Cirkev v objatí mocenských štruktúr

Súčasná kríza Ruskej pravoslávnej cirkvi je pred očami všetkých. Priznávajú ju dokonca aj mnohí členovia ruského pravoslávneho duchovenstva. Jej dôvody sú viaceré, avšak jeden z nich sa zdá byť nepopierateľným: je ním submisívne postavenie najvyšších cirkevných autorít voči Kremľu, jeho politicko-mocenským víziám a konaniam.

Táto podriadenosť je dôsledkom úzkych kontaktov a mimoriadne intenzívnej spolupráce štátnych a cirkevných štruktúr od čias odchodu z politickej scény prezidenta Borisa Jeľcina. Zároveň je ale dedičstvom ďalekej minulosti. Stačí si spomenúť na cára Petra Veľkého, ktorý odobral Ruskej pravoslávnej cirkvi autonómiu a samosprávnu výkonnú moc, a to tým, že eliminoval inštitúciu patriarchátu a v roku 1721 zriadil tzv. Najsvätejšiu synodu vo všetkom kontrolovanú štátnym aparátom, jeho úradníkmi a políciou. Počas dvoch storočí boli skutočnou hlavou cirkvi cári. Nehovoriac o pokračovaní tejto nútenej podriadenosti a kontrole po revolúcii v roku 1917, keď v Rusku prebralo moc nové politické vedenie. Sovietska vláda bola voči Ruskej pravoslávnej cirkvi nemilosrdná a pracovala až do konca na jej oslabení.

Súčasná situácia podriadenosti nie je plodom takejto nutnosti, ale skôr výhodnej symbiózy štátu a cirkvi. Tento obojstranne výhodný vzťah sa začal rodil pred dvadsiatimi rokmi, teda v období, keď sa Ruská federácia skúšala postaviť na nohy po tom, ako Jeľcin fakticky zruinoval ruské financie, ekonomiku a silne oslabil vnútornú kohéziu a stabilitu ruského štátu. Pojeľcinovskej politickej garnitúre bolo jasné, že štát bude potrebovať cirkev, jej podporu a náklonnosť, a preto bolo dôležité, aby Ruská pravoslávna cirkev bola prosperujúcou, finančne stabilnou a aby mala dôležité miesto v spoločnosti.

Zo strany cirkvi, ktorá sa ešte len stavala na nohy po desaťročiach, ba dvoch storočiach, to bola nevídaná možnosť spojená s rozvojom vlastných štruktúr (eparchie, farnosti), budovaním nových kláštorov a kostolov, započatím evanjelizácie vo všetkých možných sférach ruskej spoločnosti: od nemocníc a škôl až po dumu a armádu. To všetko bolo možné za výdatnej pomoci a podpory ruského štátu.

A tak štát a cirkev našli v sebe zaľúbenie, zahľadeli sa do očí a objali sa. Niet sa čo diviť, že toto objatie trvá dodnes, teda aj vo chvíľach, keď ruský štát kráča smerom, ktorým by sa nemalo vybrať nikdy žiadne kresťanské spoločenstvo, žiadna cirkev.

Zoči-voči tejto situácii sa ozývajú čoraz viac hlasy o dôležitosti premyslenia postoja Ruskej pravoslávnej cirkvi k štátu, o nutnosti reorganizácie jej štruktúr tak, aby bola slobodná, nezávislá od štátneho aparátu, od nasmerovania jeho politického kurzu, jeho mocenských záujmov a propagandy. Zároveň na jej hlavu prší kritika cirkevných autorít a teológov katolíckych, ako aj protestantských, pohoršených z ideologickej zaslepenosti hierarchie. Iba málokto sa pozastaví nad tým, že problém podriadenosti nie je dnes zažehnaný na strane žiadnej cirkvi a cirkevného spoločenstva, ani tých, čo pôsobia na Západe.

Pochopiteľne, otázka, pred ktorou dnes stoja všetky cirkvi a cirkevné spoločenstvá Západu je v prvom rade otázkou ich reálnej slobody v štáte, na území ktorého sa nachádzajú. Ak niektoré z nich sú integrované, v ich prospech, do daňového systému a následného prerozdeľovania peňazí štátom, ak niektoré pôsobia v školskom systéme v ktorom sú zákonom viazané regulovať ich názory na citlivé etické témy podľa štátnej doktríny, ak niektoré sú včlenené svojimi nemocnicami do celoštátnej zdravotníckej siete spravovanej podľa princípov, ktoré v istých bodoch protirečia jej nábožensko-etickému krédu, sú alebo nie sú tieto cirkvi slobodné? Sú alebo nie sú v nebezpečenstve vybrať sa cestou tichej podriadenosti, výhodného kompromisu stlmujúceho svedectvo evanjelia?

Avšak táto otázka je dnes problémom postoja nielen k štátnym štruktúram, ale aj k inštitúciám a organizáciám, ktoré prerástli cez hlavu národných štátov, majúc kontinentálne alebo celosvetové rozmery. Ide o inštitúcie a organizácie tak politického, ako aj finančne-ekonomického charakteru, mimoriadne vplyvné v mnohých oblastiach života spoločnosti. Pred vplyvom inštitúcií a organizácií tohto typu sa cirkvi a cirkevné spoločenstvá Západu cítia slobodné?

