Od vypuknutia vojny na Ukrajine často rozmýšľame nad jeho životným nasadením za pokresťančenie Ruska a pripomíname si jeho postoje vo svetle dnešných udalostí.
Vzťah k Rusku začal u Vlada Jukla klíčiť pod vplyvom jeho otca, ktorý bol v rokoch 1912 až 1914 vyslaný pracovne najprv do Kyjeva a potom do Moskvy. V Rusku ho zastihol začiatok prvej svetovej vojny a musel sa vrátiť domov. Počas tohto obdobia si Vladov otec obľúbil ruskú literatúru a hudbu. Lásku k hudbe neskôr vštepoval svojim synom, ktorých naučil ruské piesne a azbuku. Tam niekde sa zrodil aj pozitívny vzťah Vlada k Rusku a k slavianstvu vôbec.
Už ako stredoškolák sa dozvedel o vzniku ateistického Sovietskeho zväzu a so sklamaním zistil, že Rusko nebolo kresťanské! V jeho srdci to spôsobilo tichú bolesť a zároveň podnietilo úvahy o hľadaní ciest pomoci na jeho pokresťančenie. Pod vplyvom pátra Jána Diešku SJ, kňaza východného obradu, spoznal ideu pápežského kolégia Russicum v Ríme. Toto kolégium sa snažilo pripravovať na apoštolát v Sovietskom zväze laikov s civilným zamestnaním tak, aby po dokončení štúdia tam mohli ísť pracovať a nenásilne šíriť kresťanskú vieru.
Túžbu po pokresťančení Ruska posilnilo počas druhej svetovej vojny aj stretnutie s profesorom Tomislavom Kolakovičom, ktorý sa na Slovensku zastavil s cieľom získať spolupracovníkov pre ním plánovanú návštevu Ruska. Kolakovičova idea ruského apoštolátu sa opierala o presvedčenie, že viera v Rusku je dosiaľ živá a že Rusko po všetkých utrpeniach zapríčinených boľševickou revolúciou je na počiatku svojej duchovnej obrody v zmysle fatimského zjavenia Panny Márie.
