Keď sa lámali dejiny Západu a dvaja Germáni nenašli spoločnú reč

Okrem toho ich spájala, aspoň čiastočne, skúsenosť chudoby. Aj keď je pravdou, že Luther pochádzal z pomerne dobre situovanej rodiny, predsa len musel počas štúdií v Magdeburgu chodiť spievať od domu k domu, aby si vyžobral peniaze na živobytie. To Hadrián, nadaný syn chudobného prístavného stolára, bol na tom tak zle, že počas štúdií v Lovani čítal knihy pod pouličným osvetlením a býval na priváte v chudobnej podkrovnej izbičke, čo sa donieslo do uší bohatej Margaréty z Rakúska, ktorá mu ponúkla finančnú pomoc.

Ak tieto ich skúsenosti boli v januári 1522 už iba ďalekou spomienkou, predsa ich spájalo aj niečo iné, oveľa aktuálnejšie. V prvom rade to bola túžba po dôkladnej reforme cirkvi a tým po obnovení jej vierohodnosti. U Hadriána išlo o dlho snívaný sen, ktorý sa mu pripomenul hneď od prijatia správy o jeho zvolení. A hneď aj o ňom začal verejne hovoriť. Nielen počas viac než polročného obdobia dlhých príprav a následnej komplikovanej cesty loďou zo Španielska do Ostie a Ríma, kde bol 31. augusta 1522 korunovaný. Hovoril o ňom otvorene aj v samotnej rímskej kúrii pred zhrozenými kardinálmi a nedozerným šíkom ambicióznych a zbyrokratizovaných prelátov. Dokonca túto tému otvoril, ústami svojho nuncia, pred Ríšskym snemom v Norimbergu, 25 novembra 1522. Ten prečítal Hadriánovo „priznanie“, ktoré je dnes už dobre známe:

„Vieme, že už niekoľko rokov sa na tomto Svätom stolci diali mnohé ohavnosti, zneužívania v duchovných záležitostiach, excesy v mandátoch a že nakoniec sa všetko obrátilo v zvrátenosť. Neprekvapuje teda, že choroba sa rozšírila z hlavy na údy, z najvyšších pontifikov na ostatných nižších prelátov. My všetci (t. j. preláti a cirkevníci) sme zblúdili, každý svojím spôsobom, a dlho nebolo nikoho, ani jedného, kto by konal dobro.“ Že pod „najvyššími pontifikmi“ myslel na Sixta IV., Inocenta VIII., Alexandra VI., Júliusa II. a Leva X., to muselo byť všetkým jasné.

Luther, ako už pred ním Erazmus Rotterdamský a mnohí iní kritici, netajil svoj názor na situáciu v cirkvi, včítane rímskej kúrie a jej najvyšších predstaviteľov. Vyjavil ho veľmi obšírne napríklad v diele Kresťanskej šľachte nemeckého národa o zlepšení stavu kresťanstva, publikovanom v roku 1520. V ňom píše: „Je hrozné a desivé vidieť hlavu kresťanstva, chváliacu sa, že je vikárom Krista a nástupcom svätého Petra, ako žije obklopená takým svetským prepychom a luxusom, že žiadny kráľ ani cisár sa jej nemôže vyrovnať. Práve ten, ktorý sa nechá volať ‚najsvätejším‘ a ‚najduchovnejším‘ Otcom, je zosvetšteným viac než samotný svet. Nosí trojitú korunu, zatiaľ čo najväčší králi nosia len jednu. Ak sa má toto podobať chudobe Krista a svätého Petra, je to naozaj nový spôsob pripodobňovania!“

Okrem toho existoval medzi Hadriánom a Lutherom ešte iný styčný, mimoriadne dôležitý bod. Bolo to ich bytostné prepojenie na akademický, univerzitný svet. Obaja boli totiž do špiku kosti akademici. A boli na to mimoriadne hrdí. V prípade Hadriána nešlo len o aspekt viazaný na jeho dávnu minulosť, ktorú prežil na univerzite v Lovani ako študent, profesor, dekan fakulty a nakoniec rektor, ale o podstatný výraz jeho identity. Aj tej pápežskej. Dosvedčuje to v jednom liste šľachtic Giovanni Maria dalla Porta, veľvyslanec vojvodu z Urbina pri Svätej stolici, v ktorom zaznamenal Hadriánov povzdych adresovaný necelý mesiac po pápežskej korunovácii Teodorovi Heziusovi, vedúcemu pápežskej kancelárie a jeho dôverníkovi: „Teodor, o čo by nám bolo lepšie, keby sme si žili v pokoji v Lovani!“

To, že Luther bol akademikom, bolo jasné už z toho, že až do smrti učil na wittenbergskej univerzite, kde bol zároveň dekanom. Aj on sa silne identifikoval so svojím akademickým statusom, a preto sa rád podpisoval a nechal volať „doktor M. Luther“. V jednom krátkom osobnom resumé napísal: „Priznávam, že som synom sedliaka z Möhry pri Eisenachu, a predsa som doktor Svätého písma.“ A potvrdzuje to aj konštatovanie historikov presvedčených, že luteránska reformácia mala svoj pôvod v akademickom prostredí a rozvíjala sa súbežne s reformou wittenbergskej univerzity.