V kontexte týchto úvah môže byť zaujímavé začítať sa do listu, ktorý v roku 1976 zostavila Teologická komisia Svetovej Evanjelikálnej Aliancie (World Evangelical Alliance) počas pracovného stretnutia vo švajčiarskom Bazileji. Pripomínam, že evanjelikálni kresťania sú dôležitou, stále početnejšou súčasťou celosvetovej kresťanskej rodiny a že Rímskokatolícka cirkev vedie s ich zástupcami (WEA) už 45 rokov oficiálny ekumenický dialóg.

Dôvodom napísania Bazilejského listu bola problematická situácia niektorých evanjelikálnych cirkví v druhej polovici minulého storočia. A to preto, lebo pôsobili v štátoch s obmedzovanou náboženskou slobodou či s tendenciou využiť evanjelikálne spoločenstvá na vlastné mocenské účely. Bol takisto adresovaný tým evanjelikálnym cirkvám, ktoré nahradili hlásanie evanjelia politickou aktivitou. Ale list chcel byť taktiež varovaním pred tým, čo sa by sa mohlo stať v budúcnosti príčinou silného tlaku, na cirkvi, zo strany nielen národných štátov, ale aj „istých inštitúcií a nadnárodných korporácií“. V tomto zmysle sa v liste píše:

„Preto vyzývame všetky cirkvi, aby pripravili svojich členov na časy, keď sa ocitnú v priamom konflikte so štátom, pretože budú musieť odmietnuť dať Cézarovi to, čo patrí iba Bohu. Ako má prebehnúť táto príprava? Iba zrieknutím sa rozšíreného spôsobu života podľa „ducha tohto sveta“, ktorý v mnohých krajinách klame veriacich. Iba každodenným žitím s pohľadom upretým „na to, čo je hore“, čo je večné (Kol 3,2). Zároveň je dôležité, aby veriaci boli ostražití pred nebiblickým riešením úteku z tohto sveta do nadprirodzena.“

Aké konkrétne riešenie vzťahu medzi cirkvou, štátom a inými mocenskými štruktúrami ponúkajú autori Bazilejského listu? V prvom rade pripomínajú, že kresťanská cesta nejde smerom odvrhnutia svetskej moci ako takej, ale iba jej excesov. Je to cesta biblická, po ktorej kráčali tak prorok Jeremiáš (Jer 29,7), ako aj apoštol Pavol (Rim 13,1-7). Ešte silnejšie pritom pripomínajú, že jediným skutočným pánom je Kristus, pretože svojím vzkriesením „zvíťazil nad kniežatami tohto sveta“ a nanebovstúpením mu bola daná „všetka moc na nebi a na zemi“ (Mt 28,18). Vychádzajúc z týchto základných predpokladov, autori listu vymenúvajú niekoľko zásadných postojov, ktoré by mali zaujať evanjelikálni kresťania:

„Musíme ustáť tlak, ktorý je vyvíjaný na naše cirkvi, aby sa stali nástrojmi v rukách štátu (Sk 5,29).

Nesmieme dopustiť, aby naše cirkvi považovali štát za ich vlastný politický nástroj (Jn 18,36).

Nemôžeme tolerovať, aby evanjelium bolo spájané s akoukoľvek politickou, ekonomickou, kultúrnou alebo nacionalistickou ideológiou a tým bolo skompromitované (Mt 6,24; Mich 3,11).

Nesmieme nikdy podľahnúť pokušeniu chcieť považovať naše národy, národnosti alebo naše národné inštitúcie za predmet lojality, ktorá by bola skoro až náboženskej povahy (Dt 5,7; Iz 2,8).

Musíme sa postaviť proti každému pokusu, zo strany tak svetskej ako náboženskej autority, chcieť ľubovoľne kontrolovať myslenie, svedomie ľudí a dôležité prejavy kresťanského svedomia (1 Kor 4,4; Sk 4,18 – 21).“

Bazilejský list je oveľa obsažnejší. Výpočet zásadných postojov cirkvi k štátu a mocenským štruktúram je ešte dlhší. A zaujímavý je aj jeho záver, v ktorom sa predkladá evanjelikálnym kresťanom ideál „služby ľudstvu“ (Mk 10,45) inkarnovaný osobou Ježiša Krista a potvrdený smrťou na kríži. Týmto potvrdením vyvrcholilo bláznovstvo „trpiaceho Služobníka“, ohlasujúceho spravodlivosť bez nátlaku moci a bez použitia zbraní. To bláznovstvo, ktoré sa následne prenieslo aj na apoštola Pavla, majúceho presvedčenie, že „nebeské zbrane“, ako dôvera v Boha, vnútorná integrita a sloboda, evanjeliový pokoj a viera, pomôžu zvíťaziť „proti kniežatstvám, mocnostiam, vládcom tohto temného sveta a proti duchom zla“ (Ef 6,12).

Je zrejmé, že s takto koncipovaným záverom nemôže polemizovať žiadna kresťanská cirkev Západu či Východu. Je otázkou, či by sa kresťanské cirkvi stotožnili aj ostatnými úvahami a návrhmi Bazilejského listu, a hlavne, či by sa s nimi raz dokázala stotožniť, aspoň čiastočne, aj Ruská pravoslávna cirkev. Snáď k tomu raz skutočne dôjde.