Mlčanie a skutočný príbeh pátra Ferreiru

Kto je vlastne mučeník? Ten, kto nikomu neublížil a je umučený na smrť z dôvodu vernosti svojmu Bohu, alebo je to, ako v prípade iných náboženstiev, ten, kto sa vyhodí do vzduchu a vedome zabije nevinných ľudí?

A ako vnímať hlásanie evanjelia v krajinách, ktoré nie sú poznačené európskou kultúrou? Nie je to pyšný nárok západného človeka?

A prečo vlastne Boh mlčí počas utrpenia nevinných ľudí?

Najskôr pár slov k autorom. Šusaku Endó patrí medzi najväčších japonských spisovateľov 20. storočia. Je ovplyvnený francúzskymi autormi, ako boli François Mauriac, Georges Bernanos alebo Paul Claudel, ktorí písali svoje romány uprostred silnej a niekedy až násilnej sekularizácie vo Francúzsku. V Japonsku Endó zažil výsmech pre svoju katolícku vieru a vo Francúzsku, v povojnovom období, neprijatie z rasových dôvodov. Z dôvodu choroby sa vrátil späť a začal písať. Vo svojej literárnej činnosti sa zaoberal otázkou miesta kresťanstva v Japonsku. Jeho najznámejším románom je Mlčanie – Chinmoku z roku 1966; vyšiel teda rok po ukončení Druhého vatikánskeho koncilu. Predchádzala ho autorova návšteva Nagasaki v roku 1964, ako aj múzea mučeníkov, kde sa nachádzajú malé obrazy Krista, Panny Márie alebo kríža (40 x 20 cm) – fumi-e, na ktoré stúpali tí, ktorí odpadli od viery. Je jedným z mála autorov, ktorí si kládli otázku, aké psychické a morálne trápenie mohli mučeníci zažívať.

Martin Scorsese sa narodil v roku 1942 v New Yorku a jeho život je výrazne poznačený náboženstvom. Pochádza zo silne veriacej rodiny, pôvodom z Talianska. Ako štrnásťročný vstúpil do malého seminára s perspektívou, že sa stane kňazom. Odtiaľ ho po roku poslali pre správanie preč. Profesijne sa venuje celý život filmu. V jednom interview priznal, že bol vždy priťahovaný témami, ktoré majú vzťah k náboženstvu, avšak skôr v jeho duchovnej dimenzii ako v dimenzii náboženstva ako inštitúcie. Knihu Mlčanie mu daroval arcibiskup Episkopálnej cirkvi.

Kresťanstvo v Japonsku

V 16. storočí sme svedkami postupného zjednocovania Japonska pod nadvládou feudálnych pánov. Budhizmus je zavedený do škôl a jeho chrámy sa stávajú bohatými vlastníkmi, ktorí si najímajú žoldnierov.

Prvými kresťanmi sú v Ázii portugalskí obchodníci a z Macaa sa stáva jezuitská základňa pre šírenie kresťanstva v Číne a v Japonsku. A hoci Japonsko nikdy nebolo portugalskou kolóniou, predsa patrilo do sféry Portugalského kráľovstva, ktoré sa staralo aj o rozvoj prítomnosti Cirkvi v Japonsku. Koncom 16. storočia sa začína španielska kolonizácia Filipín a japonskí jezuiti sa obávali dobyvateľských tendencií Španielov z filipínskej Manily, a preto si vyžiadali od pápeža monopol, podľa ktorého Japonsko patrilo pod vplyv Portugalcov a jezuitov.

Od príchodu sv. Františka Xaverského v roku 1549 až do úplného vyhnania portugalských obchodníkov v roku 1640 kresťanstvo prežívalo rozkvet. Jezuiti presadzovali prispôsobenie sa japonským zvykom a kultúre. V roku 1590 zažila veľký úspech delegácia štyroch mladých Japoncov do Európy. V Japonsku sa tiež silne rozrastali jezuitské mariánske kongregácie, ktoré poukazujú na hlbokú úctu k Ježišovej matke.

