Pre porovnanie: v konštrukciách súčasných západných tankov viac prevažuje klasické manuálne nabíjanie kanóna. Príkladom je americký tank M1 Abrams, v ktorom je väčšina streliva uložená za tlakovými dverami v oddelenom priestore zadného previsu veže. Tie nabíjač pomocou kolenného tlačidla otvorí len na krátky moment, aby vytiahol náboj zo zásobníka a vložil ho do hlavne kanóna. Bezpečnostné dvere chránia posádku; v prípade zásahu muničného priestoru je totiž explózia streliva namiesto interiéru nasmerovaná von cez odhadzovacie príklopy na strope veže.

Nevýhodou tohto spôsobu nabíjania však je, že nabíjač musí s rozmernými a takmer 30 kg vážiacimi nábojmi manipulovať ručne. Ak je ale dobre vycvičený, vie to urobiť ešte rýchlejšie ako nabíjací automat na T-72, čo môže byť rozhodujúce v úvodných okamihoch tankového boja. K nižšej rýchlosti automatu prispieva aj fakt, že ruský tank na rozdiel od amerického používa delené náboje, pri ktorých strela a nábojnica s hnacou náplňou netvoria jeden celok, ale dve samostatné časti, ktoré sa nabíjajú postupne. Automatické nabíjanie však zase prispieva k vyššej rýchlosti streľby počas dlhšieho boja. Pre rôzne výhody a nevýhody majú obe riešenia svojich zástancov aj odporcov.

Kostra ruských tankových síl

Vývojová línia rodiny T-72 nie je práve najprehľadnejšia. Zahŕňa ohromné množstvo verzií a modernizácií, pričom sa neraz aj pri jednom konkrétnom prevedení možno stretnúť s rôznym označením. Napriek 50 rokov starej konštrukcii má tank T-72 stále nezanedbateľný bojový potenciál. Pôvodné verzie z čias studenej vojny však už nevyhovujú, a to najmä presnosťou a palebným účinkom kanóna, odolnosťou, či pohyblivosťou. Ruská armáda, rovnako ako aj mnohí zahraniční používatelia, preto priebežne pristupovali k viacerým modernizačným programom. Práce na týchto úpravách zároveň pomáhali udržiavať v činnosti vývojové a výrobné kapacity ruských zbrojárskych podnikov. Podľa množstva dostupných fotografií, videozáberov a údajov o zničenej, opustenej či ukoristenej ruskej technike zatiaľ invázne sily na ukrajinskom bojisku nasadili prinajmenšom verzie T-72A, T-72AV, T-72B, T-72B vz. 1989, T-72B3, T-72B3 vz. 2016.

Medzi početne najviac zastúpené verzie patrí T-72B (pôvodne z roku 1985), oproti originálu s výkonnejším motorom, vylepšeným kanónom a systémom riadenia paľby, vďaka ktorému je možné z hlavne odpaľovať aj laserom navádzané protitankové riadené strely. Táto verzia bola vybavená aj odolnejším kompozitným pancierovaním, ktoré využíva fyzikálne vlastnosti kombinácie rôznych druhov materiálu uloženého vo vrstvách.

Na aktuálne používaných strojoch sa spravidla nachádza aj dodatočne inštalovaná dynamická ochrana, ktorá predstavuje systém prídavného reaktívneho pancierovania, ktorý tvoria bloky schránok, v ktorých je medzi oceľovými plechmi vložená vrstva trhaviny. Schránky pripomínajúce tehličky sú pripevnené na najviac ohrozených častiach tanku. Ich úlohou je protivýbuchom a vyrazením plechov do protismeru zničiť dopadajúcu protitankovú strelu, alebo zoslabiť či odkloniť jej účinok tak, aby sa zabránilo jej preniknutiu cez vlastný pancier tanku.

Očividne najpočetnejším nasadeným ruským tankom na Ukrajine sa však stala pokročilejšia, v roku 2012 zavedená verzia T-72B3 vrátane najmodernejšej konfigurácie vzor 2016, ktorá predstavuje komplexnú modernizáciu tohto staršieho obrnenca. Tanky T-72B3 však ani na začiatku invázie neboli pre ukrajinských obrancov úplne neznáme. Na strane proruských povstalcov bojujúcich na Donbase sa totiž začali objavovať už v lete 2014. Vzhľadom na to, že tento typ nebol okrem Ruska zavedený v žiadnej inej armáde, bolo od tej chvíle nepopierateľné, že separatistom dodáva ťažkú techniku priamo Moskva.