Nemohli byť tieto skutočnosti, prítomné na jednej a na druhej strane, magnetom, ktorý by dal do pohybu smerom k sebe dva rozdelené svety: ten rímsky a ten wittenber­gský? A nemohol k tomu napomôcť okrem iného aj fakt, že Hadrián bol na lovanskej univerzite a mimo nej známy ako „liberálnejší“ teológ a jurista v riešení problému pápežskej neomylnosti? Tento fakt je dnes mnohým neznámy, a predsa ide o relevantnú informáciu. Pretože skutočne máme k dispozícii Hadriánove diela, v ktorých ako profesor zastáva naozaj zaujímavé názory, veľmi blízke tým, ktoré na Kostnickom koncile zastával Jean Gerson. A Luther sa v istom období zaujímal o Gersona.

Podľa Hadriána pápež nie je neomylný, takže jeho vyhlásenia či dekréty môžu obsahovať chyby, ako sa to stalo viackrát v dejinách cirkvi. Z toho vyplýva, že veriaci musia poslúchať predstaviteľov cirkvi len, ak títo učia v súlade s Božím zákonom a neučia heretické názory, ktoré si sami vymysleli. Vyhlásenie cirkevnej autority, ktoré nie je v súlade s Božím zákonom, si nemôže nárokovať na poslušnosť. Hadrián zároveň nesúhlasí s tvrdením, že ak jednoduchý veriaci predsa len nasleduje chybné učenie cirkevnej autority, nachádza sa v situácii, ktorá ho ospravedlňuje. Odvolávajúc sa na Tomáša Akvinského je presvedčený, že takéhoto veriaceho nemožno ospravedlniť. Takže ak sa veriaci pridŕža nesprávneho názoru cirkevnej autority, hreší. A to aj preto, lebo nekoná v súlade s Božím zákonom, pretože zákon neprikazuje poslúchať v prípade omylu.

Naozaj si je možné predstaviť, že by Luther nezostal oslovený ani trochu týmto uvažovaním? Že by necítil v Hadriánovi teologického spojenca? O to viac, že odvážne úvahy lovanského teológa išli ešte ďalej. Bol totiž presvedčený, že bežní veriaci môžu dôjsť samostatne k poznaniu pravdy a že cirkevné autority vrátane pápeža podliehajú vopred stanoveným normám, predovšetkým Svätému Písmu. A nielen to. Podľa Hadriána sú to práve veriaci, najmä teológovia, ktorí majú právo rozhodnúť, či sú pápežove výroky v súlade s biblickým učením. V „normálnych“ časoch, t. j. keď sa nekoná ekumenický koncil, sú to hlavne teológovia, ktorí majú plniť túto kontrolnú úlohu. V prípade potreby musia na základe Sv. Písma a Tradície opraviť každého pápeža, ktorý sa mýli.

Ak sú toto skutočne Hardiánove lovanské postoje, Luther nemohol nezajasať pri jeho zvolení. Avšak on zostal chladný, aj keď tieto teologické postoje sú naozaj prítomné v Hadriánových dielach. Z akého dôvodu? Prečo nedošlo k priblíženiu? Prečo história nezaznamenáva ani jeden pokus o dialóg z jednej alebo druhej strany? Odpoveď by si vyžadovala oveľa dôkladnejšie vysvetlenie, než to, ktoré je možné vsunúť do pár riadkov článku. To ale neznamená, že nie je možné ukázať jej nasmerovanie. Stačí predstaviť jeden aspekt pravdy o dôvodoch neuskutočneného dialógu Hadriána a Lutherom, ktorý vypovedá o celej veci to podstatné. Ktorý?

Týka sa ich akademickej identity a nekompromisného kontrastu existujúceho medzi lovanskou a wittenbergskou univerzitou. Totiž, tá prvá bola spolu s kolínskou univerzitou hneď od vzniku reformačného hnutia veľmi kritická voči Lutherovmu učeniu. Jej konfutácia, z r. 1519, poskytla podklad pre zostavenie buly Exsurge Domini, ktorou Lev X. (1520) vyzval Luthera odvolať chybné učenie. A ešte niečo: lovanská konfutácia bola vydaná s krátkym úvodom, ktorý napísal kardinál Hadrián ako bývalý rektor univerzity a jej stály protektor. Luther tento úvod čítal a neskôr aj komentoval. A tak dobre vedel, že Hadrián ho vykreslil ako heretika, ba dokonca ho zosmiešnil ako teologického ignoranta. To mu on, wittenbergský doktor, nemohol odpustiť.

