V detskom domove internátneho typu pripadalo na jedného vychovávateľa v priemere 12 až 20 detí. Šanca na vytvorenie vzťahovej väzby dieťaťa bola veľmi malá. Aj následkom toho odchovanci takýchto domovov končili často na okraji spoločnosti. Podľa štatistiky organizácie Úsmev ako dar predstavoval pomer odchovancov neschopných začleniť sa do spoločnosti až 80 percent. Práve zmenou prístupu k podmienkam, v ktorých vyrastajú, k ich výchove a podpore rodín sa tento pomer podarilo otočiť.
„Za dôležité považujeme vzdelávanie vychovávateľov a profesionálnych rodičov, aby vedeli byť pre deti oporou a vedeli s nimi správne budovať vzťahy založené na dôvere. Treba však upriamiť pozornosť na fakt, že pre dieťa je najlepšie zostať v biologickej rodine, zároveň je to pre štát menej nákladné. Pomáhať rodinám v núdzi, ktorým hrozí vyňatie dieťaťa, je lacnejšie, ako zaplatiť ústavnú starostlivosť. Práca s rodinami v teréne je pre nás momentálne kľúčová,“ vysvetlil Pavel Bryndzák, námestník generálneho riaditeľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny SR.
Ústavná starostlivosť o jedno dieťa stojí štát mesačne 17-tisíc eur. Podľa Úsmevu ako dar by priama podpora rodín, aby sa dokázali postarať o deti a tie nemuseli skončiť v ústavnej starostlivosti, predstavovala iba zlomok tejto sumy. „Slovensko by sa v tomto smere malo inšpirovať Českou republikou, kde od 1. apríla takéto rodiny získajú príspevok na bývanie až do výšky 400 eur už do štyroch dní od podania žiadosti,“ dodal Radoslav Dráb z organizácie Úsmev ako dar.
Detské domovy v minulosti nepripravili dieťa na život
Vážnym problémom z minulosti, ktorý sa podarilo v rámci transformácie odstrániť, bolo aj časté striedanie zariadení. Deti počas dospievania vystriedali v priemere štyri rôzne detské domovy a mali tak desiatky „mám a otcov“ vychovávateľov, no málokedy niekoho blízkeho. Často dochádzalo aj k rozdeľovaniu súrodencov, čo spôsobovalo deťom ešte väčšiu traumu z popretŕhaných väzieb.
Detské domovy sa navyše starali o svojich zverencov iba do 18 rokov. Bolo úplne bežné po dovŕšení dospelosti odchovanca vypustiť do života bez ďalšej pomoci, len s drobným finančným príspevkom, s ktorým však nevedel hospodáriť. Aj toto zmenila transformácia a dnes centrá pre deti a rodiny pracujú aj s takýmito mladými dospelými do veku 25 rokov, aby mohli čo najľahšie vstúpiť do dospelého života.
„Na začiatku sme sa sústredili na to, aby sme deťom zabezpečili základné potreby ako prístup k jedlu, lebo ak sú deti hladné, sú zlé. Následne sme začali rozvíjať ich základné zručnosti, aby si vedeli navariť či upratať. Potom sme si uvedomili, že sa potrebujeme venovať budovaniu vzťahových väzieb a rozvoju osobnosti – bez toho, aby vedeli nadväzovať vzťahy v živote nedokážu byť úspešné. No stále sme boli neúspešní, lebo tam chýbala rodina. Preto sme začali pracovať s rodinami. Vtedy sme prišli na to, že veľa detí by sa mohlo vrátiť späť do rodín, lebo na to netreba veľa,“ priblížil ciele transformácie Zdenko Michalides, predseda Fóra riaditeľov a zamestnancov detských domovov a riaditeľ CDR v Liptovskom Hrádku.
„Transformácia priniesla celkovo viac odborných zamestnancov, priestorové náležitosti sa zlepšili, financovanie centier sa zlepšilo, no ešte nás čaká doladenie synergií, aby mohlo čo najviac detí bývať doma,“ dodal Zdenko Michalides.