Niektoré z dnes nasadených strojov T-72 majú navyše na veži pripevnenú improvizovanú rámovú konštrukciu, zhora prekrytú mrežovými clonami, ktorá pripomína striešku, či grilovací rošt. Dodatočná ochrana tankov prezývaná klietka (prvýkrát sa objavila už v roku 2021 pri cvičeniach blízko Rostova nad Donom a na okupovanom Kryme) pravdepodobne vznikla z iniciatívy samotných posádok a má za cieľ zvýšiť ochranu stroja pred útokom moderných zhora navádzaných protitankových striel či munície z bezpilotných lietadiel Bayraktar TB2. Je evidentné, že táto konštrukcia zároveň zvyšuje hmotnosť aj vizuálnu siluetu tanku, obmedzuje použitie protilietadlového guľometu NSVT, ktorý je lafetovaný pri poklope veliteľa a tiež sťažuje posádke únik z vozidla.

Treba dodať, že najmodernejšie tanky T-72 oproti svojej pôvodnej verzii z roku 1973 prešli dlhou cestou vývoja, ktorý výrazným spôsobom zdvihol ich bojovú hodnotu a premenil tento typ podľa súčasných trendov a požiadaviek. Napokon, prejavuje sa to aj na ich vzhľade; najmä posledná verzia T-72B3 vz. 2016 je už na prvý pohľad na míle vzdialená od pôvodnej verzie tanku.

Bizarný odkaz sovietskej konkurencie

Druhou najpočetnejšou rodinou ruských tankov nasadených na Ukrajine sa stal typ T-80, hoci ich množstvo sa k počtu T-72 zďaleka nepribližuje. Produkcia tohto obrnenca sa začala v roku 1976 na linkách Kirovského závodu v Leningrade, ako sa vtedy nazýval Petrohrad. T-80 vstúpil do sovietskeho arzenálu približne v čase, keď bola vyvíjaná a zavádzaná nová generácia tankov NATO, ako boli nemecký Leopard 2 či americký M1 Abrams. Mal sa stať definitívnym sovietskym hlavným bojovým tankom a po roku 1981 mal nahradiť stroje série T-64 a T-72.

Jeho konštrukcia evolučne vychádzala z technicky pokrokového tanku T-64A, ktorý sa vyrábal v Charkovskom závode transportného strojárenstva. Séria T-64 však nakoniec ostala v produkcii až do roku 1987, čím v Sovietskej armáde vznikla bizarná situácia, keď sa počas jednej dekády súčasne vyrábali a ešte omnoho dlhšie používali až tri hlavné bojové tanky T-64, T-72 a T-80 od troch konkurenčných výrobcov. Tento stav bol dôsledkom zákulisného boja konštrukčných kancelárií, ktoré v prospech výroby svojho tanku robili zákulisné ťahy na najvyšších miestach kremeľského aparátu a medzi vrcholnými predstaviteľmi armády, pričom každý závod mal hore aj svojich „patrónov“, ktorí zabezpečili, že sa ich typ bude dodávať sovietskej armáde. Nechceným dôsledkom pre sovietske pozemné sily však bolo výrazné skomplikovanie logistického zabezpečenia a zvýšené náklady na prevádzku takej pestrej palety obrnencov. Vzhľadom na rozmanitosť výzbroje použitej na Ukrajine je možné predpokladať, že ruská armáda podobným problémom musí čeliť ešte aj dnes. 

Turbínový tank

Primárnu výzbroj T-80 tvorí univerzálny kanón sovietskych hlavných bojových tankov – 2A46 kalibru 125 mm, od verzie T-80B aj s možnosťou vypúšťania protitankových riadených striel. Zbraň je vybavená aj otočným karuselovým zásobníkom s automatickým nabíjaním, prevzatým z T-64 (ten je odlišnej konštrukcie ako pri T-72). Revolučnou zmenou bolo nahradenie konvenčného naftového motora turbínovým pohonom. Plynová turbína dobre štartovala aj pri extrémne nízkych teplotách a vďaka jej vysokému výkonu dosahoval vyše 40-tonový stroj rýchlosť až 70 km/h. Bolo to však na úkor spotreby, tá totiž bola 1,5- až 1,8-krát vyššia ako pri predchádzajúcich dvoch tankoch, čo znižovalo operačný dojazd pod 300 km. Tento problém sa naplno prejavil počas vojny v Čečensku v roku 1994, keď bolo množstvo skladových T-80 oprášených a odovzdaných jednotkám bez akýchkoľvek skúseností a výcviku s týmto typom. Posádky nepoznali nenásytný smäd turbínového motora a nechávali ho bežať na voľnobeh, pričom si neuvedomovali, že jeho spotreba je prakticky rovnaká ako pri jazde, čím rýchlo minuli zásoby paliva. Astronomická však nebola len spotreba, ale aj cena samotnej turbíny, až 104-tisíc rubľov, v porovnaní s 9 600-rubľovým dieselom v T-72, pričom opravy pohonnej jednotky priamo v útvaroch boli prakticky nemožné (tá sa v prípade nefunkčnosti musela celá vymeniť).

