Muž, ktorému vďačíme aj za dnešnú podobu slovenčiny. Pred 152 rokmi skonal Michal Miloslav Hodža

Prehlasované a, ypsilon či dvojhlásky. Za tie vďačíme aj jednému z najslávnejšej trojice slovenských národovcov Michalovi Miloslavovi Hodžovi. Buditeľ počas svojho života pracoval i bojoval za slovenský národ, pričom sa výrazne pričinil o podobu spisovnej slovenčiny. Ľudovít Štúr ho opísal ako „vzorného človeka, na všetko pripraveného Slovana, skalu, tichú búrku a skvelú dúhu Tatier".

Michal Hodža na obraze Petra Bohúňa. Foto: wikimedia

„Zrušiť moje tvrdé y? To sa, Boh dá, nigdá nestane,“ zaznelo z úst Michala Miloslava Hodžu, keď sa v 50. rokoch 19. storočia pracoval na reforme spisovnej slovenčiny. Aj vďaka tomuto významnému národovcovi, básnikovi a jazykovedcovi má dnes slovenský jazyk svoju podobu.

Hodža sa narodil 22. septembra roku 1811 v obci Rakša, dnes v okrese Turčianske Teplice. Otcom mu bol mlynár Ján Hodža, matkou Mária rodená Hrianková. Vychodil ľudovú školu v Rakši i Mošovciach, neskôr študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v Rožňave.

V rokoch 1829 až 1832 študoval teológiu a filozofiu na prešovskom evanjelickom kolégiu, neskôr prešiel na bratislavské evanjelické lýceum. Tu sa v tých dobách tvorila štúrovská generácia slovenských národovcov, ktorí významne ovplyvnili národné cítenie Michala Hodžu.

Hodža sa zapojil do Spoločnosti česko-slovanskej, kde pôsobil aj ako podpredseda, či do tajného študentského spolku Vzájomnosť. V apríli 1836 sa zúčastnil pamätnej štúrovskej vychádzky na Devín, kde prijal meno Miloslav.

Ypsilon

Svoje štúdium ukončil vo Viedni, kde ho v roku 1837 vysvätili za evanjelického kňaza. Následne pôsobil na fare v Liptovskom Mikuláši, kde zotrval takmer tridsať rokov. Medzitým sa zapájal do slovenského národného života v Uhorsku.

V roku 1843 sa stretol spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Ľudovítom Velislavom Štúrom na fare v Hlbokom, kde sa radili o podobe spisovnej slovenčiny. O rok neskôr spolu založili vzdelávací spolok Tatrín, pričom sa Hodža stal jeho prvým predsedom.

Hodža sa tiež významne zaslúžil o stretnutie štúrovcov v revolučných meruôsmych rokoch, keď sa v máji 1848 schválilo štrnásť bodov Žiadostí slovenského národa. Stal sa vtedy členom Slovenskej národnej rady, aktívne sa zúčastnil i slovenských dobrovoľníckych ťažení. Jeho citlivá povaha ho však nepredurčila na významnú úlohu v bojoch a výpravu zakrátko opustil.

Rok 1852 priniesol dôležitú hodžovsko-hattalovskú reformu spisovnej slovenčiny. Aj vďaka Hodžovi spolu s Martinom Hattalom ostalo v slovenskom jazyku prehlasované a (ä), dvojhlásky či tvrdé y (ypsilon).

Básnik aj vyhnanec

Počas svojho života tvoril rôzne spisy. Spisovnému jazyku Slovákov venoval napríklad diela Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847), Větín o slovenčině (1848) či Epigenes slovenicus (Potomok slovenský, 1848).

Okrem toho napísal napríklad v roku 1859 Šlabikár či Prvú čítanku pre evanjelické a. v. školy v roku 1860. Skladal básne, ako napríklad epickú poéziu Mator (1856) či cyklickú báseň Vieroslavín. Tá však vyšla až po jeho smrti v roku 1911.

Hodža bol tiež zakladajúcim členom Matice slovenskej, kde pôsobil ako výborník. Okrem národného života sa zapájal aj do snáh o reorganizáciu evanjelickej cirkvi, čo videl ako možnosť na oslabenie rozhodujúceho slova Maďarov. Za jeho činnosť bol neskôr suspendovaný, pričom na nátlak maďarských kruhov ho v roku 1867 donútili odísť do vyhnanstva v sliezskom Tešíne (dnes Český Tešín).

V tomto meste 26. marca 1870 Michal Miloslav Hodža aj umiera. Až o 52 rokov neskôr boli jeho ostatky prevezené na Slovensko a s poctami pochované na cintoríne v Liptovskom Mikuláši.