V roku 1587 bol vydaný prvý zákaz kresťanstva v Japonsku a jezuiti začínajú pracovať v utajení. Problematické a neprispôsobivé pôsobenie španielskych misionárov z Manily, ako aj pochybné konanie japonských zemepánov sú dôvodmi smrti 26 mučeníkov z Nagasaki 5. februára 1597. Bol to svätý Pavol Miki a spoločníci. Napriek problémom otvorili jezuiti v Japonsku tlačiareň, kde publikovali v japončine nielen kresťanské knihy, ale aj rôznu beletriu. Podobne otvorili v Nagasaki aj umeleckú školu, ktorá sa stala populárnou.

Začiatkom 17. storočia prichádza k zjednoteniu Japonska pod šógunom. Jezuiti strácajú monopol na evanjelizáciu a v roku 1614 je publikovaný zákon zakazujúci kresťanstvo, ktorý bol platný až do roku 1873. Misionári boli vyhnaní, ale niektorí ostali v utajení, aby slúžili japonským veriacim. Počnúc rokom 1620 začínajú japonské úrady používať mučenie, aby priviedli kresťanov k odpadnutiu od viery. Najobávanejším druhom mučenia bolo anatsurushi: zavesenie za nohy dolu hlavou do jamy plnej výkalov s voľnou rukou, ktorou mohol mučený dať znak, že sa chce zrieknuť viery, pričom mu bola narezaná žilka za ušami, aby sa zmenšil tlak krvi a zväčšilo utrpenie, kým obeť pomaly nevykrvácala. Mučenie bolo zrušené až v roku 1856.

Počas takéhoto mučenia odpadol od viery v roku 1633 páter Ferreira a jeho postava inšpirovala Šusaku Endóa na napísanie románu Mlčanie. Umučených kresťanov, ktorí nezradili vieru, boli tisíce.

V období rokov 1855 - 1860 sa Japonsko otvára svetu a prichádzajú prví misionári z Paríža. Prvý kostol je otvorený 5. februára 1865. 17. marca toho istého roku sa pátrovi Petijeanovi – na jeho veľké prekvapenie – predstavila skupina kresťanov z Urakami, dediny na sever od Nagasaki.

Dnes sa tu nachádza katedrála presne na mieste, kde bol dom starostu dediny a kde sa počas 250 rokov praktizovalo stúpanie po kresťanských obrazoch ako symbol odpadnutia od viery; ako aj väznenia a mučenia kresťanov. Tí, ktorí zapreli, museli každoročne podstupovať tento obrad stúpania na svätý predmet, čím sa úrady usilovali odhaliť tajných kresťanov. Najmenšie zaváhanie sa chápalo ako priznanie ku kresťanstvu. Viacerí kresťania žili dvojakým životom a vieru si uchovávali hlboko v srdci, a iní po čase odmietli znovu stúpať na svätý predmet, a zomreli mučeníckou smrťou.

Máme zachované celé stránky mien komunít, mužov, žien, detí a novorodencov, ktorí boli surovo zavraždení z dôvodu príslušnosti ku kresťanstvu.

Dňa 9. augusta 1945 o 11 : 02 druhá atómová bomba vybuchla nad Urakami, asi štyristo metrov od kostola postaveného v 19. storočí. Katolíci postavili na tomto mieste mučenia a utrpenia katedrálu ako miesto modlitieb.

Pápež František 25. januára 2014 vyzdvihol Cirkev v Japonsku ako model odporu proti nepriateľom, ako Cirkev, ktorá bola schopná vyše dvesto rokov odovzdávať vieru z generácie na generáciu, pričom nemali vôbec kňazov a zo sviatostí mali iba krst.

Sloboda vierovyznania platí v Japonsku až od roku 1896.