Do výroby T-80 sa okrem Leningradu zapojil aj závod transportného strojárenstva v Omsku a do tretice, po skončení výroby T-64, aj závod v Charkove. Práve konštruktéri na Ukrajine vyvinuli výkonný dieselový motor, ktorý sa stal v novej verzii T-80UD, produkovanej od roku 1985, ekonomicky únosnou a prevádzkovo spoľahlivejšou náhradou za turbínu. Moderné tanky T-80 boli vnímané ako prémiové, ich vysoká cena však nemohla konkurovať „mobilizačnému“ T-72. Ten by v prípade vojny bolo možné pomerne lacno chrliť vo veľkých sériách, čo mu napokon zabezpečilo, že sa aj v čase mieru dodával v najväčších počtoch.

Zničili Ukrajinci „nezničiteľný“ stroj?

Senzáciu a mediálnu pozornosť vyvolala správa, že sa v polovici marca 2022 ukrajinským silám (údajne 93. samostatnej mechanizovanej brigáde) pri meste Trostjanec v Sumskej oblasti podarilo zničiť ruský „nezničiteľný“ experimentálny tank T-80UM-2 (často nesprávne označený „Black Eagle“, čo je však obchodný názov iného projektu). Tento stroj bol vybavený aktívnou ochranou Drozd-2, ktorá predstavuje revolučný koncept zabezpečenia obrnených vozidiel pred hrozbou protitankových striel. Systém Drozd identifikuje prichádzajúcu strelu pomocou senzorov Dopplerovho radaru a následne podľa smeru útoku jeho počítač určí, ktorú zo svojich ôsmich rakiet proti nej odpáli. Automaticky vystrelená 107 mm raketa s trieštivo trhavou hlavicou s predfragmentovaným plášťom potom rozpráši prichádzajúcu strelu črepinami a vyradí ju skôr, ako zasiahne tank (vo vzdialenosti asi 7 m). Drozd-2 inštalovaný na tanku T-80UM-2 predstavuje modernizovaný systém, vyvinutý v roku 1997 v Omsku a toto vozidlo je jediným známym prototypom. Systém aktívnej ochrany bol vyvinutý s cieľom modernizácie tankov T-80, jeho rozšírenie však zmarila predovšetkým vysoká cena. Nevýhodou použitia aktívnej ochrany je aj prípadná možnosť zasiahnutia vlastnej pechoty v blízkosti vozidla vystrelenou protimuníciou.

Akým spôsobom sa podarilo T-80UM-2 na Ukrajine zničiť, zatiaľ nie je známe. Podľa dostupných fotografií bol tank súčasťou skupiny, v ktorej bolo aj viacero nákladných a bojových vozidiel. Zo stavu vraku je zrejmé, že po zásahu tanku bola jeho veža explóziou vezenej munície vytrhnutá a ostala prevrátená na korbe vozidla, ktoré potom zachvátil požiar. Identifikácia typu je možná podľa prvkov systému Drozd, ktoré sú namontované na veži. Nie je však jasné, či bol obranný systém v aktívnom stave. Špekulácie vzbudzuje aj dôvod nasadenia tanku; nie je totiž vylúčené, že išlo o jeho ostré testovanie v boji alebo bol jednoducho použitý z dôvodu nedostatku inej ruskej techniky.

Nová ruská šanca

Posledným operačne nasadeným hlavným bojovým tankom na Ukrajine sa stal T-90. Projekt tohto obrnenca pochádza z konca 80. rokov, avšak do sériovej výroby vstúpil až nedlho po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1992. Jeho zjavná podobnosť s T-72 nie je náhodná, ide totiž o jeho vývojovú verziu. Hoci tromfom medzi ruskými hlavnými bojovými tankmi sa pôvodne mal stať T-80, nakoniec bolo všetko inak. Ekonomické problémy krachujúceho sovietskeho impéria a na jeho troskách ťažko štartujúcej Ruskej federácie neumožnili uprednostniť tento typ, ktorý sa draho nakupoval i prevádzkoval. Moskva sa preto rozhodla pre lacnejšie tanky, ktoré mohla odoberať vo väčších počtoch, a tak požehnala ďalšiemu vývoju T-72. Všeobecný chaos v krajine a jej finančná podvýživa však spomalili vývoj Objektu 188, ako sa interne označovala budúca verzia T-72BU.

