Katarína Baginová: Nestretla som dieťa, na ktorom by rozvod nezanechal následky

V našich vzťahoch je to približne tak, ako ste to označili v otázke. Buď sa aspoň z malej časti zaoberáme prevenciou, rada tomu hovorím „budujme si svoje vzťahy, pokiaľ sa ešte máme radi“, alebo sa často ani nenazdáme a vzťah, na ktorom nám najviac záleží, sa zrazu ocitne v poriadnej kríze. A tam už nastupuje, ako hovoríte, hasenie. Neviem to kvantifikovať, čoho je viac, každopádne, radšej by som bola, keby som sa mohla viac venovať preventívnym programom. V mojej práci sa však v poslednom období stretám čoraz viac s ťažkosťami a krízami, ktoré zúčastnení buď nevedia ako riešiť, alebo už nevládzu. Ak sa však nájde aspoň zrnko nádeje a odvahy aspoň u jedného z nich, cesta späť je možná. 

Ak mám problém v manželstve a potrebujem odbornú pomoc, ako viem, na koho sa obrátiť – či na manželskú poradňu, psychológa alebo kouča?

Ak sa kríza vo vzťahu rozbehne naplno, vtedy zrejme viete, že takto to už ďalej nezvládate, že už ďalej toto prežívať nechcete, že už nevládzete a že to všetko, čo sa vám deje, veľmi bolí. Odborníci, ktorí sa tejto téme, ale aj štatistikám venujú, hovoria, že priemerne až 6 rokov trvá, kým pár v kríze vyhľadá pomoc, dovtedy sa hádajú, ubližujú si, jeden druhého obviňujú, často trpia deti, ktoré sú akoby rukojemníkmi tejto krízy. Ak u nich napokon príde k rozhodnutiu požiadať o pomoc, začnú hľadať. Ak majú obaja úprimnú snahu vzťah zachrániť, nájdu si presne to, čo potrebujú. Každému vyhovuje niečo iné. Často je to aj o „chémii“, ktorá medzi poradcom, psychológom či koučom a nimi zafunguje alebo nie. Potom je to už len na práci ich samých na sebe. 

Čo znamená pre kouča sprevádzať manželov v kríze?

V prvom rade je to o rešpekte, neodsudzovaní, neposudzovaní a o veľkej dôvere v oboch, že ak naozaj chcú, majú v sebe všetky potrebné zdroje, aby krízu zvládli. Aby u každého z nich prišlo k uvedomeniu, čo vlastne chce, aby si každý za seba dokázal zodpovedať, na akú otázku hľadá odpoveď, aby sa prestal sústreďovať na to, čo všetko má zmeniť ten druhý (často to býva dlhý zoznam) a aby za svoje rozhodnutia prevzal zodpovednosť. Kouč ich na tejto ceste sprevádza pozorným, aktívnym počúvaním, kladením vhodne formulovaných silných otázok, ktorými nepoučuje, nementoruje, nepodsúva, neradí. Zažila som nejedenkrát, že jedna silná otázka položená v správny čas a správnym spôsobom môže úplne otočiť a zmeniť premýšľanie kohokoľvek z nás.

Sú situácie, v ktorých sa manželstvo nepokúšate zachrániť, ale odporúčate, aby manželia žili oddelene?

Sprevádzanie niekoho v kríze, pomocou napríklad aj koučovacieho prístupu, nie je o dávaní odporúčaní, čo má kto urobiť alebo neurobiť. Je o hľadaní cesty k nájdeniu čo najlepších rozhodnutí v danej situácii. O zmene uhla pohľadu, o zmene postoja, o objavení nových užitočnejších presvedčení. Možno o zmene v komunikácii. Niekedy malý detail môže začať robiť divy smerom k zlepšeniu vzťahu, často je to o trpezlivosti s uzdravením svojich zranení či práci so svojimi emóciami. Samozrejme, sú situácie, v ktorých daný odborník v danej oblasti, za ktorým manželia, alebo jeden z nich, prídu (môže to byť psychológ, psychiater alebo niekto iný z pomáhajúcich profesií), im dá nejaké podľa neho vhodné odporúčania. A opäť je na manželoch, ako sa rozhodnú.

Ak dlhodobo, opakovane zraňuje jeden z partnerov, napríklad ponižovaním a neúctou, platí aj tu to Ježišovo – odpúšťať 77-krát?

To, čo sa ma pýtate, znie skôr ako otázka na Pána Ježiša. (Úsmev.)

Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“ (Mt 18, 21 – 22)

Keďže sa tam nepíše, že je to myslené s výnimkou pre manželov v kríze, zrejme to platí. Neprináleží mi však hodnotiť, posudzovať alebo odporúčať, čo by mal kto a kedy robiť. V čom som si však úplne istá? Dlhodobá a ťažká kríza sa vlastnými silami bez Pána Boha zvládnuť nedá. So vzývaním Ducha Svätého o jeho dary (keď napríklad neviem, čo povedať tomu druhému, kedy a ako, ale aj prečo) bude táto cesta oveľa jednoduchšia. 

Odhliadnuc od prípadov týrania alebo závislostí, niekedy sa manželstvo ocitne v takej hlbokej kríze, že stojí veľa energie bojovať o jeho záchranu. Prečo to vlastne robiť? Nie je lepšie začať nový vzťah s čistým štítom?

Súhlasím s vami. Ak aj ja odhliadnem od prípadov ťažkých závislostí alebo týrania, hľadať cestu z ťažkej krízy nás stojí nesmierne množstvo energie. A áno, prečo to robiť? Prečo bojovať o záchranu? Nie je lepšie začať vzťah s čistým štítom? Možno by som to iba trocha poopravila. Nie som si totiž istá, či slovo „lepšie“ je v tomto kontexte správne. Skôr by som použila slovo „jednoduchšie“. Avšak, kde sa vo mne berie istota, že ten nový vzťah, ako ste ho nazvali „s čistým štítom“, bude lepší, pokojnejší, romantickejší, priateľskejší… čokoľvek, čo si tam dosadíte. Pretože je možné aj to, že to bude pravý opak. Tiež je podľa mňa užitočné pripomínať si, uvedomovať si, koho všetkého a ako sa dotknú moje rozhodnutia. A potom s plným vedomím za ne prevziať zodpovednosť. 

Veľa rozprávok sa končí svadbou. Ako sa dobre pripraviť na manželstvo, aby svadba nebola koncom, ale začiatkom toho pekného?

Odpoviem protiotázkou. Čo to znamená dobre? V akom zmysle? Niekde „vzadu v hlave“ každý zrejme máme túžbu, aby som bol/a pri ňom/pri nej šťastná/šťastný. Aby mi bolo pri tomto človeku, ako hovoríte, dobre. Ak by sme si každý za seba dokázali dennodenne, hneď ráno po zobudení, povedať: „Dnes urobím všetko pre to, aby bolo pri mne dobre tomu druhému,“ bolo by pravdepodobne viac tých, ktorí by povedali, že svadobný deň bol pre nich naozaj začiatkom toho pekného. A môžem začať aj hneď po prečítaní tohto článku. Tým, že sa opýtam toho, na kom mi najviac záleží: „Počuj, naozaj mi záleží na našom vzťahu, na našej komunikácii, na našom manželstve, na našej rodine, deťoch, čo prvé by som mal/a začať robiť inak (alebo prestať robiť), aby ti bolo pri mne dobre, o kúsok lepšie ako včera?“ Často to môže byť na začiatok úplná drobnosť. Pomáha dať si embargo na minulosť. Aspoň na 2 až 3 dni si zakážem myslieť na všetky zranenia, ktoré mi ten druhý spôsobil. Aspoň to skúsim. 

Komunikácia je určite zásadnou vecou vo vzťahoch. Do akej miery sa dá naučiť, nacvičiť? Vedia lepšie komunikovať extroverti ako introverti?

Máte pravdu, zdravá komunikácia je naozaj jednou z najdôležitejších vecí vo vzťahu. Od svojich klientov počúvam veľmi často: „Dobrý deň, oslovujeme vás preto, lebo už spolu nedokážeme komunikovať…“ Zlepšovať svoje komunikačné zručnosti sa dá. A ak mi na tom naozaj záleží, môžem na sebe pracovať stále. Jej kľúčovými prvkami sú počúvanie, hovorenie, pýtanie sa. Tiež sebapoznanie, vnímanie ostatných, lepšie spoznanie a riadenie svojich emócií, zvládanie konfliktov, náročných rozhovorov, dávanie a prijímanie spätnej väzby. Uvedomenie si, aká silná zbraň je slovo a že obsah toho, čo hovorím, vníma počúvajúci iba zo siedmich percent, až z 55 percent vníma intonáciu, zvyšok je reč môjho tela a množstvo ďalších vecí. Každý komunikuje tak, ako je najlepšie schopný, či introvert, alebo extrovert. Len by bolo občas dobré vedieť aj to, ako nás vníma naše okolie.

Je vôbec možné, aby sa vzťah, kde funguje správna komunikácia, dostal do vážnych problémov?

