Dejiny to nezmení, ale prečo Gabčík nevystrelil?

Stalo sa to v stredu ráno 27. mája 1942 v pražskej štvrti Libeň, presne pred 80 rokmi. Atentát bol úspešný, Benešova exilová vláda sa ním politicky rehabilitovala a rok predtým, než sa otočil vývoj vojny, prišiel z Prahy signál, že všetko môže byť inak.

Jozef Gabčík. Foto: wikimedia

Po celé tie roky ostávala ešte jedna nevyjasnená otázka. Prečo ten Gabčík nevystrelil. Dnes už poznáme odpoveď aj na to.

Po Kirchmayerovej triede prechádzal čierny kabriolet Mercedes-Benz 320 s poznávacou značkou SS-3, v ktorom sa viezol SS-Obergruppenführer Reinhard Heydrich. Jeho auto smerovalo z letného sídla v Panenských Břežanech na Pražský hrad. Touto trasou prechádzalo v podobnom čase každý deň. Pri prejazde ostrou pravotočivou zákrutou do ulice V Holešovičkách musel Heydrichov vodič a osobný ochrankár SS-Oberscharführer Johannes Klein spomaliť. Práve tento moment mienili rotmajstri Jozef Gabčík a Jan Kubiš využiť na likvidáciu zastupujúceho ríšskeho protektora. Len okamih po tom, ako sa odbáčajúce vozidlo objavilo v zornom poli Gabčíka, mu parašutista vstupuje do cesty a spod kabátu vyťahuje samopal STEN, s ktorým sa chystá Heydricha zasypať smrtonosnou dávkou. Gabčík stláča spúšť, avšak v kritickom okamihu sa namiesto výstrelu ozve len zlovestné prázdne cvaknutie zbrane. Situáciu zachraňuje Kubiš, ktorý nacvičeným spodným oblúkom hádže na auto upravený protitankový granát No. 73 Mk I s citlivým nárazovým zapaľovačom. Ten dopadne nad stúpadlo pred pravým zadným blatníkom a exploduje. Útočníci sa v zmätku, ktorý na mieste činu nastal, dali na útek. Vo štvrtok 4. júna 1942 v nemocnici Bulovka v Prahe Reinhard Heydrich na následky zranení po útoku zomiera.

Atentát na Heydricha patrí bezpochyby medzi najvýznamnejšie diverzné operácie, ktoré sa odohrali počas druhej svetovej vojny. Úspešná likvidácia tak vysoko postaveného nacistického predstaviteľa nemá obdobu a v žiadnej z krajín nacistami okupovanej Európy sa nič podobné nepodarilo zrealizovať. Nechýbalo však veľa a útok, ktorý bol cieľom výsadkovej operácie Anthropoid, mohol kvôli Gabčíkovej zbrani dopadnúť inak. Najväčšie špekulácie po celé desaťročia od atentátu vyvolával práve samopal, s ktorým tridsaťročný rodák z Poluvsia (dnes miestna časť Rajeckých Teplíc) v osudnej chvíli nevystrelil. Aj keď úvahy o možnom technickom zlyhaní zbrane v diskusii dominovali, stále chýbal pádny dôkaz. To, pochopiteľne, vytváralo priestor pre ďalšie špekulácie a hypotézy. Neraz sa preto objavili aj domnienky o tom, že zlyhať mohol sám výsadkár, ktorý v strese pod tlakom situácie nedokázal stlačiť spúšť, alebo že od útoku upustil preto, že sa mu v línii streľby vyskytla práve prechádzajúca električka linky č. 3.

Pre atentáty vykonané z bezprostrednej blízkosti útočníci najčastejšie volia krátke palné zbrane, ako sú samonabíjacie pištole či revolvery (príkladom sú známe atentáty na Františka Ferdinanda d'Este, Mahátmu Gándhího či Jána Pavla II.). Hlavným dôvodom sú kompaktné rozmery, ktoré umožňujú priniesť krátku zbraň na miesto činu nepozorovane skrytú pod oblečením alebo nenápadne vloženú v príručnej taške. Kubiš s Gabčíkom čakajúci na príchod Heydrichovho auta na ulici však použili granát a samopal, ktoré si na miesto činu priniesli v aktovkách. Voľba tejto výzbroje však bola absolútne namieste. Išlo totiž o vojakov, ktorí pechotnú výzbroj britskej armády dôverne poznali a dlhodobo s ňou na tento útok cvičili. Navyše samopal oproti pištoli ponúka výhodu obrovskej palebnej sily, ktorá pohyblivý cieľ v okamihu zasype smrtiacimi projektilmi. Ak funguje.

