Kristus umrel pre naše hriechy podľa Písem

Čo mala prvá cirkev na mysli, čo vo svojej viere tvrdila, keď vyznávala takto formulovanú vetu?

Kristus umrel...

Grécke slovo „Kristus“ je ekvivalentom hebrejského „Mesiáš“. Obe slová sú náboženskými titulmi. Pre dnešného človeka majú už veľmi rozostrené politické a kultické pozadie. Pôvodne tituly patrili júdskym kráľom, ktorí v momente, keď boli uvádzaní na trón v Jeruzaleme, boli slávnostne pomazaní (hebrejsky mášiáh, grécky chrio) olejom. Bolo to na znak toho, že si ich Boh vyčlenil pre seba a označil ich za svojich „adoptovaných synov“. S takýmto politicko-kultickým mesianizmom júdskych kráľov však paralelne vznikla a existovala aj náuka o Mesiášovi v absolútnom zmysle slova, o ideálnom Božom Synovi a Kráľovi, suverénnom Nástroji v Božej ruke. Aj jeho obraz sa vyvíjal. Stále mal politicko-nacionalistické črty (charizmatický a nezraniteľný hrdina, ktorý zhromaždí rozptýlených a vráti Izraelu jeho dávnu slávu), no naberal na seba aj číre duchovné a kozmologické obsahy (nadpozemská postava univerzálneho sudcu sveta, víťaza nad proti Bohu sa prejavujúcou mocou zmaru a smrti, ktorou je preniknuté stvorenstvo).

Vyššie napísané vety sú maximálnym zostručnením obrovského sveta stáročia vytváraných a tradovaných židovských nábožensko-eschatologických (budúcnosti sa týkajúcich) a politicko-nacionalistických predstáv o Mesiášovi – Kristovi.

Niekoľko vecí je z evanjelií istých: v Ježišovom najbližšom i vzdialenejšom okolí, a to či už na základe reakcií na Jeho slová a počínanie, alebo na základe vlastných hodnotení a úvah pozorovateľov, zaznievali otázky, či Mesiášom/Kristom nie je On. Obrazne povedané, či sa pod skromným odevom tesára a potulného učiteľa neskrýva superduchovné telo Mesiáša. Ježiš na jednej strane vystupoval v tak nevídanej a prevratnej autorite, v ktorej si mohol dovoliť vystupovať skutočne iba Mesiáš. Na druhej strane úplne odmietal politicko-nacionalistický obraz Mesiáša. Programovo predkladal svojmu najbližšiemu okoliu úplne iný, nečakaný obraz Mesiáša a prezrádzal, že sa s ním plne identifikuje. Raz to bol Mesiáš úplne sa prekrývajúci s tajuplnou postavou „Služobníka Hospodinovho“ zo strednej časti knihy proroka Izaiáša. Pointou jeho života je, že pomôže mnohým za cenu vlastného zničenia (napríklad Izaiáš 53, 1 – 12). Alebo je to Mesiáš zo záveru knihy proroka Zachariáša, tichý pútnik na oslíkovi, ktorý sám pozná biedu a je odkázaný na Božiu pomoc (Zachariáš 9, 9).

Ježiš sa teda stotožňuje s takýmto obrazom Mesiáša a prijíma ho ako Božiu vôľu, ktorú má vyplniť práve On (Marek 10, 45). S takýmto obrazom Mesiáša sa však absolútne nestotožňuje Ježišovo okolie. Ježišovým slovám o nutnosti Jeho utrpenia ako Božej vôli a ako prostriedku k záchrane iných nerozumejú, ba rezolútne ich odmietajú aj Jeho najdôvernejší priatelia, učeníci. Ježišovo zatknutie, súd a potupu z rúk rímskych – pohanských – vojakov vnímajú ako dôkaz toho, že Ježiš nie je Mesiáš. A Ježišovu smrť vnímajú ako smutnú a definitívnu bodku za všetkými nádejami, ktoré s Ním spájalo mesiášskym iskrením nabité okolie (Lukáš 24, 19 – 21).

Skúsenosť veľkonočného rána a Ježišovho vzkriesenia ako reálneho faktu však vrhla spätne úplne nové a dovtedy nepredstaviteľné svetlo na celý Ježišov príbeh, slová, utrpenie a smrť! Do vyznaní prvej kresťanskej obce priniesla ako trvalú súčasť výraznú reťaz paradoxov, ktoré tradujeme z generácie na generáciu ako súčasť kresťanskej pravovernosti: Boh vykonal mocné dielo záchrany ľudí – cez bezmocnosť, potupu a smrť Ježiša. Kríž je nástroj víťazstva. Sluha je Vládca. Odsúdený je Sudcom. Veľkňaz je Obeťou, Baránok je Lev, Ježiš je Kristus.