Ako by problémov nebolo málo, debakel irackých tankov T-72 proti americkým M1 Abrams počas vojny v Perzskom zálive v roku 1991 zničil medzinárodnú reputáciu tohto stroja, ktorý bol v tom čase dôležitým a úspešným sovietskym exportným artiklom. Aby sa T-72 vzdialil od svojej pošramotenej povesti, padlo rozhodnutie novú verziu premenovať. Keď v júni 1992 navštívil nový prezident Boris Jeľcin podnik Uralvagonzavod v Nižnom Tagile, boli mu predstavené prototypy Objektu 188 s návrhom označiť ho ako T-88. Jeľcin so schválením sériovej výroby tanku pod týmto názvom súhlasil. Výsledkom ďalších diskusií bol však záver, že by nový názov mal skôr symbolizovať, že ide o prvý ruský tank vyrobený v 90. rokoch. Tak sa jeho označenie zmenilo, tentoraz už definitívne, na T-90.

Rusi dnes disponujú niekoľkými stovkami T-90, avšak ich väčšiemu rozšíreniu bráni aj skutočnosť, že za peniaze, ktoré by armáda vynaložila na nákup nových strojov tohto typu, dokáže zmodernizovať väčšie množstvo starých T-72B a B1 na vysoký štandard T-72B3, ktorý sa svojimi kvalitami k T-90 v mnohom približuje. Ukrajinskej strane sa v súčasnom konflikte podarilo zničiť či ukoristiť viacero T-90A. Možno predpokladať, že ruská armáda ich nasadila aj s veliteľskou verziou T-90AK.

Tento moderný tank bol oficiálne prijatý do výzbroje v roku 2005. Je vybavený aj zaujímavým systémom protiraketovej ochrany Štora, ktorý sa objavil už na tankoch T-80UK. Toto zariadenie ruší navádzanie nepriateľských protitankových striel s infračerveným sledovaním. Keď laserové detektory zistia, že tank bol zameraný, systém z vrhačov granátov umiestnených na bokoch veže automaticky vystrelí dymové granáty. Hustá dymová clona potom znemožní ďalšie laserové zameranie aj vizuálnu lokalizáciu stroja. Posádke zároveň poskytne možnosť včas nepozorovane uniknúť z miesta ohrozenia. Najcharakteristickejším prvkom systému Štora sú dva klamné infračervené žiariče umiestnené na čele veže po oboch stranách kanóna, ktorých infračervený lúč je silnejší ako intenzita infračerveného žiarenia na prilietajúcej nepriateľskej rakete, čo spôsobuje problémy s jej správnym navedením na tank.

T-90A je vybavený aj novou verziou 125 mm kanóna 2A46M-5, ktorý znížil rozptyl pri streľbe za pohybu a má o 20 až 25 percent vyššiu presnosť ako staršie verzie. Nový systém riadenia paľby umožňuje používať celé spektrum modernej výkonnej munície vrátane protitankových riadených striel odpaľovaných z hlavne. Pre zlepšenie orientácie používa satelitný navigačný systém a pre nočný boj je vybavený termovíznym zameriavačom. T-90A bol prvý ruský high-tech tank prispôsobený pre modernú „sieťovú“ vojnu. Jeho počítačový systém umožňuje digitálny prenos dát medzi jednotlivými tankmi, ako aj komunikáciu s podpornými jednotkami na bojisku. Vozidlo je tiež vybavené výkonnejším dieselovým motorom a získalo ďalšie jazdné vylepšenia. Keďže tanky T-90 konštrukčne vychádzajú z T-72, zdedili aj niektoré ich nevýhody, ako je munícia uložená v priestore posádky či stiesnené vnútorné priestory.

Pešiak proti tanku

Každá akcia vyvoláva reakciu a na každú zbraň sa hľadá protizbraň, respektíve prostriedok, ktorým sú jej účinky potlačené. Toto pravidlo sa exemplárne ukazuje aj počas celej histórie vývoja tankovej techniky a protitankových prostriedkov. Súčasný konflikt na Ukrajine odzrkadľuje praktické výsledky vzájomnej konfrontácie týchto dvoch skupín zbraní a zároveň je aj prehliadkou pestrej palety pechotných protitankových systémov. Predovšetkým ukrajinská strana používa veľké množstvo rôznych typov, keďže zbrane vlastnej či sovietskej konštrukcie dopĺňa vďaka zahraničným dodávkam aj o západné systémy, a to vo veľkých množstvách.

Moderné protitankové systémy odpaľované „z ramena“ dnes vďaka rôznej munícii umožňujú univerzálne použitie a v rukách vojakov môžu fungovať ako „prenosné delostrelectvo“. Dve základné kategórie reprezentujú pancierovky a protitankové riadené strely. Pancierovky sú jednoduché z pohľadu  konštrukcie a použitia, ľahko prenosné a ich strely sú neriadené. Dnes sa úspešne nasadzujú skôr proti slabšie obrnenej technike, pretože ich účinky už väčšinou nepostačujú k prekonaniu odolného pancierovania moderných tankov. Preto sú čoraz viac nahrádzané modernými protitankovými riadenými zbraňami.