Vľavo: Heydrichov Mercedes-Benz 320 s dobre viditeľným miestom výbuchu pred pravým zadným blatníkom. (fotografia z vyšetrovania).
Vpravo: Pohľad do osudnej zákruty počas rekonštrukcie atentátu. Za Heydrichovým autom je električková súprava linky č. 3. Na snímke sú zakreslené únikové trasy Gabčíka a Kubiša a miesta jednotlivých predmetov nájdených na mieste útoku. (fotografia z vyšetrovania)

Samopal STEN, známy aj ako Sten gun, vďačí za svoj vznik stavu výzbrojnej núdze, v ktorej sa Veľká Británia v očakávaní nemeckej invázie nachádzala v lete 1940. Potreba zbraní všetkých druhov vyťažovala ekonomiku a priemyselnú kapacitu Veľkej Británie na maximum. Samopal, ktorý by bolo možné chrliť lacno a rýchlo vo veľkých sériách, preto mal byť alternatívou ku kvalitnému a drahému americkému Thompsonu M1928, ktorý do Británie v obmedzenom množstve dovážali zásobovacie lode cez ponorkami zamorený Atlantik. Produkcia STEN-u sa začala v roku 1941 a po niekoľkých úpravách pôvodného modelu bol už v tom istom roku predstavený zjednodušený model Mk II, ktorý bol pre operáciu Anthropoid pridelený aj Gabčíkovi. Prečo s ním však Gabčík v rozhodujúcej chvíli nevystrelil?

Kompaktný STEN s kadenciou 550 rán za minútu sa výborne hodil pre účely špeciálnych operácií a hojne ho využívali aj výsadkové jednotky. Tisíce týchto zbraní boli spojencami dodávané aj príslušníkom odboja a partizánskym skupinám v okupovanej Európe. Tento samopal bol pre diverzné akcie veľmi žiadaný, pretože umožňoval jednoduché rozobratie na menšie, ľahko prepraviteľné časti a následné rýchle spätné zloženie. Navyše používal rovnaký typ 9 mm nábojov ako nemecké samopaly a služobné pištole. Ďalšiu muníciu tak mohol odboj získať ukoristením nemeckých zásob.

Vľavo: Samopal STEN Mk II s napnutým záverom vybavený rámovou ramennou opierkou (archív autora).
Vpravo: Gabčíkov STEN Mk II bez ramennej opierky odhodený na chodníku na mieste atentátu (fotografia z vyšetrovania).

Nevyzretá konštrukcia

Technické riešenie Mk II malo striktne funkcionalistický charakter. Na ergonómiu či estetiku sa nebral žiaden ohľad a všetko bolo podriadené len požiadavkám funkčnej jednoduchosti a ľahkej vyrobiteľnosti. Hoci počas druhej svetovej vojny odviedol STEN kus dobrej práce, u vojakov nebol príliš obľúbený. Zistilo sa, že je nespoľahlivý a náchylný k nechcenému výstrelu. Vďaka svojmu vzhľadu a hrubému spracovaniu si dokonca vyslúžil hanlivé označenie „inštalatérska nočná mora“. Achillovou pätou bol, podobne ako pri viacerých samopaloch tej doby, jeho zásobník, ktorý bol zdrojom večných problémov. Na STEN-e často dochádzalo k zlému podávaniu nábojov zo zásobníka a následnému vzpriečeniu náboja. Neskôr sa zistilo, že tomuto problému možno predchádzať naplnením zásobníka menším počtom nábojov, ako bola jeho plná kapacita (32 nábojov).

K zaseknutiu zbrane tiež zvyklo dochádzať, ak vojak počas streľby používal zásobník ako prednú rukoväť. Vzhľadom k veľkým výrobným toleranciám býval totiž zásobník v zbrani trochu voľný, a preto v zásobníkovej šachte dochádzalo k zmenám polohy jeho vyústenia s nábojom voči záveru a hlavni. Vojakov údajne stálo veľké úsilie, aby sa naučili držať zbraň iným spôsobom, pretože držanie za zásobník sa najmä pri pudovej streľbe „od pása“ priam pýtalo. Gabčíkov STEN so sériovým číslom FF 209 bol navyše skrátený odstránením ramennej opierky (túto skutočnosť vieme z fotografie zbrane z miesta činu), čo ešte zásadne zhoršovalo možnosti vhodného úchopu zbrane. Zásobník, ktorý sa do zbrane zasúval na ľavej strane, pritom nemal dvojradové, ale jednoradové vyústenie (dva stĺpce nábojov sa na konci zlučovali do jedného). Toto riešenie bolo citlivé na znečistenie a ústie sa navyše niekedy pod tlakom pružiny zdeformovalo, čo bolo ďalším zdrojom porúch. Naopak, ak bola pružina dlhodobým používaním unavená (čím sa skrátila pod predpísanú dĺžku), prichádzalo k problémom pri podávaní posledných nábojov. Možno predpokladať, že Gabčík, ktorý spolu s Kubišom prešiel v Škótsku špeciálnym výcvikom SOE (britské Oddelenie pre zvláštne operácie) so zbraňami vrátane STEN-u, o týchto rizikách mohol vedieť, ale aj trénovaný profesionál môže spraviť chybu, prípadne doplatiť na zlý technický stav.