Vo vyznaniach prvých kresťanov sa do výsostného titulu Mesiáš/Kristus, ktorý niesol v sebe nedotknuteľnú auru Božieho Nástroja, Reprezentanta, Kráľa a Sudcu, primiešava aj iný, neoddeliteľný obraz – obraz potupy trestanca, ktorého šľahajú rímskymi okovanými bičmi. On potichu trpí, nebráni sa, nerobí div sebazáchrany. Nenastáva nebeské divadlo. Zomiera na kríži, ktorý bol podľa samotného Božieho Slova znakom prekliatia človeka Bohom (5. Mojžišova 21, 23).

Pavlom citované starobylé kresťanské vyznanie z 1. Korintským 15, 3 – 7 začína upriamením pozornosti na Krista. Je však jasné, že to už nie je iba obecný náboženský titul, ktorý ešte len čaká na svoju konkretizáciu, na svoje historické stvárnenie a naplnenie. To naplnenie, tá konkretizácia už nastala. Nastala v človeku Ježišovi a udiala sa v nečakanom, iba v Božej mysli dopredu známom paradoxe, keď Kristus/Mesiáš umiera hroznou smrťou a v bezmocnosti na kríži.

O jeden a pol tisícročia neskôr, keď bude napríklad augustiniánsky mních, kňaz a doktor teológie Martin Luther formulovať pre potreby konventu augustiniánov v Heidelbergu (1518) svoju Theologiu crucis (Teológiu kríža), vysloví radikálne presvedčenie: ak chce človek poznať Boha, nemôže ho poznať v duchaplných náboženských úvahách o nekonečnosti kozmu, dômyselnosti prírody či v ponore do hĺbok ľudského vnútra. To všetko je „Theologia glorie“ (Teológia slávy). Jediné miesto, kde sa nám v plnosti Boh odkrýva (zjavuje) a predstavuje ako láska a milosrdenstvo, je paradox kríža Jeho Syna...

...pre naše hriechy...

Týmito slovami cirkev od prvých dní vyznávala, aký bol motív, význam a dosah príbehu utrpenia a smrti človeka Ježiša, o ktorom cirkev vyznávala, že je Kristom/Mesiášom.

Bolo by málo myslieť si, že ten príbeh zobrazuje iba ľudskú čistotu a ušľachtilosť Ježiša v porovnaní s hrubosťou Jeho okolia. Tak by bol Ježiš iba typom židovského svätca.

Bolo by málo myslieť si, že ten príbeh zobrazuje iba hĺbku Ježišovho osobného presvedčenia, pre ktoré bol pripravený prijať aj smrť. Tak by bol Ježiš iba romantickým náboženským hrdinom.

Bolo by málo myslieť si, že ten príbeh zobrazuje iba špecifický náboženský spor, ktorý mal pre Ježiša tragické dôsledky. Tak by bol Ježiš iba ako násilne umlčaným náboženským reformátorom.

Vyznanie, že „Kristus umrel pre naše hriechy“ znamená, že Ježišovo utrpenie a smrť majú vôbec posledný mysliteľný motív, hodnotu a dosah. Ten presahuje bežné skúsenosti a obzory života a dotýka sa niečoho posledného a absolútneho. V Ježišovom utrpení a smrti jedná jedinečným a rozhodujúcim spôsobom samotný Boh! Ježišov príbeh sa týka nesmierne závažného faktu, ktorý je nastolený medzi človekom a Bohom. Týka sa „hriechu“, človekovej oddelenosti od Boha a jeho tragických dôsledkov.

Povedať, že „Kristus umrel pre naše hriechy“ znamená vyznať, že Ježišova smrť bola neporovnateľne viac ako iba delikátna záležitosť, ktorá sa odohrala medzi židovskými elitami a Ježišom, ktorý bol možno svätec, mystik, hrdina, provokujúci rabbi, reformátor či obeť justičnej vraždy. Znamená to vyznať, že Ježiš bol skutočne suverénnym Nástrojom v Božej ruke a Jeho smrť sa týka univerzálneho údelu všetkých ľudí všetkých čias, kultúr, veku, pohlavia. V Jeho smrti a tiež v Jeho vzkriesení rieši Boh kľúčový problém ľudskej existencie – problém človekovej vzbury voči Bohu a nevyhnutnosti smrti ako úplného a definitívneho konca. Vytvára možnosť byť z moci hriechu, zmaru a smrti zachránený pre večnosť, pre dokonalý život s Bohom.