Napriek tomu, že v knihe sú hlavnými postavami dvaja misionári, ktorí zapreli vieru, téma knihy je omnoho hlbšia. Vieme tiež, že viacerí cirkevní predstavitelia odmietli toto dielo a odrádzali od jeho čítania, a že aj viacerí japonskí katolíci odmietli tak knihu, ako i jej filmové spracovanie. Endó bol fascinovaný posledným vnútorným zápasom, ktorému boli mučeníci vystavení. Zažívali to, čo sám Kristus vyjadril na kríži slovami žalmu: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Božie mlčanie vo chvíľach neznesiteľného utrpenia, ktoré trpiaci zažívajú.

Niečo podobné poznáme z hrôz koncentračných táborov, keď viacerí stratili vieru zoči-voči nepredstaviteľnej hrôze, avšak iní – v tejto strašnej hodine temna – vieru našli. Aj dnes sú takí, ktorí zoči-voči smrti svojho dieťaťa odmietnu vieru s výčitkou, kde bol Boh a prečo to dopustil.

Pred očami sa nám tak odvíja základná téma starozákonnej knihy Jób: Prečo Boh dopustí, aby spravodlivý trpel, prečo nezasiahne?

Celý príbeh pátra Ferreiru

Film sa opiera o historickú postavu pátra Ferreiru (asi 1580 - 1653?), ktorý počas dlhého mučenia v roku 1633 odpadol od viery. To vyvolalo ohlas v Európe a spôsobilo príliv nových misionárov. Tí sa chceli presvedčiť o skutočnosti a priviesť pátra k pokániu. Dvaja mladí jezuiti Sebastião Rodrigues (taliansky jezuita Giuseppe Chiara 1602 - 1685) a Francisco Garrpe presvedčili svojho predstaveného, vo filme mylne označeného ako Alessandro Valignan. Ten však zomrel viac rokov predtým. Napokon boli konfrontovaní s dilemou, ktorú prežil páter Ferreira. Rodrigues pod ťarchou telesného a morálneho vyčerpania spôsobeného mučením odpadol od viery.

Ferreira prišiel do Japonska v roku 1609, teda v začiatku prenasledovaní. Bol vynikajúcim organizátorom a pracoval v jezuitskej administratíve. Po vypuknutí prenasledovania v roku 1614 viacerí jezuiti odcestovali do Macaa a Ferreira ostal ako predstavený. V roku 1626 bolo osem jezuitov zatknutých a zaživa upálených v Nagasaki a Ferreira poslal do Vatikánu opis celej udalosti. V roku 1633 bol Ferreira zatknutý a mučený spomenutým zavesením za nohy. Stačilo pohnúť rukou na znak odpadnutia od viery a bol vytiahnutý von. Ak potom odmietol uznať odpadnutie, začalo sa mučenie nanovo. Tento druh mučenia spôsobil asi najviac odpadnutí vo viere. Ferreira dostal japonské meno, za manželku japonskú vdovu a bol zapísaný ako študent do budhistického chrámu, kde bol strážený, a dostával malú penziu na prežitie. Počas ostatných rokov života slúžil ako tlmočník a mal za úlohu napísať vyvrátenie kresťanstva, ktoré malo asi 30 strán, s názvom Odhalený podvod, a má formu diel z filozofie osvietenstva.

Monumenta Nipponica spomínajú dva nezávislé zdroje a vieme, že Ferreira na konci života konal pokánie, a asi v roku 1650 zomrel mučeníckou smrťou zavesením za nohy v tej iste diere, v ktorej pred sedemnástimi rokmi zaprel vieru.

Veľké množstvo veriacich ostalo verných a zomreli ako mučeníci. Boli aj takí, ktorých mučenie zlomilo a odpadli od viery. Môžeme však hovoriť za takýchto okolností o slobode? Už z raných čias kresťanstva poznáme históriu takzvaných lapsi, ktorí počas mučenia a prenasledovania zapreli vieru a po vyhlásení slobody vierovyznania sa chceli navrátiť späť do Cirkvi. Tiež v období druhej svetovej vojny a komunistického teroru viacerí podľahli krutému mučeniu a zriekli sa viery. Kniha, ako aj film poukazujú na diabolskú taktiku Veľkého Inkvizítora, ktorý nielen mučil kresťanov a nútil ich k odpadnutiu, ale nútil ich pozerať sa na mučenie im blízkych osôb, aby ich priviedol k opusteniu viery.

