Už pri zriadení spomínaného centra EÚ vyhlásila, že je odhodlaná zaručiť Ukrajine a jej obyvateľom plnú náhradu za škody spôsobené ruskou agresiou.

Keďže však Rusko nie je zmluvnou stranou Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu, nemá tento súd v súčasnej situácii právomoc rozhodovať o zločine agresie.

To isté pritom platí aj pre európske centrum, ktoré bude zamestnávať úradníkov, no rozhodne nemá žiadnu medzinárodnú kompetenciu súdiť Rusko a vykonávať rozsudky voči nemu.

Európska krádež ruských aktív by mala katastrofálne následky

Únia sa snažila odškodniť Ukrajinu aspoň tým, že chcela použiť zmrazené ruské aktíva na financovanie Ukrajiny, pričom ich vydávala za pôžičku od Ruska. Aj tento pokus bez akejkoľvek opory v medzinárodnom práve narazil na odpor. Fakticky by išlo o krádež storočia, ktorá by rozbila globálnu dôveru v dodržiavanie právnych noriem.

Po zhodnotení katastrofálnych následkov, na ktoré upozornila aj Európska centrálna banka, Únia tento plán zatiaľ nerealizovala. Nemala na to žiadny právny základ a išlo by o bezprecedentné porušenie práva, ktoré, samozrejme, nemôže byť ospravedlnené dobrými úmyslami pomáhať napadnutej krajine.

Spoločným menovateľom týchto pokusov vyvodiť zodpovednosť Ruska bol chýbajúci právny základ, ktorý by zaväzoval útočiacu krajinu k čomukoľvek, čo EÚ vymyslí.

Dohovor ako pokračovanie snahy odškodniť Ukrajinu

Únia v rámci druhej fázy svojho sľubu odškodniť Ukrajinu pristúpila k zriadeniu Medzinárodnej nárokovej komisie pre Ukrajinu, ktorá bude rozhodovať o nárokoch zapísaných v registri a určovať výšku náhrady škody, ktorú má Rusko zaplatiť.

V máji 2026 Európska komisia v mene EÚ ratifikovala Dohovor o zriadení Medzinárodnej nárokovej komisie pre Ukrajinu, ktorý bol prijatý v rámci Rady Európy. Nároková komisia bude môcť začať svoju činnosť až po tom, čo tento dohovor ratifikuje najmenej 25 zmluvných strán a zabezpečia sa dostatočné finančné prostriedky na jej fungovanie.

Vláda Slovenskej republiky súhlasila s podpisom dohovoru a minister zahraničných vecí Juraj Blanár (Smer) vyhlásil, že Slovensko podporuje pristúpenie k dohovoru pre potrebu evidencie škôd na Ukrajine a rešpektovania medzinárodného práva. Blanár zároveň upozornil, že samotné zaznamenanie škody ešte neznamená jej zaplatenie.

Minister zahraničných vecí tak priamo pomenoval najzásadnejší problém dohovoru. Tým je opätovne jeho právna nevymáhateľnosť voči Ruskej federácii.

Únia tak aj po tretíkrát prichádza s teoretickými riešeniami, ktoré síce znejú famózne na papieri, no v praxi nič nevyriešia. Podobne ako predchádzajúce kroky.

Fikcia, podľa ktorej Rusko bude platiť

Dohovor o zriadení Medzinárodnej nárokovej komisie pre Ukrajinu vytvára mechanizmus, ktorý má nároky Ukrajiny vyplývajúce z ruskej agresie preskúmať, uznať a vyčísliť. Škody budú hodnotené od 24. februára 2022, a to na základe porušenia medzinárodného práva.

Mechanizmus má mať fakticky tri vrstvy – Register škôd pre Ukrajinu, Medzinárodnú nárokovú komisiu a budúci kompenzačný fond.

Register prijíma a eviduje nároky a dôkazy, Komisia rozhodne, či je nárok opodstatnený, a určí výšku náhrady. Napokon by mal fond zabezpečiť samotné platby.

Spôsob, akým sa majú kompenzácie podľa dohovoru uskutočniť, však už prestáva operovať s právnym a realistickým scenárom.

Celá koncepcia prechádza do predstáv a fantázie európskych elít o tom, že sa Rusko vzdá a zaplatí za všetko, čo mu Komisia nariadi.

Článok 21 dohovoru uvádza, že sa „očakáva“, že Rusko bude financovať náhrady priznané Komisiou podľa tohto dohovoru. Ostatní členovia výslovne nenesú povinnosť zaplatiť priznané sumy.