Áno, je. Ale správna komunikácia (v ktorej sa treba neustále zdokonaľovať) im môže rýchlejšie a lepšie napomôcť k tomu, aby ich spoločne vyriešili k väčšej spokojnosti oboch z nich. Konflikt nie je zlý. Ak prebehne s rešpektom a úctou voči tomu druhému, je obohatením vzťahu. Je totiž dôležitejšie, čo nastane po ňom. Ak väčšia harmónia, súhra a zocelenie vzťahu, je to ako v tom čínskom znaku pre krízu. Ten sa skladá z dvoch slov: nebezpečie a príležitosť.

Mali by si manželia hovoriť úplne všetko alebo môže mať každý svoje „zákulisie“, kam toho druhého nepustí?

Toto je na rozhodnutí každého z nás. Nemám na to odpoveď a ani si netrúfam tvrdiť jedno alebo druhé. Pretože neviem, čo tým „zákulisím“ môže každý z nás myslieť. Môže to byť úplne neškodná maličkosť alebo to môže byť niečo, o čom mi svedomie hovorí, že nie je celkom v poriadku, že to ten druhý už roky nevie. 

Nakoľko je vhodné pestovať vlastné záľuby, ktoré nemám spoločné s manželským partnerom?

Natoľko, nakoľko ste si na sto percent istý, že to neprekáža vášmu manželovi či manželke, a nakoľko veríte, že to neškodí, ale naopak, buduje vaše manželstvo a vaše priateľstvo v ňom.

Každý si zo svojej rodiny prináša určité vzorce správania a komunikácie. Je vôbec šanca preniesť sa cez to, čo máme v sebe tak hlboko zakorenené? Ako na to?

Šanca určite je. A ako na to? Čo najlepšie a najrýchlejšie, najlepšie hneď (úsmev).

Stačí začať maličkosťou. Ak vidím, že môj zaužívaný spôsob komunikácie, napríklad intonácia, ktorou dávam spätnú väzbu, niekoho zraňuje (a už mi to aj viackrát niekto naznačil), skúsim na tom zapracovať. Možno mi môže pomôcť aj to, ak si spomeniem, čo mi najviac prekážalo pri prijímaní kritiky od mojich rodičov. Môže to byť presne práve to, o čom som bola vtedy presvedčená, že to nikdy robiť v dospelosti nebudem a ahaho, používam to v komunikácii so svojimi blízkymi "len taký fukot".

Aké miesto vo vzťahu má humor? Čo s iróniou?

Humor? Jeden z citátov Viktora Emila Frankla znie: „Sotva existuje v ľudskom bytí niečo, čo by umožňovalo človeku získať viac odstupu než humor.“ Dovolím si tvrdiť, že ak dvaja dovolia, aby mal humor v ich byte samostatnú izbičku, aby s nimi pravidelne jedával pri stole, pomáhal s výchovou detí, občas nakukol aj do ich spálne, bol pri rozhovoroch o financiách, chodil s nimi na dovolenky či na obedy ku svokrovcom, tak takíto dvaja majú oveľa vyššiu šancu, pravdepodobnosť, že si krízu jednak skôr všimnú a začnú ju riešiť, alebo sa im tú náročnejšiu podarí lepšie zvládnuť. A čo s iróniou? Zamknúť do truhlice a kľúč vyhodiť. A jeden druhého vedieť s láskavým humorom zastaviť, ak by sa chcel niekto z nich ten kľúč vybrať hľadať. 

Kedy sú tie prípady, že sa manželstvo nepodarí zachrániť napriek úsiliu? V čom býva problém?

Keď to, že chcú vzťah zachrániť a že urobia pre to všetko, síce tvrdia, ale v skutočnosti to naozaj nechcú. Keď už sa u oboch stratilo aj posledné zrnko nádeje, že sa to dá.

Zachrániť manželstvo chce skutočnú odvahu, silu, energiu, tiež silnú motiváciu. Najväčšiu vtedy, ak sa do záchrany ide vložiť iba jeden z nich. Zažila som prípady, keď sa to podarilo aj za týchto okolností. 

Niekedy počujeme vetu: „Radšej nech sú šťastní a od seba, akoby malo dieťa počúvať každodenné zvady.“ Naozaj je niekedy rozvod najlepším riešením pre všetkých?

Túto vetu som počula aj ja viackrát. Na toto nemám odpoveď. Musela by som vychádzať z nejakých štatistík, odpovedí aktérov takýchto situácií, nielen dospelých, ale aj detí. Detí počas rozvodu, po ňom, keď dospejú, keď sa samy zosobášia. Tých, čo sa napokon rozviedli alebo nerozviedli.