Prefácia svätej omše pri spomienke na mučeníkov má tieto slová: „Veď tvoja sila sa prejavuje v slabých ľuďoch, keď ich v krehkosti posilňuješ a dodávaš im odvahy k mučeníctvu.“

Dielo Mlčanie nám ponúka tému hlásania evanjelia iným národom. Režisér filmu, ako aj sám autor knihy vkladajú do úst japonského šóguna, ako aj pátra Ferreiru isté argumenty, ktoré spochybňujú význam misijného pôsobenia a zdôrazňujú istú formu náboženského relativizmu. Akoby išlo o určité preceňovanie sa západného človeka, ktorý chce zmeniť náboženstvo, a teda aj kultúru iného. Tu si musíme povedať, že Ježiš Kristus nebol zo Západu, ale z Východu, narodil sa v Palestíne. Kresťanstvo vyšlo zo židovstva, a nie je teda európskym tovarom pre východné krajiny. Navyše máme veľké množstvo východných cirkví, ktoré sa vyvíjali nezávisle od rímskej Cirkvi. Môžeme si v tejto súvislosti pripomenúť históriu kresťanstva v Kórei. V roku 1783 sa v Pekingu kórejský intelektuál oboznámil s kresťanstvom, dal sa pokrstiť a po návrate do Kórey sám pokrstil dvoch svojich priateľov. V roku 1794 čínsky biskup našiel v krajine živú komunitu veriacich v počte asi 4 000 veriacich. Dnes tvoria kresťania asi tretinu populácie. Určitá forma plurality je teda vlastná tak židovstvu, ako aj kresťanstvu.

Páter Ferrreira vysvetľoval, že úbohí umučení kresťania v Japonsku vlastne zomreli z obdivu k misionárom, a nie pre vieru. Toto je veľmi nepresné a nepravdivé tvrdenie. Stať sa kresťanom prinášalo nevyhnutné otázky, či sa konvertita nestal zradcom národa. Kresťania z filmu Mlčanie by možno nenapísali teologickú knihu, ale jasne vedeli, kto je Kristus, a že zomierajú za neho.

Symbolika stúpania po obraze

A prečo bol pre mučiteľov taký dôležitý akt stúpania po obraze? Symbolické skutky nikdy nie sú neškodné. Sú symbolické skutky, ktoré vnútorne budujú, a sú také, ktoré vnútorne ničia. Tí, ktorí chcú pokoriť niekoho, to dobre vedia. V Kambodži Červení Kméri premenili mešity na ošipárne, aby tak pokorili moslimskú menšinu. Nacisti nútili Židov nosiť žltú hviezdu. Obraz predstavuje osobu. Ak by vás niekto nútil pľuť na fotku osoby, ktorá vám je najdrahšia na svete – na fotku vašej matky, manželky, dieťaťa – spravili by ste to? A keby ste to spravili, akú vnútornú hodnotu by ste mali sami o sebe?

Druhý nicejský koncil v roku 787, keď ukončil spor o ikony, umožniac kult obrazov, pripomenul, že ak sa Kristus vtelil, tak je možné predstavovať fyzicky Božieho Syna a písať ikony. Vnímavosť a citlivosť moslimov na neúctivé správanie ku Koránu nám jasne poukazuje na dôležitosť symbolov v našom živote. Môžeme si spomenúť na celú Druhú knihu Makabejcov, na príbehy o židovských mučeníkoch, napríklad starca Eleazara v 6. kapitole, ktorý odmietol aj zahrať divadlo, že je mäso z prasaťa.

