Impérium, ktorému sa tak nehovorí

Jednak Putin tvrdí to isté. Čo nás zvádza k tomu, aby sme tvrdili, že na Ukrajine existuje iba čisté dobro, a to jednoducho nie je pravda. Aliová uvádza príklady extrémne pravicových a antisemitských živlov. Napríklad známy Azov bol síce integrovaný do štruktúry Ukrajinskej národnej gardy, ale jednotliví neonacisti medzi jeho členmi preukázateľne sú. Aliová to označuje za „nepríjemné pravdy, pred ktorými si Západ nesmie zakrývať oči, v neposlednom rade preto, že ich ignorovanie hrá Putinovi do kariet – nepoctivá diskusia je presne to, čo chce“.

A potom, hovorí, Rusko je impérium a prezentovať vojnu ako imperiálny útok na suverénny národný štát je efektívnejšie, hlavne vo svete, kde si mnoho národov o západnom presadzovaní demokracie myslí svoje. Putin „nie je žiadny diabol, je to despotický vládca, ktorý opiera svoju autoritu o imperiálnu fantáziu. Demaskovanie tejto fantázie, ktoré nie je obzvlášť ťažké, ho pripraví o moc oveľa skôr než to, že z neho budeme robiť Hitlera,“ uzatvára.

O tom, že demaskovanie tejto fantázie tak jednoduché nie je, by mohla rozprávať americko-poľská sociologička Ewa Thompsonová, ktorá viedla dlhoročné spory s učencami postkoloniálnych štúdií o tom, či Poľsko kolóniou bolo, alebo nie. V texte z roku 2008 prezentovala dôvody takto:

„Po prvé, ruské kolónie neoddeľuje od metropoly slané vodné teleso. Po druhé, v ruských koloniálnych záležitostiach zohrali kľúčové úlohy náboženstvo a nacionalizmus, nie rasa. Po tretie, ruské vojenské dobývanie a podrobovanie si susedných krajín nebolo považované za kolonialistické, pretože v mnohých prípadoch boli vykorisťovaní aj vykorisťovatelia biely.“