Winston Churchill mieri samopalom STEN Mk II počas návštevy kráľovských delostrelcov v grófstve Essex 13. júna 1941. Churchill bol nadšeným strelcom a v jeho vlastnej zbierke zbraní sa údajne nachádzali aj dva samopaly STEN. Foto: wikimedia

Príčin zlyhania samopalu však mohlo byť ešte viac. Niektoré zdroje uvádzajú, že Gabčík si na miesto činu priniesol samopal (rozložený na hlavné časti) v aktovke, v ktorej bola predtým prepravovaná nakosená tráva pre zajace (túto informáciu potvrdzuje aj záverečná vyšetrovacia správa z atentátu). Existuje teoretická možnosť, že zvyšky trávy sa mohli cez dlhý výrez pre napínaciu páku na puzdre záveru, veľký otvor pre vyhadzovanie nábojníc alebo zásobníkovú šachtu dostať do vnútra zbrane a citlivý samopal sa po zložení mohol zaseknúť. Mohlo ale tiež ísť o zhodou okolností nefunkčný prvý náboj, ktorý sa napríklad kvôli chybnej zápalke nepodarilo odpáliť. Podobné zlyhania munície, vzhľadom na masovú vojnovú výrobu v tej dobe, neboli až také výnimočné.

Tento typ samopalu však mohol byť „paralyzovaný“ aj nedostatočnou dôslednosťou pri jeho skladaní. Pri nedotiahnutí prevlečnej matice plášťa hlavne, čo i len o malý kúsok, hrozilo reálne nebezpečenstvo, že pevný zápalník na čele záveru nebude schopný odpáliť náboj v hlavni. Počas nenápadnej kompletizácie samopalu „po hmate“, po ktorej ho Gabčík schoval pod kabát, mohlo nepozornosťou prísť k tejto malej, no fatálnej chybe.

Koniec špekuláciám

Dôvod, prečo Gabčík v osudné ráno na Heydricha nevystrelil, ostával dlhé desaťročia záhadou. Odpoveď na túto otázku by najlepšie pomohla objasniť kriminalistická expertíza samopalu. Tá sa však buď nerealizovala, alebo sa jej záznamy nezachovali. Diskusia sa preto často uzatvárala konštatovaním, že pravdu o tom, ako to bolo, sa už zrejme nikdy nedozvieme. Lenže po vyše 70 rokoch sa nečakane v tejto veci podaril zásadný objav. V roku 2015 totiž český historik a archivár Vojtěch Šustek, ktorý sa téme atentátu profesionálne venuje, objavil v štátnom Archíve bezpečnostných zložiek písomný dôkaz o tom, že zbraň, ktorú Gabčík po neúspešnom pokuse o streľbu na mieste odhodil, zlyhala z dôvodu vzpriečeného náboja.

V prílohe k správe Policajného riaditeľstva Praha z 4. júna 1942, ktorá bola určená pre Gestapo, sa píše: "Druhý pachatel pokoušel se vystřeliti z automatické pistole na osoby sedící ve voze, avšak náboj se vzpříčil v hlavni. Po atentátu prchal jeden z pachatelů [Gabčík, pozn. red.] Kirchmayerovou třídou směrem ke Kobylisům, zahnul pak ulicí 'na Kolínské' do ulice 'na Zápalčí' do řeznického obchodu Františka Braunera. Byl pronásledován šoférem vozu SS-Obergruppenführera Heydricha, na kterého před obchodem Braunera vypálil pachatel několik ran a zranil pronásledovatele do nohy. Poté podařilo se pachateli uprchnouti směrem do města." V dokumente protektorátnej polície sa na inom mieste rovnaká informácia uvádza napokon ešte raz: "Na místě činu nalezeny 2 tmavě hnědé aktovky. V každé z nich byla bomba anglické výroby, dále na místě činu zanechána byla jedním z pachatelů automatická puška, v jejíž hlavni byl vzpříčený náboj," (citáty prevzaté z Aktuálně.cz). Vzpriečenie náboja „v hlavni“ síce nie je technicky celkom správne pomenovanie, ale znamená to, že náboj sa do nábojovej komory hlavne nezasunul práve preto, že sa po vysunutí zo zásobníka vzpriečil (samopal STEN strieľa z otvorenej polohy záveru, čo znamená, že po stlačení spúšte sa záver vypustí zo zadnej polohy, cestou vpred vysunie náboj z ústia zásobníka, zasunie ho do hlavne a vystrelí).

Šustekov objav tak pomohol objasniť významné biele miesto v histórii atentátu na zastupujúceho ríšskeho protektora, ktorý aj napriek zlyhaniu zbrane dopadol vďaka zohratosti a profesionalite parašutistov Gabčíka a Kubiša úspešne. Uznávaný vojenský historik Eduard Stehlík sa v roku 2015 na margo objavenia správy, ktorá vznikla po obhliadke miesta činu, pre server Aktuálně.cz vyjadril, že "ide o nesmierne dôležitý kamienok v mozaike pátrania po faktoch, ktoré súvisia s atentátom. Je dobré, že sa takýto dokument našiel. Aj keď je to sedemdesiattri rokov po tejto významnej odbojovej akcii".