Vetu „Kristus umrel pre naše hriechy“ dnes berieme do úst možno automaticky; či pri účasti na liturgii bohoslužieb, pri speve piesní alebo pri formálnych rozhovoroch o viere. Veľmi osobná otázka však znie, či človek zdieľa skutočne ten pohľad a názor, ktorý vyjadrovala prvá cirkev aj cez takto formulované vyznanie. Má Ježišova smrť pre mňa takto popísaný motív, význam a dosah? Je Ježiš mojou platnou a spoľahlivou osobnou nádejou v mojej vlastnej smrti? Je v Jeho kríži ukryté moje víťazstvo nad smrťou a večnosť, ktorú mi otvoril a daroval Boh?

... podľa Písem.

Týmito slovami cirkev od prvých dní vyznávala, že príbeh utrpenia a smrti človeka Ježiša nebol v žiadnom prípade príbehom, ktorý sa udial náhodne. Proste, stal sa.

A určite nebol ani takým príbehom, do ktorého ľudia – Ježišovi bývalí učeníci a prívrženci – iba dodatočne premietli svoje zbožné city, túžby a predstavy, dali mu zveličený náboženský význam a začali ho misijne šíriť po svete.

A nebol ani príbehom, ktorý pôvodne nesúvisel s ničím dôležitým, iba sklon k metafyzickým náboženským špekuláciám si ho dodatočne použil, upravil a vložil do „bohatej pokladnice spiritualít sveta“, kde ďalej žil svojím životom. 

Nie, takto to nebolo.

Autori štyroch evanjelií už vo svojom čase, teda v druhej polovici prvého storočia čelili takýmto názorom. Úplne zhodne uvádzajú, že samotný Ježiš svoj život a dielo úplne programovo zasadzoval do takého rámca, z ktorého malo byť okoliu jasné, že Jeho osoba a počínanie nie sú nahodné. Sú vyvrcholením niečoho, o čom náboženský génius Izraela už stáročia počúval, čo bolo odkrývané a čo malo byť ľuďom s duchovnou inteligenciou zrejmé. Ježiš orientuje pozornosť svojich poslucháčov na to – a evanjelisti nám to starostlivo literárne zobrazujú –, že všetko, čo sa v Jeho príbehu odohrá, bolo predtým zmienené („predpovedané“) v náboženských textoch židovskej časti Biblie – „v Písmach“ Starej zmluvy. A teda v poslednom a rozhodujúcom zmysle slova to bolo dané v tajomnej vôli, ktorú mal Boh s Ježišom a s celým svetom. Hovorí o Božej réžii.

Cirkev slovami „podľa Písem“ teda vyznávala, že Ježiš nebol iba náhodný človek s náhodným príbehom. Jeho smrť nebola iba náhodná a nepríjemná okolnosť. Pašiový príbeh sa neudial iba nevdojak. V Ježišovi, v Jeho utrpení, smrti a vzkriesení – a predom sa pri nasledujúcej formulácii ospravedlňme, že sa pre ňu ťažko hľadajú primerane výrazné slová – Boh v Kristovi sám seba konfrontuje s realitou hriechu a smrti a poráža ju.   

Táto vízia, tieto Božie úmysly boli vyjadrené v mnohých výrokoch starozmluvných autorov. Spomínali sme už Izaiášove piesne o „Služobníkovi Hospodinovom“ či chudobného Zachariášovho Mesiáša. Evanjelisti, detailne sledujúci Ježišov príbeh, citujú ešte množstvo ďalších miest, predovšetkým zo Žalmov. Tieto výroky sa v príbehu Ježišovho utrpenia a smrti naplnili. Na toto často a programovo poukazoval Ježiš svojim učeníkom, keď s nimi bol a dokonca toto bolo súčasťou Jeho komunikácie s nimi v dobe Jeho zjavení po vzkriesení: vždy mali a stále majú klásť Jeho osobu, príbeh a smrť do súvislosti s tým, „čo bolo napísané o mne“, a teda napokon so samotným Bohom.