Kto hovorí k pátrovi Rodriguesovi? Boh alebo satan?

Asi najťažšia otázka, ktorú si kladú viacerí, je problém vnútorného hlasu, ktorý sa prihovára pátrovi Rodriguesovi tesne pred stúpením na obraz Krista – ako symbolu zrieknutia sa viery. Boh, alebo satan? Endó, ako aj Scorcese jasne naznačujú, že ide o hlas Ježiša. Svätý Ignác z Loyoly nám podáva v Duchovných cvičeniach pravidlá na rozlišovanie duchov a pripomína v bode 332: „Štvrté pravidlo. Vlastnosťou zlého anjela, ktorý sa rád pretvára na anjela svetla, je prispôsobiť sa najprv nábožnej duši a vyjsť so sebou, t. j. vnukať dobré a sväté myšlienky, zodpovedajúce zmýšľaniu tej spravodlivej duše, a potom sa pomaly usiluje vyjsť z nej, zvádzajúc ju k svojim tajným klamstvám a ničomným úmyslom.“ 

Avšak človek utrápený mučením a vyčerpaním sotva môže zreteľne rozoznávať dobré od zlého. Navyše, ak Boh mlčí počas celého filmu, ako to naznačuje aj názov diela a filmu, prečo by zrazu teraz prehovoril a navádzal na verejné odpadnutie od viery, ktoré prináša automatickú exkomunikáciu? Navyše Kristove slová z Evanjelia podľa Matúša 10, 32-33 („Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“), sú príliš jednoznačné. Navyše mu to neprinieslo ani vnútorný pokoj, o ktorom hovorí sv. Ignác v spomenutých pravidlách.

Boh nemlčí

Bdelosť a pokora: Poznáme viaceré filmy o kresťanských mučeníkoch. Toto dielo poukazuje na to, že boli v histórii aj takí, ktorí mučenie nezvládli. História ranej Cirkvi nám zanechala množstvo správ nielen o mučeníkoch, ale aj o tých, ktorí odpadli. To je výzva k pokore a bdelosti podľa slov sv. Pavla: „Preto kto stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“ (1 Kor 10,12)

V súčasnej situácii, keď sa niektoré médiá zameriavajú na chyby Cirkvi, môžeme vidieť cez tento film históriu nevinných kresťanov. Môžeme si uvedomiť, aké množstvo kresťanov je aj dnes mučených a prenasledovaných pre vieru. Môžeme si pripomenúť, že takto sa evanjelium šírilo prvé tri storočia rozvoja Cirkvi.

História Cirkvi nám tiež pripomína, že Cirkev počas prenasledovania vždy rástla, a ako sa vyjadril Tertullianus: „Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov.“ Je teda nesprávne, ak sa zneužíva kresťanský pojem mučeníctva na obhajobu zločinov a vrážd. Nikdy nebol pomenovaný mučeníkom niekto, kto by ublížil niekomu inému. Mučeníci v kresťanstve sú vždy nevinní, ich jedinou vinou je vernosť Kristovi. Je rozdiel medzi židovsko-kresťanským a islamským chápaním mučeníctva.

Boh nemlčí, musíme povedať zoči-voči filmu, ako na to jasne poukázal Joseph Ratzinger v roku 2000, a navyše prijať túto tézu znamená vrátiť sa k teológii pohanstva. Náš Boh prehovoril v Ježišovi Kristovi a prihovára sa k nám každý deň vo Svätom písme a vo sviatostiach.

Mlčanie (USA/Taiwan/Mexiko), 2016, 161 min.) Réžia: Martin Scorsese. Scenár: Jay Cocks, Martin Scorsese (román Šusaku Endó). Hrajú: Andrew Garfield, Adam Driver, Liam Neeson, Issei Ogata, Tadanobu Asano, Ciarán Hinds, Shin'ya Tsukamoto, Yôsuke Kubozuka.

Text vyšiel pôvodne v revue Impulz. Foto: stránka k filmu.