Impérium, ktorému sa tak nehovorí

Jednak Putin tvrdí to isté. Čo nás zvádza k tomu, aby sme tvrdili, že na Ukrajine existuje iba čisté dobro, a to jednoducho nie je pravda. Aliová uvádza príklady extrémne pravicových a antisemitských živlov. Napríklad známy Azov bol síce integrovaný do štruktúry Ukrajinskej národnej gardy, ale jednotliví neonacisti medzi jeho členmi preukázateľne sú. Aliová to označuje za „nepríjemné pravdy, pred ktorými si Západ nesmie zakrývať oči, v neposlednom rade preto, že ich ignorovanie hrá Putinovi do kariet – nepoctivá diskusia je presne to, čo chce“.

A potom, hovorí, Rusko je impérium a prezentovať vojnu ako imperiálny útok na suverénny národný štát je efektívnejšie, hlavne vo svete, kde si mnoho národov o západnom presadzovaní demokracie myslí svoje. Putin „nie je žiadny diabol, je to despotický vládca, ktorý opiera svoju autoritu o imperiálnu fantáziu. Demaskovanie tejto fantázie, ktoré nie je obzvlášť ťažké, ho pripraví o moc oveľa skôr než to, že z neho budeme robiť Hitlera,“ uzatvára.

O tom, že demaskovanie tejto fantázie tak jednoduché nie je, by mohla rozprávať americko-poľská sociologička Ewa Thompsonová, ktorá viedla dlhoročné spory s učencami postkoloniálnych štúdií o tom, či Poľsko kolóniou bolo, alebo nie. V texte z roku 2008 prezentovala dôvody takto:

„Po prvé, ruské kolónie neoddeľuje od metropoly slané vodné teleso. Po druhé, v ruských koloniálnych záležitostiach zohrali kľúčové úlohy náboženstvo a nacionalizmus, nie rasa. Po tretie, ruské vojenské dobývanie a podrobovanie si susedných krajín nebolo považované za kolonialistické, pretože v mnohých prípadoch boli vykorisťovaní aj vykorisťovatelia biely.“

V texte, ktorý by sa iste kvalifikoval ako ukážka toho, čomu Rusi hovoria „rusofóbia“, ďalej poukazuje na to, že „na rozdiel od Británie a Francúzska toho Rusko, pokiaľ išlo o humanistickú vzdelanosť, technológiu alebo kultúru všedného života, nemalo veľmi čo ponúknuť. Pobaltské krajiny, rozdelené Poľsko a, po druhej svetovej vojne, ďalšie oblasti východnej a strednej Európy boli v tomto ohľade vyspelejšie ako dobyvateľ. Neblaho preslávené presuny celých tovární z Nemecka, Poľska, Československa a Maďarska do Ruska symbolizujú lúpežný syndróm, ktorý možno porovnávať – mutatis mutandis – s prevozom Elginových mramorov do Britského múzea.

V texte z roku 2014 potom Thompsonová pomenúvava aj dôvod: „Drvivá väčšina postkoloniálnych špecialistov na amerických univerzitách je stále spojená s ľavicou, ktorá považovala Sovietsky zväz za svojho prirodzeného spojenca (hnutie bolo aj finančne podporované z Moskvy). Preto sa týmto vedcom tak nechce všímať si toho slona v porceláne, ktorým je sovietske Rusko ako koloniálne impérium par excellence.“

Nie že by sa kolonializmus nutne musel potvrdiť ako najvhodnejší interpretačný rámec pre vzťah Ruska a východnej Európy. Ale že vedci, ktorí celkom samozrejme hovoria o koloniálnej nadvláde Anglicka nad Írskom (hoci Íri sú bieli) a Francúzska nad Alžírom (aj keď tam žilo rovnako ako v pobaltských krajinách veľa usadlíkov z metropoly), nehodlajú tú možnosť vôbec pripustiť je pozoruhodné .

Podliehanie ruským výkladom je len jednou tvárou toho, že Západ jednoducho na východnú Európu prikladá svoje vlastné predstavy, o druhej svetovej vojne a antisemitizme nevynímajúc. Britsko-austrálska právnička a spisovateľka Helen Daleová vydala v roku 1993 o druhej svetovej vojne na Ukrajine román (to nemusí byť pre Britov také odťažité, Doneck založil v roku 1869 Velšan John Hughes). Stretáva sa tam s celou zložitosťou ukrajinských dejín tej doby vrátane nacionalizmu, antisemitizmu, nacizmu i boľševizmu. V texte spred štrnástich dní spomínala: „Keď som vykonávala pre knihu výskum, ale aj dlho potom, čo vyšla, som stretávala Ukrajincov, ktorí mi hovorili, že podporovali Hitlera, pretože proti komunizmu bojovali len fašisti, a Židov, ktorí mi hovorili, že podporovali Stalina, pretože proti fašizmu bojovali len komunisti. Akoby Winston Churchill a Veľká Británia nikdy neexistovali.“

Text vyšiel v novom vydaní týždenníka Echo, vychádza so súhlasom redakcie.