Najbežnejší typ hlavíc je kumulatívny, ktorý prebíja pancier tankov úzkym kumulatívnym lúčom, teda sústredeným prúdom roztaveného kovu zo strely, ktorý vďaka vysokej rýchlosti, teplote a dynamickému tlaku v zlomku okamihu prepaľuje pancierovú ochranu. Koncentrovaná energia častíc po preniknutí do vozidla svojou zvyškovou energiou spolu s úlomkami panciera ďalej devastuje vnútorné priestory a pre posádku má väčšinou fatálne následky. Keď sa na tankoch začali po čase objavovať kompozitné panciere a následne aj prídavné bloky reaktívnej ochrany, ktoré účinky kumulatívnych hlavíc výrazne znížili, konštruktéri protitankových zbraní zareagovali vyvinutím tandemových hlavíc. Ide o dve za sebou montované kumulatívne hlavice, pričom prvá z nich vyradí reaktívne pancierovanie a druhá vzápätí likviduje vlastný pancier tanku.

Bezpochyby najznámejšou pancierovkou je ruská (sovietska) RPG-7, ktorá je veľmi populárna na oboch stranách ukrajinského konfliktu. Aj keď pochádza ešte zo začiatku 60. rokov, vďaka celému spektru vyvinutej munície stále predstavuje obávanú zbraň. Najbežnejšie na Ukrajine používané protitankové náboje predstavujú PG-7L kalibru 93 mm, ktorý dokáže preniknúť ekvivalentom 600 mm homogénneho panciera a subtílnejší PG-7M kalibru 70 mm s prienikom 300 mm. Obe sú charakteristické tvarom pripomínajúcim stredoveký palcát. Tieto staršie kumulatívne projektily však proti ruským tankom s vrstevným pancierom a reaktívnou ochranou nepredstavujú práve najúčinnejší nástroj. Na zdolanie pancierovej ochrany moderných tankov bol v 80. rokoch vyvinutý 105 mm tandemový projektil PG-7R, ten sa však, pravdepodobne z dôvodu vysokej ceny, vo všeobecnosti na bojiskách objavuje len málo. Autor článku jeho používanie na fotografiách a videonahrávkach z Ukrajiny zatiaľ nezaznamenal.

Nevýhodou RPG-7 je aj menší dosah, rádovo v stovkách metrov v závislosti od použitého náboja (napríklad granát PG-7L má účinný dostrel 300 m). Táto nevýhoda sa však dá eliminovať taktikou, akú proti Rusom použili afganskí mudžahedíni a neskôr k dokonalosti priviedli čečenskí partizáni počas tvrdých pouličných bojov v Groznom. Podstatou bolo nasadenie veľkého počtu pancieroviek z rôznych palebných smerov (z pouličných barikád, okien v suteréne, prízemia, horných poschodí a zo striech) na krátku vzdialenosť v okruhu asi 100 metrov od ruských síl. Nastraženými pascami sa Čečenom za súčasnej podpory všetkých ostatných palebných prostriedkov čaty podarilo zastaviť väčšinu ruských obrnených kolón. Strelci z RPG sprevádzaní nosičmi munície pritom počas palebných prepadov často dokázali flexibilne meniť vopred pripravené pozície. Z vyvýšených miest sa dala viesť účinná paľba na slabé miesta tankov – tenký pancier stropu veže alebo prekryt motora. Touto taktikou sa tromi alebo štyrmi zásahmi z RPG-7 podarilo vyradiť množstvo ruských tankov, pričom toto nasadenie pancieroviek dnes môže byť inšpiráciou aj pre ukrajinských obrancov.

