Avšak je tu ešte iná úroveň, kresťanská, evanjeliová. Aj ona je legitímna, pretože pápež je nielen hlavou vatikánskeho štátu, ale podľa starobylej rímskokatolíckej tradície nástupcom svätého Petra. Práve toho apoštola, ktorému Kristus povedal: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som za teba prosil, aby tvoja viera neochabla. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22,32).

Biblickí komentátori vysvetľujú, že slová Ježiša pripravujú Petra na trpkú skúsenosť zapretia. Bude to moment bolestný pre oboch. A predsa Petrovu vieru jeho pád nezničí, ale posilní. A nielen to. Uschopní ho, aby pochopil s väčšou empatiou zaváhania a pády ostatných učeníkov a aby im teda pomohol. Keďže osobné stroskotanie Petra sa bude opakovať aj u iných, je dôležité, aby v jeho srdci bola láska, ktorá posilní, poučí a potvrdí brata vo viere, prípadne ho napomenie a ukáže správny smer. Toto je prvá a najdôležitejšia úloha Petra. Bola mu zverená samotným Kristom pre dobro cirkevného spoločenstva.

Aj keď je Kirill hlavou Ruskej pravoslávnej cirkvi, od čias II. vatikánskeho koncilu panuje povedomie, že rímsky pápež a pravoslávni patriarchovia (konštantinopolský, ruský atď.) sú si navzájom bratia. To, že Kirill a František sú si bratmi vo viere, bolo nakoniec verejne vyznané pri ich prvom stretnutí v roku 2016 na Kube. V ich spoločnom vyhlásení sa píše: „S radosťou sme sa zišli ako bratia v kresťanskej viere, ktorí sa stretávajú, aby 'si to povedali ústne' (2Jn 12), od srdca k srdcu, a diskutovali o vzájomných vzťahoch medzi Cirkvami, o základných problémoch našich veriacich a o perspektívach rozvoja ľudskej civilizácie.“

Avšak rímskokatolícka náuka vidí ešte ďalej a dodáva, že ak je bratstvo týchto cirkevných hodnostárov postavené na takzvanej apoštolskej postupnosti, tak aj v tomto konkrétnom prípade – teda nielen vo vzťahu k ostatným rímskokatolíckym biskupom – je to práve nástupca Petra, ktorý má Božie poverenie posilňovať a usmerňovať spolubrata v otázkach vyznania a svedectva viery. Aj keď to nehovorí cirkevný kódex, vychádza to jasne z Ježišovho poverenia daného Petrovi.

Čo robiť, ak sa tento spolubrat zrazu ocitne na nesprávnej strane? Ak príde pád zapretia, odklonu od správneho smeru? Diplomati a politici majú na to pochopiteľne ich vlastný názor, pretože sú tu isté logické očakávania zo strany tých, ktorých reprezentujú. Ale to neznamená, že neexistuje iný uhol pohľadu daný Ježišovými slovami. Naopak, kresťanské spoločenstvo, ktoré vie, akú úlohu má nástupca Petra, očakáva, že on bude mať odvahu naplniť mandát, ktorý v kresťanskom svete nemá nikto iný okrem neho. A ak ho naplní, kresťania sa nebudú a nesmú pohoršovať, ale budú na to naopak hrdí.

Sú časy, keď evanjeliové podobenstvá o zanechaní 99 oviec v prospech jednej, ktorá musí byť nájdená (Mt 18,12 – 13; Lk 15,4), či o hľadaní stratenej drachmy, kvôli ktorej treba zažať lampu, vymiesť a prehľadať dôkladne celý dom (Lk 5,8), si vyžadujú neuveriteľnú odvahu k ich konkrétnemu uskutočneniu. Ono naozaj môže spôsobiť pohoršenie, tak ako v prípade Ježišových stretnutí s osobnosťami, ktoré žili „na periférii“ spoločnosti a zaujímali pomýlené postoje a konania. Tieto osobnosti (publikáni), spoločensky významné a predsa nenávidené, plodili násilie a nespravodlivosť, ničiac život mnohým nevinným. To, že sa s nimi Ježiš stretával – a nie všetci nasledovali príklad obrátenia Léviho –, pohoršilo farizejov, a nielen ich.

V prípade patriarchu Kirilla a stretnutia s ním je treba myslieť na tento prístup k nemu, ktorý je nielen ospravedlnený, ale dokonca požadovaný samotným Kristom. Pre diplomata to zaiste bude pohoršením, pre politika možno bláznovstvom, ale pre kresťana to bude logický dôsledok „múdrosti kríža“. „Božie bláznovstvo je totiž múdrejšie ako ľudia a Božia slabosť silnejšia ako ľudia“ (1 Kor 1,23). Išlo by pochopiteľne o stretnutie pápeža ako Petrovho nástupcu.

Sú momenty, ktoré sú tak historicky dôležité, že cez osobu pápeža sa vyjavuje Petrov profil, jeho údel a dejinná úloha. Pápež Pavol VI. to vyjadril pri jednom dôležitom stretnutí reprezentantov iných kresťanským spoločenstiev a cirkví pozdravom: „Moje meno je Peter.“

Pritom netreba zabúdať, že aj na pápežovu osobu, a snáď hlavne na ňu, sa vzťahujú slová proroka Ezechiela: „Ak počuješ slovo z mojich úst, varuj ich v mojom mene. Ak poviem bezbožnému: ‚Bezbožný, určite zomrieš!‘, ale ty nepovieš nič, aby si varoval bezbožného pred jeho spôsobom života, ten bezbožný zomrie pre svoju vinu, ale jeho krv budem požadovať z tvojej ruky. No ak budeš bezbožného varovať pred jeho spôsobom života, aby sa odvrátil od neho, ale neodvráti sa od svojho spôsobu života, on zomrie pre svoju vinu, ale ty si si zachránil život“ (Ez 33,7 – 9).

A stále platí aj Ježišov príkaz, daný učeníkom, aby mali v sebe pripravenosť ísť za bratom s napomenutím: „Keby sa prehrešil tvoj brat, choď za ním a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata. Ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby každý výrok bol založený na výpovedi dvoch alebo troch svedkov. Ak by ani ich neposlúchol, povedz to cirkvi. Ak by neposlúchol ani cirkev, nech ti je ako pohan alebo mýtnik“ (Mt 18,15 – 17).

Stretnutia ako toto sa nemusia konať pred televíznymi kamerami. Ba bolo by zaiste lepšie, keby tam nebola ani jedna. V istých historických momentoch sa cirkev naučila používať „Nikodémovu metódu“ (Jn 3,1-2) osobných stretnutí bez prítomnosti obvyklého sprievodu, verejnosti a médií. Metódu, ktorá by určite najlepšie vyhovovala charakteru práve tejto náročnej misie, ktorá čaká na Petrovho nástupcu. O tomto spôsobe uskutočnenia Petrovho mandátu platí presne to, že platí aj o uskutočňovaní niektorých iných Božích príkazov (týkajúcich sa modlitby, almužny a pôstu): majú sa konať v skrytosti. „A tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí“ (Mt 6,14; 6,18).

Verím, že je správne, aby sa toto stretnutie jeden deň uskutočnilo, akýkoľvek bude jeho výsledok. Oplatí sa za to modliť aj naďalej.