Od tejto chvíle začala paľba. Teologické delové gule lietali z oboch strán, z Wittenbergu do Lovane a naopak. Luther vydal ešte v r. 1520 spis na obranu proti lovanským obvineniam. Z druhej strany zas Hadriánov žiak Jacobus Latomus vyslal smerom k Wittenbergu ďalší zápalný materiál, spis Články doktríny frátra M. Luthera, po ktorom bola z Wittenbergu vystrelená, v r. 1521, odvetná delová guľa, spis Latomusovo odôvodnenie podpálenia sofistickej školy v Lovani.

Obsah týchto spisov bol silne toxický. Latomus obviňoval Luthera zo závažných chýb v učení, za neposlušnosť voči pápežovej vôli a relativizovanie autority cirkevných otcov a scholastickej teológie. Luther zasa obviňoval Latomusa a jeho kolegov z opovážlivosti hovoriť o Bohu bez toho, aby čítali a rozumeli Sv. Písmu, a nazýval ich služobníkmi Antikrista. Lovanskú univerzitu zas označil za hlavnú „synagógu Satana“, kde vládnu sofisti a svine z Epikurovho stáda. Že išlo o naozaj celoživotný spor a boj dosvedčuje aj text dišputy Proti XXXII. článkom lovanských pseudoteológov, napísaný v roku 1545, len pár mesiacov pred Lutherovou smrťou. Luther doň vložil všetok svoj odpor voči lovanskej univerzite, pričom nezabudol dodať, že jej teológovia boli a sú prachobyčajnými ateistami.

Odhliadnuc od toho, že boje medzi univerzitami neboli v neskorom stredoveku ničím novým, nebolo snáď prehnané, že Luther si vybíjal svoju zlosť proti lovanským kolegom na pápežovi Hadriánovi? Odpoveď je jednoduchá: hlavný problém bol v tom, že to boli práve doktori z Lovane, ktorí viedli prvé inkvizičné procesy proti zástancom Lutherovej reformácie. A hlavne, že ony všetci boli vyškolení a podporovaní Hadriánom, ktorý veril praktikám prísnej cirkevnej inkvizície a nebránil je výkonu. Ukázalo sa to na smutnom prípade antverpských augustiniánov.

Táto komunita si začala budovať kláštor v Antverpách od roku 1513 a popri tom rozvíjala plodný apoštolát. Politické a cirkevné autority si ju začali všímať už vtedy, keď sa mnísi ohradili proti odpustkom. Tie vyhlásil v roku 1515 Lev X. na podnet princa Karla, aby sa ich predajom mohla financovať oprava holandských a flámskych morských priehrad. Celú odpustkovú akciu mal na starosti kardinál Hadrián. Aj keď augustiniáni neboli jediní, ktorí kritizovali jej nevhodnosť, prísne oko inkvizície sa zameralo práve na nich.

Ku koncu r.óka 1521 musel predstúpiť pred lovanských inkvizičných teológov Nicolausa Egmondanusa a Jacobusa Latomusa prior kláštora Jakobus Praepositus. Po výsluchu bol uväznený v Bruseli, kde ho vypočúval a nechal mučiť obávaný imperiálny inkvizítor Frans van der Hulst, Hadriánov spolužiak z Lovane a dobrý priateľ. Aj keď bol prior časom prepustený, do Antverp sa už vrátiť nemohol. Ale augustínsku komunitu, zastávajúcu názor, že zo „svätými vecami“ nemožno kupčiť, to aj tak nezachránilo.

Jej dramatická krížová cesta začala 29. septembra 1522 zadržaním nového priora Heinricha von Zütphena a následným zajatí, v októbri, ostatných mníchov. Politické a cirkevné autority okamžite rozhodli, že kláštor, okrem kaplnky, bude vypálený a následne zrovnaný zo zemou. Veď malo ísť o príkladné potrestanie neposlušníkov. Demolácia začala 16. januára 1523. O šesť mesiacov neskôr boli odsúdení na smrť a zapálení na hranici, postavenej na námestí v Bruseli, antverpskí mnísi Jan van Essen a Hendrik Vos. Tretí augustinán, Lambert van Thorn, zomrel v roku 1528 v bruselskom väzení.