Vystreľ a zabudni

Výborné výsledky proti ruskej technike na Ukrajine zaznamenáva švédsko-britská moderná protitanková riadená strela NLAW (Next generation Light Anti-tank Weapon), ktorú malo ukrajinskej armáde dodať Spojené kráľovstvo v objeme vyše 4 000 kusov a jej ďalšie početné dodávky majú nasledovať. Systém prenáša a obsluhuje len jeden vojak a po odpálení sa jednorazová odpaľovacia trubica zahodí. Účinný dostrel je v rozsahu od 20 do 800 metrov, pričom strieľať možno na statické aj pohyblivé ciele, a to aj z uzavretých priestorov. Pri mierení na pohybujúci sa tank strelec sleduje prostredníctvom optického zameriavača cieľ asi 1,5 až 3 sekundy, pričom senzor zmeria uhlovú rýchlosť a ďalšie dáta potrebné pre výpočet dráhy strely. Po odpálení letí autonómna strela nad zámernou priamkou tak, aby cieľ v malej výške (asi jeden až dva metre) nadletela, pričom ho nezasiahne priamo, ale odpáli proti nemu dolu smerujúcu kumulatívnu hlavicu. Jej menšia nálož vyradí reaktívnu ochranu a väčšia pôsobí na samotný pancier tanku. Optimálny okamih iniciácie hlavice nad cieľom zabezpečuje optický a magnetický senzor spolu s procesorom rakety. Tento systém obchádza najsilnejšie pancierované časti tanku a umožňuje útočiť aj na techniku ukrytú v chránenom palebnom postavení, napríklad za násypom či betónovou stenou. Okrem tohto režimu streľby však možno proti slabšie chráneným cieľom zvoliť aj priamy útok, pri ktorom bojovú hlavicu iniciuje nárazový zapaľovač. Vďaka svojej efektivite sa systém NLAW stal medzi ukrajinskými vojakmi veľmi obľúbeným.

Ďalším presláveným „kladivom na tanky“ v rukách Ukrajincov sa stala americká protitanková riadená strela FGM-148 Javelin. Ide o pokročilý systém tretej generácie, zavedený v druhej polovici 90. rokov, ktorý podobne ako NLAW funguje v duchu hesla „vystreľ a zabudni“, čo znamená, že po odpálení sa raketa na cieľ navádza automaticky a strelec nemusí zameriavačom sledovať cieľ a na diaľku korigovať dráhu strely, ako tomu bolo pri starších systémoch. Obsluha teda môže streleckú pozíciu ihneď opustiť, aby sa sama nevystavila nepriateľskej paľbe.

Infračervený senzor Javelinu sleduje tepelnú stopu cieľa, pričom režim letu môže byť zvolený buď útokom „z prevýšenia“, keď strela vyletí po krivke hore a tank zasiahne zvrchu, kde má spravidla najslabšie pancierovanie (to je dôsledkom snahy o obmedzenie vysokej hmotnosti vozidla), alebo priamym zásahom cieľa s prevažným využitím plochej dráhy letu (tento spôsob sa volí pri útokoch proti bunkrom alebo ak sa bojové vozidlo nachádza pod terénnou prekážkou, napríklad pod mostom). Tento zbraňový systém teda nezostáva nič dlžný svojmu názvu Javelin, teda oštep. Túto historickú vrhaciu zbraň dopadajúcu na cieľ zhora, je totiž možné (pri boji z blízka) použiť aj k bodnutiu spredu, podobne ako kopiju.

Raketa je vybavená tandemovou kumulatívnou hlavicou. Prvý stupeň tvorí slabšia prekurzorová nálož menšieho priemeru, ktorá zneškodní reaktívnu ochranu, čím uvoľní cestu pre hlavnú kumulatívnu nálož väčšieho priemeru, ktorá potom prenikne do vlastného panciera tanku. Pokiaľ vozidlo nie je vybavené prídavnou dynamickou ochranou, prekurzor zvýši celkovú prieraznosť bojovej hlavice. Strelu z trubice zbrane (raketnice) vymetie štartovací motor do bezpečnej vzdialenosti od strelca, kde sa následne zapne letový motor, ktorý rakete udelí potrebnú rýchlosť a dopraví ju do cieľa. Štartovací motor umožňuje takzvané mäkké odpálenie, ktoré vyprodukuje len malé množstvo spalín, čo sťažuje identifikáciu pozície strelca. Táto vlastnosť zároveň umožňuje bezpečnú streľbu z Javelina napríklad aj z okna bežne veľkej miestnosti, čo sa výborne hodí pri bojoch v mestskej zástavbe.

Protitankový komplet Javelin môže používať jeden vojak, väčšinou však obsluhu tvorí tím dvoch (až troch) mužov, pozostávajúci zo strelca a nosiča munície, ktorý zároveň vyhľadáva potenciálne ciele a zabezpečuje palebné krytie. Najlepšou taktikou je používať ho súčasne vo viacerých protitankových družstvách, ktorých palebné sektory sa prekrývajú. Ich správna koordinácia zvyšuje efektivitu boja. Veľkou výhodou Javelinu je dlhý účinný dostrel v rozmedzí 65 až 4 000 metrov. Hoci sa často uvádza, že jeho obsluha je jednoduchá, skôr opak je pravdou. Za štandardných okolností trvá kurz obsluhy dva týždne a tréningový program okrem technických a taktických aspektov zahŕňa aj výcvik na trenažéroch, cvičnú a napokon aj ostrú streľbu. Používanie takéhoto systému v teréne rozhodne nemôže byť zverené brancom „z ulice“, ale len skúseným vojakom, ktorí ovládajú všeobecné taktické postupy. Oproti jednoduchému RPG-7, ktorý je považovaný za kalašnikov medzi protitankovými zbraňami, hrá faktor dlhej prípravy operátorov Javelinu skôr v neprospech snahy o pohotové vyškolenie čo najväčšieho počtu kvalitných ukrajinských tankoborníckych družstiev.

