Predlžovanie vojny môže byť proti záujmom Ukrajiny

Predlžovanie vojny nemusí byť v záujme Ukrajiny. Spoločenská mobilizácia je zvyčajne krátkodobá a s rastúcimi ekonomickými problémami bude podpora vojny v európskej verejnosti klesať. Západní politici budú potom tlačiť na Ukrajincov, aby sa s Ruskom nejako dohodli.

Viacerí komentátori upozorňujú, že sa Rusko usiluje o rýchly postup. Ako dôvody uvádzajú potrebu prezentácie úspechu pri oslavách 9. mája. Peter Števkov vo svojom komentári tiež argumentuje, že predlžovanie vojny nahráva obrancom. Tento záver, zdá sa, vyplýva z prostej extrapolácie súčasného stavu. Táto metóda predpovedania budúcich udalostí je však problematická. Ukrajinci zrejme tiež potrebujú postupovať rýchlo.

Ukrajinský úspech je plne závislý od pomoci Západu. Ukrajinci majú veľké odhodlanie, na vedenie vojny sú však potrebné aj materiálne prostriedky – zbrane, munície, palivo. A tých z vlastných zdrojov dosť nemajú a ani mať nebudú. Západné dodávky pritom závisia od priazne, ktorú im západné spoločnosti venujú. Na Západ sa Ukrajinci tiež spoliehajú, že sa počas vojny postará o ich ženy a deti, čo tiež nie je malá vec.

Pripomeňme si, ako funguje spoločenská mobilizácia. Na začiatku pandémie čínskeho koronavírusu sme videli veľké odhodlanie, ľudia šili rúška, dobrovoľne sa izolovali, pomáhali si s nákupmi a podobne. To všetko v dobe, keď sa – aspoň na Slovensku – epidemiologicky temer nič nedialo. V iných štátoch to vyzeralo podobne.

Táto mobilizácia však po týždňoch a mesiacoch výrazne opadla. Napriek tomu, že chorých i mŕtvych začalo pribúdať, stále viac ľudí sa voči opatreniam stavalo kriticky, ochota dodržiavať ich klesala, ľudia boli stále viac frustrovaní. Niektorým kvôli protipandemickým opatreniam hrozili až existenčné problémy, iným stačila k frustrácii len absencia spoločenskej zábavy, kultúrneho či športového vyžitia. Dôvody boli rôzne, výsledky podobné.

Naše ciele, vaše ciele

Ukrajinskí predstavitelia sú si dobre vedomí svojej závislosti na západnej pomoci. Hoci jednajú s politikmi, zjavne apelujú najmä na verejnosť. Verejná mienka je istá cesta, ako demokraticky volených politikov dotlačiť k plneniu požiadaviek, s ktorými sa možno úplne nestotožňujú. Apel na verejnosť je citeľný zvlášť v prejavoch, v ktorých Ukrajinci západných politikov ostro kritizujú.

V tomto sa skrýva sila i slabosť ukrajinskej stratégie voči západným spoločnostiam. Vďaka výbornému marketingu ich dokázali zmobilizovať nevídaným spôsobom. Lenže táto mobilizácia nemôže vydržať donekonečna. Spomínaná pandémia je dostatočným poučením. Navyše ukrajinské ciele sa v tejto vojne menia a pre obyvateľov Západu budú stále menej atraktívne.

Na začiatku ruskej invázie bol ukrajinský naratív veľmi silný. Išlo o obranu štátnosti. Toto je cieľ, ktorý je ľahko pochopiť i podporiť. Po ústupe ruskej armády od Kyjeva a sústredenie sa na východné oblasti Ukrajiny však už ukrajinská štátnosť zrejme nie je ohrozená.

Po ústupe Rusov od Kyjeva sa Ukrajinci pokúsili západnú pozornosť eskalovať prezentáciou ruských vojnových zločinov. Tie sú nepochybne desivé. Zrejme však nie sú genocídou, ako sa to ukrajinskí predstavitelia snažili prezentovať. Túto rétoriku si – zdá sa, že len krátkodobo – osvojil americký prezident Biden, naopak francúzsky prezident Macron ju otvorene odmietol.

Konflikt dnes možno interpretovať ako spor o ukrajinskú východnú a južnú hranicu. Ukrajinská snaha obnoviť hranice spred roku 2014 je pochopiteľná, rozhodne však bude mobilizovať menej ako obrana štátnosti či potrestanie genocídy. Vojna trvá už dva mesiace a pozornosť bežných ľudí v západných štátoch bude prirodzene ochabovať.