Viacerí sa síce rozvedú, ale okolnosti spôsobia, že zostávajú žiť pod jednou strechou. Iní sa rozhodnú pre dočasnú odluku a každý žije určitý čas osve. A čo by platilo pre jednu rodinu, nemuselo by platiť pre inú. Odpoveď na takúto otázku je naozaj zložitá a zároveň sa len ťažko spája s výrazom – najlepšie riešenie.  

Môže sa dieťa dostať cez rozvod svojich rodičov bez toho, aby to na ňom zanechalo následky?

Ešte som také nestretla. Stretla som však množstvo dospelých, ktorí v dospelom veku hovorili o traume, ktorú si z tohto obdobia odniesli. Nezabudnem na muža niekde pred šesťdesiatkou, vysokého, zábavného, s mikrofónovým hlasom… keď začal hovoriť o rozvode svojich rodičov, ten hlboký hlas sa mu vtedy zlomil a po tvári mu začali tiecť slzy: „Prepáčte,“ povedal, „tá rana sa mi stále nehojí…“

Má mladý človek pochádzajúci z rozvrátenej rodiny šancu vybudovať si fungujúce manželstvo?

Určite áno, šancu má. Aj keď je na jednej strane faktom, že veľa ľuďom sa akoby scenár ich rodiny opakuje a už pri výbere partnera si podvedome vyberáme niekoho, kto odzrkadľuje to, v čom sme žili. Často je to niekto, o kom si myslíme, že ho postupne napravíme, od základu zmeníme alebo prerobíme na svoj obraz. Čo často nejde podľa našich predstáv. Ale späť k tej šanci. Tou šancou je na druhej strane to, že si najmä počas času dospievania môže mladý človek veľmi silno uvedomovať, čo sú presne tie veci, o ktorých vie, že sa bude zo všetkých síl snažiť, aby sa nikdy neudiali v jeho manželstve. A tak sa mu, paradoxne, podarí vybudovať si manželský vzťah na silných pilieroch a žiť tak, že sa pre svoje okolie stane hodným nasledovania a pre svoje deti veľkým vzorom. 

Mnoho vzťahov prichádza do krízy v čase, keď deti odídu z domu a manželia zostanú sami, vo dvojici. Ako sa dá tejto kríze predchádzať?

Pripomínaním si, že tento čas príde. A príde veľmi rýchlo. Predchádzať sa tomu dá, že si budú budovať a udržiavať priateľstvo. To priateľstvo, ktorého zvyšky možno stále medzi nimi sú. A ak nie, tak je dobré si pospomínať, aké to medzi nimi bolo, kým ešte nemali deti, čo ich spolu bavilo, o čom sa zvykli rozprávať, aké boli ich sny, túžby. Áno, príchod detí veľa zmenil, ale to, že raz zostaneme bez nich, má svoje čaro. Máme štyri dospelé deti, tretie vnúčatko na ceste a obaja vnímame, že si tento babinkovsko-deduškovský čas naplno užívame.

Ako sa koučujú starší ľudia, ktorí už ťažšie menia svoje vzorce správania a návyky?

Koučovací rozhovor je pre koučovaného natoľko užitočný, nakoľko je naozaj odhodlaný a schopný nájsť cieľ, za ktorým chce ísť, nakoľko chce objaviť v sebe zdroje, ktoré na to má, nakoľko chce skúmať, čo chce, namiesto neustáleho hovorenia, čo nechce, nakoľko má chuť a odvahu nájsť možnosti, ako to zmeniť, eliminovať prekážky a napokon urobiť prvý krok k zmene. A vtedy je jedno, či má 15 alebo 95 rokov.

Katarína Baginová vystúpi 4. 6. 2022 v Bratislave v rámci Ženskej katolíckej konferencie s témou Manželská kríza. Ako ju prežiť a vyťažiť z nej. 

Katarína Baginová (52) pôsobí ako profesionálna koučka, lektorka vzdelávacích programov pre manželské páry, pre ľudí v pomáhajúcich profesiách, pre mladých ľudí a všetkých, ktorým záleží na budovaní lepších vzťahov v rodinách. Spolu s manželom sa venujú sprevádzaniu párov v krízach, snúbeneckej príprave a množstvu iných aktivít prevažne v saleziánskom prostredí. Pôvodným povolaním je pedagogička. Má rada knihy, hudbu, tanec. Obzvlášť folklórny – 33 rokov je umeleckou vedúcou a choreografkou v detskom folklórnom súbore Kremienok v Bratislave. Takmer tridsať rokov je šťastne vydatá za Kamila, spolu majú štyri skvelé už dospelé deti. To, že bude čoskoro trojnásobnou babičkou, si naplno užíva.