Na druhej strane, ukrajinské pozemné sily zakúpili tento zbraňový systém už v rokoch 2018 – 2019, takže výcvik prvých operátorov sa konal už dávnejšie pred 24. februárom 2022. Keďže Javeliny spôsobujú rovnakú „dieru“ v rozpočte ako v cieli (cena jedného kompletu sa pohybuje okolo 178-tisíc dolárov), bolo vtedy zaobstaraných len 47 odpaľovacích zariadení a 360 rakiet. Táto výzbroj bola začiatkom decembra 2021 rozmiestnená ukrajinskými bojovými družstvami na obrannej línii Donbasu. Po začiatku ruskej invázie však dodali Spojené štáty na Ukrajinu vojensko-materiálnu pomoc vrátane tisícov protitankových zbraní viacerých typov. V rámci schválených balíkov pomoci potvrdil Biely dom k 16. marcu 2022 aj približne 4 600 systémov Javelin. Popularita tejto zbrane sa odzrkadlila aj na vtipnom obrázku s názvom „Svätý Javelin“, často s dodatkom „Ochranca Ukrajiny“, ktorý sa stal na internete virálnym, ako symbol ukrajinského odporu proti ruskej invázii. Je na ňom Madona držiaca Javelin nakreslená v štýle pripomínajúcom pravoslávnu ikonu.

Súmrak tankov?

Dedičstvom sovietskej doktríny je, že ruská armáda naďalej považuje tankové a motostrelecké divízie za základ svojej údernej sily. Základná poučka úspešného tankového boja znie „vidieť prvý, strieľať prvý, zasiahnuť prvý“. Túto zásadu spolu s útokom typu „udri a uteč“ možno obdobne aplikovať aj na protitankový boj pechotných družstiev, ktoré môžu z dobre ukrytých pozícii v otvorenom teréne či v mestskej zástavbe proti útočiacim obrnencom naplno využiť potenciál svojich zbraní. Obrovské počty moderných protitankových systémov dodávaných Ukrajine zo Západu predstavujú pre posádky obrnených vozidiel aj samotné ruské velenie nočnú moru. Je zrejmé, že ich nasadenie v boji pomáha decimovať ruské obrnené sily a prispieva k účinnej obrane Ukrajiny.

Treba však povedať, že za stratami tankov zďaleka nie sú len ukrajinské protitankové strely. Podľa vojenského blogu Oryxspioenkop, ktorý dokumentuje zničenú, poškodenú, opustenú alebo zajatú ruskú techniku, väčšinu strát síce tvoria zničené či poškodené tanky, no veľmi významný podiel, blížiaci sa k polovici, tvorí Ukrajincami ukoristená technika.

Je zjavné, že častou príčinou neúspechu ruských obrnených síl je aj zlá taktika ich nasadenia. Hlavné bojové tanky sú stvorené pre manévrové boje v otvorenom teréne v kooperácii s mechanizovanými (motostreleckými) jednotkami a vzdušnou podporou. Aj keď má ruské letectvo na Ukrajine prevahu, aj tak sa mu nepodarilo úplne ovládnuť vzdušný priestor. Okrem hlavných prostriedkov protivzdušnej obrany prispelo aj masové nasadenie prenosných protilietadlových raketových prostriedkov (Stinger, Strela, Igla a pododbne) k tomu, že sú ruské útočné vrtuľníky a lietadlá v ohrození a často nezabezpečujú permanentné a spoľahlivé vzdušné krytie. Podľa mnohých fotografií a záberov z dronov sú tanky často napádané a zničené v kolónach počas presunov po cestách. Pri ich nasadení v členitom mestskom teréne, kde sa bojuje zblízka a kde majú posádky veľmi obmedzený prehľad o tom, čo sa deje okolo ich vozidla, sú tanky veľmi zraniteľné, čo nevyhnutne vedie k ich ďalším stratám. Je to dôsledkom nedostatočnej vzájomnej podpory s pechotou, pre ktorú tank zároveň plní úlohu samohybného dela.

Rusi tiež rozprestreli malé zoskupenia jednotiek do širokého priestoru pozdĺž viacerých smerov útoku. Pri postupoch do vnútrozemia sa ich zásobovacie línie príliš natiahli a zastavili. Keď tankom začalo dochádzať palivo, prejavil sa zlý technický stav alebo zasiahol „generál blato“, vďaka ktorému obrnence uviazli v povestnej rozbahnenej rasputici. Mnohé posádky svoje stroje opustili, čím ich často bez boja prakticky darovali Ukrajine. Ukrajinci preto dnes vtipkujú, že Putin je ich najväčším dodávateľom techniky a že aktuálne majú viac tankov ako pred začiatkom ruskej invázie.