Ekonomické problémy Západu a nádej na mier

Únava západnej verejnosti z vojny na Ukrajine môže byť paradoxne cestou k mieru. Konflikty sa spravidla končia, keď sa zdroje jednej zo strán vyčerpajú – alebo ak uzná, že ciele, ktoré je možné dosiahnuť, už nestoja za cenu, ktorú na ich dosiahnutie treba vynaložiť. Ruské zdroje sú v porovnaní s ukrajinskými výrazne väčšie a konflikt môže pokračovať len preto, že ho materiálne dotuje Západ.

Zmienená únava nie je len otázkou udržania pozornosti. Ide o rozdelenie pozornosti medzi rôzne problémy, s ktorými ľudia zápasia. Niektoré sú ďaleko, niektoré sú bližšie a ľudia ich pociťujú naliehavejšie. Opäť sa ponúka analógia s pandémiou – v prvej chvíli ľudí desili zábery z talianskych nemocníc, o pár mesiacov sa mnohí viac báli, ako zaplatia účty. Alebo kedy si budú môcť ísť zaplávať do bazénu.

Situácia v západných spoločnostiach sa môže v najbližších týždňoch a mesiacoch zmeniť. Vysoké a rýchlo rastúce ceny, najmä potravín a energií, môžu ľudia vnímať intenzívnejšie ako relatívne vzdialenú vojnu. Príliv utečencov bude zvyšovať nájomné a vytvorí tlak na zdravotné a sociálne systémy. Ľudia začnú vnímať spojitosť ekonomických problémov s pokračujúcou vojnou. V niektorých štátoch budú túto spojitosť akcentovať opozičné strany, v niektorých to už robia. Putin možno blafuje, keď tvrdí, že sankcie Rusko významne nepoškodzujú, ale má pravdu v tom, že poškodzujú Európu.

V prvej chvíli prejavili Slováci veľkú solidaritu s ukrajinskými utečencami. Je to príklad prvotnej mobilizácie. Navyše je veľký rozdiel medzi krátkodobou pomocou a znášaním dlhodobých dôsledkov. Jedna vec je poslať charite peniaze, ktoré momentálne nepotrebujete, alebo venovať niekoľko hodín voľného času. Iná vec je napríklad čakať hodiny s chorým dieťaťom na pohotovosti, lebo lekár pred vami ošetruje ukrajinské deti. Alebo len nemať kde zaparkovať, lebo na vašej ulici teraz parkujú ukrajinské SUV. Ak sa to niekomu zdá banálne, pripomínam, že pri pandémii mnohých frustrovala i nemožnosť ísť do kina či posilňovne.

Západní politici budú musieť tieto nálady reflektovať. V situácii, keď verejnosť prestane tlačiť na podporu Ukrajincov, začnú oni tlačiť ukrajinských politikov k nejakej dohode s Ruskom. Ostatne, zdá sa, že mnohí by to radi robili už dnes, ale nemôžu – pod tlakom verejnosti a predstaviteľov štátov, ktoré na Ukrajine vedú vlastnú zástupnú vojnu s Ruskom.

Čas teda môže hrať proti Ukrajincom. Obrana štátnosti je veľká vec, genocída tiež. No zrejme nebude jednoduché vysvetliť bežnému Francúzovi či Nemcovi, prečo by politickou prioritou jeho štátu malo byť znovudobytie Krymu alebo Donbasu, prečo by to pre jeho vládu malo byť dôležitejšie než jeho účty za kúrenie či potraviny. Môže byť pochopiteľné, že Ukrajinci sú pre znovudobytie týchto území ochotní obetovať životy. Prečo by na tento účel mali niečo obetovať aj západné štáty, to už nie je zďaleka také zrejmé.

Ukrajinci chcú víťazstvo definované ako obnovenie suverenity v hraniciach spred roku 2014. Západ sa s takýmto cieľom stotožniť nemusí. Stačí si položiť pápežovu otázku: „Načo bude také víťazstvo, keď sa vztýči vlajka na kope ruín?“ A to za cenu mnohých životov.

Ktovie, možno sa k mieru priblížime viac, keď západnú verejnosť začne mier zaujímať viac ako víťazstvo Ukrajincov.