Palo Macho: Nebudem lepší ako Chagall, musím si nájsť inú polohu

Najskôr ale krátke predstavenie. Palo Macho (1965, Streženice) je významný sklársky výtvarník. Dlhodobo sa venuje špecifickej disciplíne – maľbe na sklo. Inicioval viaceré spolupráce s kolegami výtvarníkmi, vďaka ktorým posúval a inovoval technologické možnosti využitia sklárskeho média. Pedagogicky pôsobí ako docent v Ateliéri skla na Vysokej škole výtvarných umení, vyšli mu dve básnické zbierky. O jeho tvorbe bol natočený film Sklené obrazy, vyšla o nej publikácia Časovanie čiary (2017) a v roku 2020 monografia (autorky K. Bajcurová a S. Petrová). Pravidelne vystavuje na doma aj v zahraničí, (nielen) na sklárskych výstavách.

Sklo je materiál, ktorý vás celoživotne sprevádza už od strednej školy, na ktorú ste nastúpili v roku 1980. Akou cestou ste sa k nemu dostali? Predsa len, prístup ku kresbe či maľbe je o dosť jednoduchší.

Bola to úplná náhoda. Išiel som robiť skúšky z ôsmej triedy na strednú poľnohospodársku školu, ale, chvalabohu, ma nezobrali. Na základnej škole mi bolo vlastne jedno, čo robím. Mal som rád matematiku, fyziku aj maľovanie. Mali sme na tie predmety výborných pedagógov, robil som olympiády z fyziky. Na matematike a fyzike sa mi páčilo, že má princíp, zákonitosti. A keď som sa to raz naučil, tak to fungovalo. Pri maľovaní, tam som si zas mohol robiť, čo som chcel, lebo tak sa to učilo. Keď som si v deviatej triede pozeral ponuky, zdalo sa mi, že maľba na sklo by mohla byť zaujímavá voľba, pretože som o nej nevedel vôbec nič. Našiel som niekde u babky na povale maľovanú vázu a povedal som si, že to skúsim. Navyše, sklárne na Lednických Rovniach boli šesť kilometrov od Streženíc, kde som býval. Mama bola spokojná, že je to blízko. Pamätám si, že na skúškach sme kreslili fikus. Prijali ma, no učňov si fabrika nechávala školiť v Novom Bore. To bolo učilište pre všetky sklárne v Československu. A zo 6 bolo zrazu 450 kilometrov. No bol som šťastný. V Novom Bore som sa dostal do kontextu sklárstva, múzeí, fabrík, školstva. Maliari, fúkači, brusiči a rytci, všetko na jednej škole. Po troch rokoch učilišťa a maturity som šiel na druhú umeleckú strednú školu sklársku, založenú v roku 1856 v Kamenickom Šenove. Po „šenovskej“ maturite som sa vrátil do Boru dorobiť si praktickú časť výučného listu. Zamestnal som sa vo fabrike v Novom Bore, kde som maľoval vitráže a montoval veľkoformátové svietidlá a svetelné objekty.

Sklo vám muselo od začiatku „učarovať“, z technologickej, ako aj výtvarnej stránky, aj keď tú ste objavovali postupne.