Na základe čoho to autori dohovoru „očakávajú“, nevedno. Možno sa spoliehajú, že už 21. balík sankcií konečne presvedčí Rusko, aby sa okamžite stiahlo z Ukrajiny, zastavilo boje a nalialo stovky miliárd do zničenej krajiny.

Ak áno, verejnosť si môže urobiť obraz o tom, v akej realite žijú európski mocipáni.

Nulová právna relevancia dohovoru

Rusko totiž nie je dohovorom nijakým spôsobom právne viazané, kým k nemu nepristúpi. Rozhodnutia preto nebudú voči Rusku pôsobiť ako vymáhateľné rozsudky, ktoré by bolo povinné uznať. Budú pôsobiť ako politické gesto bez záväzného charakteru, ktorý by sa vzťahoval čo i len na vyčíslené škody.

V minulosti pritom existovali podobné komisie pre náhradu škody, ako napríklad pri invázii Iraku do Kuvajtu. Zodpovednosť bojujúcich krajín sa odvodzovala od záväzného rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN a bola teda vymáhateľná v zmysle medzinárodného práva.

Európsky dohovor je však jednostranným aktom skupiny štátov, s ktorým súhlasili iba ony, nie Rusko.

Dohovor sa však v poslednom bode článku 21 konečne dotýka reality. Hovorí, že „rozhodnutia Komisie nemožno presadzovať prostredníctvom súdov alebo iných súdnych alebo kvázisúdnych inštitúcií v rámci vnútroštátnych jurisdikcií členov, pokiaľ to príslušný člen výslovne nepovolí podľa svojho vnútroštátneho práva“.

Výkon rozhodnutia Komisie teda musia povoliť aj ruské orgány, inak nebude vymáhateľné. Z pohľadu členských štátov EÚ, ktoré by chceli týmto rozhodnutím „útočiť“ na zmrazené ruské aktíva v Európe, je potrebné pripomenúť, že ani dohovor neruší iné, doposiaľ platné medzinárodné zmluvy.

Nebude teda možný scenár, podľa ktorého by sa rozhodnutím Komisie zázračne dal použiť ruský majetok na financovanie škôd Ukrajiny len preto, že to povedala Európska komisia.

Kým Rusko nebude súhlasiť, platiť budú občania EÚ

Fascinujúce predstavy európskych lídrov o pomoci Ukrajine sú pretavené aj do článku 23 dohovoru. Ten hovorí, že „keď sa Ruská federácia stane členom, bude znášať náklady Komisie od nadobudnutia platnosti tohto dohovoru“.

Keďže Rusko doposiaľ ignorovalo akékoľvek podobné snahy o odškodnenie Ukrajiny, je skutočne pozoruhodné, že autori dohovoru predpokladajú scenár, podľa ktorého Rusko zázračne precitne, stane sa členom dohovoru a bude celú akciu financovať.

Ďalšie body článku však už opäť operujú v objektívnej realite. Predpokladajú financovanie členmi dohovoru, pričom tí si tieto peniaze môžu vymáhať od Ruska.

Inak povedané, za škody na Ukrajine spôsobené Ruskom bude platiť EÚ.

Prečo, ak nie je agresorom a nemôže si reálne vymôcť peniaze späť od Ruska bez jeho súhlasu? Na to sa treba pýtať finančných „expertov“ stojacich za dohovorom.

V tomto smere je potrebné upozorniť aj na to, že hlavné slovo (súhlasné stanovisko) budú mať pri dôležitých finančných operáciách takzvaní „hlavní prispievatelia“, teda najštedrejší členovia. Podľa hesla „kto najviac platí, ten rozhoduje“ sa bez súhlasu týchto členov nič podstatné neudeje.

Samozrejme, Komisia, jej majetok, zamestnanci, komisári a experti požívajú rozsiahle imunity pri úradnom konaní, pričom imunita jednotlivcov pokračuje aj po skončení funkcie. Ak by teda konali v rozpore s právom, vzťahuje sa na nich imunita.

Neschopnosť euroelít ako obraz doby

Máloktorý dokument odhaľuje číru neschopnosť vedúcich elít objektívne vnímať závažný problém s globálnym presahom tak okato ako Dohovor o zriadení Medzinárodnej nárokovej komisie pre Ukrajinu.

Fiktívne scenáre, v ktorých Rusko v momente nadobudnutia platnosti dohovoru ukončí vojnu a za všetko zaplatí, a to na pokyn európskych byrokratov, ktorí budú rozhodovať podľa želaní najväčších donorov, sú smutným obrazom doby.

Najvyššie postavené elity jednoducho nie sú spôsobilé vládnuť a riešiť problémy svojich krajín. Príliš dlho sa pohybovali vo vlastnej realite, až jej nakoniec uverili.