako Rusko, tak aj Ukrajinu rôznymi spôsobmi a na rôznej úrovni nejako napojili na EÚ, keby sa im v súvislosti s projektom toho veľkého hospodárskeho priestoru podala ruka. Dnešný konflikt nepochybne sčasti korení pri chybných rozhodnutiach v tomto ohľade. Dnes sme dospeli na koniec jednej etapy, na ktorej začiatku pred desiatimi či dvanástimi rokmi stál nápad hospodárskej únie medzi tým takzvaným euroázijským blokom a nami. Končí to faktickým odstrihnutím.

Ktorý z tých dvoch blokov to odstrihnutie zasiahne viac? EÚ by ich mohla lepšie vstrebať, na druhú stranu sa Rusko dlhodobo môže ešte viac preorientovať na Čínu.

Tieto sankcie a izolácia, do ktorých bolo práve vrhnuté ruské hospodárstvo, poškodia Rusko oveľa viac ako Európsku úniu. Vzájomné závislosti sú, ale sú asymetrické. Pre Rusko je EÚ oveľa dôležitejší vývozný trh ako naopak, to som už hovorila. S Čínou je to zaujímavá vec a Čína tu musí prejaviť schopnosti povrazolezca. Aj Čína je veľmi závislá na vývoze do EÚ a USA. Preto v súčasnosti tak hľadá rovnováhu a zaujíma, pokiaľ možno, neutrálny postoj. V určitých oblastiach sa snaží byť spojencom Ruska, nie ale do takej miery, aby sama riskovala sankcie. Tie riskuje v prípade, že Rusko bude môcť Čínu používať ako okľuku okolo západných sankcií.

Jedna vec je pre Čínu význam Európy a Ameriky ako odbytiska pre jej tovar. Druhá vec sú lacnejšie ruské suroviny. Zase sme u lacnejšieho ruského plynu. Keď nebude prúdiť do Európy, bude prúdiť okrem iného do Číny.

Ak by sme uvalili embargo na ruský plyn, ani Čína by Rusku nedokázala tak rýchlo kompenzovať stratu európskeho trhu. Aj keby len preto, že dnes prakticky nie je možnosť, ako plyn zo Sibíri dopravovať do Číny. Majú medzi sebou jeden plynovod postavený, to áno, a čiastočne už funguje. Ale je to málo a kapacity, ktoré odoberá EÚ, by rovnako rýchlo od Rusov Čína nepobrala. Ani cez more. Západné spoločnosti nedávno oznámili, že so svojimi tankermi nebudú zachádzať do ruských prístavov a dopravovať ruský plyn do tretích krajín, napríklad práve do Číny. Rusko nemá toľko vlastných lodí, aby prípadný výpadok v dovozoch do Európy vedelo rozviezť do sveta.

Bude baltický plynovod Nord Stream 2 ešte niekedy sprevádzkovaný?

Za týchto okolností nie. Nemecko na jeseň tesne pred spustením pozastavilo jeho certifikáciu. A to nebude trvať len do skončenia bojov, Gazprom certifikát nedostane prinajmenšom do chvíle, kým sa politicky nájde trvalé riešenie prijateľné pre Ukrajinu, ku ktorému sa potom Rusko prihlási. Dovtedy je tá rúra fakticky mŕtva. Dokonca by som povedala, že Nord Stream 2 už do prevádzky nebude uvedený nikdy. Aj keď sa časom zrušia sankcie voči Rusku a nejako sa obnovia vzájomné vzťahy a obchod, pomery v plynárstve sa medzitým zmenia tak, že Nord Stream 2 sa už nezapne.

Ako sa sankcie a to celkové odstrihnutie Európy od Ruska prejaví na európskom aj ruskom HDP?

Prepočítali sme dopady rôznych sankcií na celkový HDP: kompletné odpojenie od SWIFTu, embargo na plyn, embargo na ropu… Kompletné odstrihnutie ruskej ekonomiky od Európskej únie by Rusko podľa našich prepočtov dlhodobo, povedzme do desiatich rokov, stálo desať percent ročného HDP. Veľmi masívny vplyv. Pre Západ, okrem Európy napríklad aj pre Spojené štáty, by v takom prípade dlhodobé sankcie znamenali stratu iba 0,17 percenta ročného HDP. Je to štúdia, ktorú prezentoval riaditeľ nášho inštitútu WIFO Gabriel Felbermayr a kolegovia v nemeckom Inštitúte svetovej ekonomiky IFW v Kieli. Straty Nemecka by boli 0,4 percenta, Českej republiky 1,1 percenta HDP. Najväčšie straty by utrpela Litva s 2,5 percenta HDP ročne. Tieto dlhodobé výpočty však vychádzajú z predpokladu, že sa nám podarí zaistiť alternatívny dovozca energií, že sa obchod s Ruskom podarí nahradiť obchodom s inými časťami sveta.

Rovnako mi ten vplyv na Európu príde až príliš malý. Keď uvážime, že plyn a ďalšie komodity sa zdražia o toľko a že drahšie energie vždy vedú k zdražovaniu všetkého ďalšieho…

Z národohospodárskeho hľadiska bude celá tá transformácia energetiky dvojsečná: síce utlmí spotrebné príležitosti – vyššími cenami a nižšími príjmami, no najskôr kombináciou oboch –, na druhej strane môže mať pozitívny efekt na rast HDP: investície do obnoviteľných zdrojov rovnako ako stavba terminálov na skvapalnený plyn, posilňovanie medzieurópskych prenosových systémov – plynovody, ropovody aj elektrické drôty – aj nutné prezbrojenie priemyselných podnikov. Takže celú túto energetickú, Ruskom vyprovokovanú krízu môžeme brať aj ako podnet pre oveľa rýchlejšiu a mohutnejšiu prestavbu energetického systému v Európe.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie. Foto: Elisabeth Christen/twitter