Možno predpokladať, že vojna na Ukrajine znovu oživí nekonečný spor o význame tanku v armádach 21. storočia. Aká je teda jeho budúcnosť? Skončia tanky ako kone?

Odporcovia tankov argumentujú, že nákup tankov a ich prevádzka sú drahé, pričom už nie sú potrebné, pretože doby veľkých tankových stretov sú históriou a súčasnosť patrí asymetrickým konfliktom a expedičným operáciám, ktoré si vyžadujú ľahšie obrnence vhodnejšie pre leteckú prepravu na druhý koniec sveta. Často sa objavujú aj tvrdenia, že životnosť ťažkých a neohrabaných tankov na bojisku nie je vysoká, pretože sú zraniteľné modernými protitankovými zbraňami, útočným letectvom či najnovšie aj „kamikadze“ dronmi. Pretrvávajúce investície do nákupu a modernizácie tankov sú vraj zotrvačným mentálnym reliktom studenej vojny, v ktorej sa počítalo s tým, že v prípade, že napätie medzi dvomi mocenskými blokmi prerastie do vojny horúcej, bude európsky priestor dejiskom obrovských tankových bitiek.

Na druhej strane predstavujú tanky najvýkonnejšie bojové vozidlá pozemných síl, ktoré vynikajú medzi obrnenými vozidlami okrem veľkej palebnej sily aj kombináciou najlepšej ochrany posádky s vysokou schopnosťou mobility v ťažkom teréne. Zástancovia tankov oponujú kritikom, že značné straty tankov v posledných vojnách sú spravidla dôsledkom zlej taktiky nasadenia a neskúsenosti posádok (napríklad vojny v Čečensku či Sýrii), nie strojov samotných. Pri kvalitnom výcviku posádok a správnej taktike, ako to predviedla napríklad americká armáda počas operácie Púštna búrka v roku 1991, sú tanky schopné dosiahnuť aj mimoriadne úspechy. Preto je zásadne dôležité investovať nielen do samotných moderných tankov, ale aj do výcviku posádok a spoločných cvičení s ostatnými druhmi vojska. Tanky tiež zohrávajú dôležitú psychologickú úlohu – slúžia ako odstrašujúci demonštrátor sily.

Koniec tankov bol predpovedaný už mnohokrát, no zatiaľ nikdy nenastal. Na definitívne vyhodnotenie skúseností z Ukrajiny je ešte priskoro, no táto vojna ukazuje, že Rusko naďalej kráča cestou nasadenia svojho tankového impéria. Bolo by preto logické, ak by krajiny NATO zareagovali rozšírením a modernizáciou svojich obrnených síl, napríklad tak, ako to dnes robí Poľsko, ktoré k mnohým stovkám svojich tankov Leopard 2, PT-91 Twardy (poľská modernizácia T-72M1) a T-72 dokupuje moderné M1A2 SEP v3 Abrams.

Pre Rusko je strata tak veľkého počtu tankov a ostatnej techniky počas „špeciálnej vojenskej operácie“ veľmi bolestivá. Ich náhrada novými strojmi bude v ťažkých časoch sankcií, ktoré doľahli aj na zbrojovky, nesmierne problematická a bude trvať dlhé roky. Chýbajúcu techniku na bojisku sa ruská armáda rozhodla operatívne doplniť technikou uloženou v záložných skladoch. O úrovni tejto techniky však možno mať vážne pochybnosti, pravdepodobne totiž pôjde len o staršie verzie tankov bez potrebných modernizácií, ktorých bojová hodnota a stupeň ochrany budú nedostatočné. Podľa medializovaných správ má byť veľkým problémom aj ich veľmi zlý technický stav. Zistenia ukrajinských spravodajcov naznačujú, že zo zakonzervovaných bojových vozidiel boli odcudzené napríklad optické zariadenia či elektronika obsahujúca drahé kovy a na niektorých strojoch dokonca chýbali motory. Ak sú tieto správy pravdivé, je otázne, do akej miery sa Rusom podarí rozkradnuté „uloženky“ uviesť späť do prevádzky. Kremeľ oznámil, že aj tento rok pripravuje 9. mája na Deň víťazstva tradičnú vojenskú prehliadku. Toto veľkolepé vojenské predstavenie, nesúce sa v duchu tradície slávnych sovietskych čias, je demonštráciou nekompromisnej vojenskej sily ruského medveďa. Ponúka sa však otázka, či na Červenom námestí bude mať armáda tentoraz čo ukazovať.