Luther vedel, že túto represiu zorganizovali, v spolupráci s biskupom v Cambrai, Margaréta Habsburgská, miestodržiteľka Nizozemska, a imperátor Karol V. Ale bolo mu známe aj to, že celú trestnú akciu ratifikoval a z diaľky sledoval pápež Hadrián VI., ktorý dal krvavému inkvizítorovi van der Hulstovi plnú dôveru a voľnú ruku. Paradoxom bolo to, že to bol práve Hadrián, ktorý ako vplyvný kardinál pomohol augustiniánskym mníchom so založením a kánonickým uznaním kláštora v Antverpách.

Antverpskí mnísi študovali vo Wittenbergu a boli aj Lutherovými žiakmi. Na ich pamiatku preto zložil v roku 1523 Dojímavú pieseň o dvoch Kristových mučeníkoch zapálených na bruselskej hranici sofistami z Lovane. Jedno je isté: bruselská verejná poprava umocnila jeho presvedčenie, že tak ako lovanskí inkvizítori, ani Hadrián sa nezastaví pred ničím. O to viac, že tento štýl „prísnej trestajúcej ruky“ mal Hadrián, ako kardinál žijúci na španielskom kráľovskom dvore, denne pred očami vďaka mocnému kardinálovi a toledskému arcibiskupovi Franciscovi Ximénesovi de Cisneros. Kardinálove metódy, vyžadujúce si poslušnosť, boli síce tvrdé, ale účinné. Vďaka nim sa Španielsko vyhlo reformačným „protestantským“ hnutiam. A o to mu práve šlo.

Antverpskými udalosťami pretiekol pohár Lutherovej nedôvery voči Hadriánovi VI. a jeho reformným úmyslom. Aj keď vedel, že pápež sa o ňom vyjadroval ako o apoštolovi Antikrista, ktorý bude navždy horieť v pekle, on sám nazval Hadriána Antikristom až po tom, ako v Bruseli dohorela hranica s dvomi augustiniánmi. Je pravdou, že Luther použil tento hanebný titul v kontexte reči o pápežstve a pápežovi už počas pontifikátu Leva X. Išlo však o ten typ vyjadrenia, ktorý sa snažil udržať na úrovni teologického zovšeobecňovania. Asi v tom štýle, ktorý charakterizoval už predchádzajúce hlasy o Antikristovi v Cirkvi a na pápežskom stolci, silnejúce vďaka Gioacchinovi da Fiore a františkánskym špirituálom.

Po bruselskej poprave Luther vyventiloval svoj odpor voči Hadriánovi viackrát, ale najsilnejšiu a najosobnejšiu kritiku na pápeža-Antikrista vyslovil až v roku 1524, teda rok po pápežovej smrti. V krátkom spise Proti idolu a starému diablovi napísal:

„Aj keď počúvam, že Hadrián viedol príkladný a žiarivý život, napriek tomu bol (ako je to u podobných pokrytcoch zvykom) najhorším nepriateľom Boha a jeho Slova. Avšak tým, že dovolil, aby sa v Bruseli zavŕšili dve smrti, daroval Kristovi dvoch mučeníkov, čím ich bez jeho vedomia a vôle povýšil na stupeň svätosti. Aj keby títo dvaja boli naozaj heretici – čo si ja nemyslím –, stal sa ich vrahom, pretože praví kresťania, najmä tí v cirkevnom úrade, nikoho nezabíjajú, ale naopak, vyhýbajú sa zlu a držia sa od neho ďalej, ako učí Pavol (Tít 3, 10) a Kristus (Mt 10, 17; 7, 15). A hoci nemám a ani nechcem súdiť, ako tento pápež zomrel, môj názor bude pravdivý, keď poviem, že išlo nepochybne o syna zatratenia, pretože spravil, čo nemal, neodvolal tieto vraždy a nečinil pokánie, aby sa stal hodným Evanjelia.“

Keď v roku 1522 zasadol na pápežský stolec germánsky reformný kardinál, mohlo sa zdať, že nastal ten pravý dejinný okamih, aby mohlo dôjsť, aj keď len na poslednú chvíľu, k pozitívnemu obratu vo vzťahoch medzi Rímom a Wittenbergom. Hadrián VI. a Luther už ale vopred vedeli, že sa tak nestane. Nenašli a nechceli nájsť spoločnú reč. Ich vzájomné predsudky im to nedovoľovali. Akoby vôbec nepredvídali, že ich dialóg mohol byť šancou, ako predísť budúcim tragédiám: zneužitiu rozhádaného kresťanstva zo strany politických mocností a následnému vypuknutiu náboženských vojen s obrovským počtom mŕtvych.

Aj toto je jedna z „lekcií“, ktorú nám ponúka ich prípad. K tým ďalším sa vrátim inokedy.