Toto má čitateľ evanjelií vnímať i dnes – za každou jednou udalosťou z pašiového príbehu, za každým Ježišovým vzdychom, za Jeho bezmocnosťou a smrťou, za Jeho víťazstvom, vzkriesením a oslávením je živý a konajúci Boh, nie nahodné vírenie udalostí, vyplývajúce z tuctových pohnútok ľudí. Takto paradoxne, v Ježišovej bezmocnosti a v hrôze kríža bola privedená do cieľa Božia vôľa, ktorú Boh dával poznať v Písmach Starej zmluvy a v ktorej chce z lásky zachrániť človeka. „Tetelestai“ – „Dokonané“, teda „Zavŕšené“, „Privedené do cieľa“ (gr. télos), povie zomierajúci Ježiš. Povie to v plnom porozumení a v plnej jednote s vôľou Nebeského Otca (Ján 19, 30).

Aj tvrdenie, že „s Ježišom sa všetko stalo tak, ako bolo predpovedané“ môžeme vyslovovať automaticky a nemusíme si uvedomovať závažnosť týchto slov. Ďalšia veľmi osobná otázka teda znie: počúvam svedectvo Biblie a chápem Boha ako storočia hovoriaceho a konajúceho v dejinách národa Izrael a odkrývajúceho svoje úmysly v textoch Starej zmluvy? Zdieľam pohľad a názor, že Božie plány sa napokon koncentrovali do jediného miesta, jediného dňa, jediného tela a jedinej, drastickej udalosti, do kríža na Golgote, kde v predvečer židovských sviatkov Veľkej noci okolo roku 30 zomiera človek Ježiš? Verím v Ježiša ako v naplnenie Božieho plánu záchrany človeka? Verím, že Ježišov kríž je Božím dielom a mojím „všetkým“ (list Rímskym 8, 31 - 32)?

Verím.

V súvislosti s dôležitými tvrdeniami v tomto článku sme spomenuli slovo „verím“ vo veľmi osobnom a naliehavom vyznení. Povedzme teda napokon, čo toto slovo určite neznamená. V žiadnom prípade neznamená „beriem tieto informácie na vedomie“, „evidujem ich ako učenie cirkvi“, „považujem ich za dobré a užitočné“.

Biblické „verím“ bývalo málokedy aktom ľudského intelektu. Málokedy znamenalo „súhlas s učením“. Vždy bolo na prasknutie nabité životom, kráčaním dopredu, konkrétnym rozhodovaním, dôverou v neznámom a spoľahnutím sa v neistom na Boha, ktorý je principiálne verný, milujúci a pravdivý. Vždy to býval viac alebo menej „skok do tmy“ (Søren Kierkegaard).  

„Verím“ prichádzalo ku slovu nie iba ako slávnostná liturgická deklarácia, ale najmä v extrémnych situáciách, v krutých križovatkách a dilemách. „Verím“ sa týkalo toho najhlbšieho a najcitlivejšieho, čo človek v živote prežíva a rieši: otázok „čo – kto je skutočnosťou a pravdou“, „kto – čo – a či vôbec ma bezpodmienečne miluje“, „čomu – komu napokon dôverujem“, „čo – kto je spoľahlivé a nespochybniteľné“, „komu – čomu napokon patrím“, „kto – čo uzavrie môj život“, „kto – čo je neotrasiteľné a platné aj v ozrutných premenách sveta“, „kto – čo je normou pre moje počínanie“, „kto – čo napokon určí, čo je biele a čo čierne“.

V prastarom kresťanskom vyznaní „Kristus umrel za naše hriechy podľa Písem“ je ako jeho predpoklad koncentrovaná celá táto dráma človekovej existencie, so všetkými jej naliehavými otázkami, volaním po odpovedi, po zmysle a naplnení. No je tam predovšetkým koncentrovaná celá pokojná, i keď paradoxom nabitá odpoveď, hovoriaca: Neboj sa. Dôveruj tomu, čo reálne vykonal Boh, i keď sa ti môže zdať, že sa to udialo v najzapadnutejšom kúte sveta, v zabudnutom čase a cez človeka, akých boli milióny. Spoľahni sa na to, o čom On povedal, že to bude platiť. Boh tu bol v Kristovi. V Jeho smrti ťa oslobodil spod osudovej moci diabla, hriechu, zmaru a smrti. V Jeho vzkriesení ti otvoril život, žitý z úplne nových predpokladov. A daroval ti večnosť, v jednote s Ním samotným. To najväčšie – Život – prijmeš ako dar, ako milosť. O toto opri svoju existenciu i svoju nádej. Je to skok do tmy. Ale spoľahni sa. Boh, ktorý tu konal v Kristovi, je pravdivý, verný a milujúci.