Chvála filozofie

Hoci je spomínaná dvojeurová minca len kus kovu, jej odkaz na antický mýtus odhaľuje zaujímavý paradox. Na zdôraznenie (politickej a kultúrnej) kontinuity „starej“ a „novej“ Európy sa využil len jeden rozmer mýtu. Mýtus ako rozprávanie či príbeh, ktorý zastrešuje každé zblúdenie a zlyhanie ilúziou jednotného univerza, spojení bez ruptúr a chaosu, putovaním, ktoré nakoniec nájde, čo hľadá. Avšak, čo je ironické, práve mýtus o Európé je mýtom o zlyhaní a zblúdení. 

Ak sa pozrieme na dejiny západnej filozofie, uvidíme len sériu zlyhaní a zblúdení. Ako sa raz vyjadril Emmanuel Levinas: „Najlepšie na filozofii je, že zlyháva.“ Západná filozofia je séria zlyhaní. Každý filozof sa zaoberal „omylmi“ a „zlyhaniami“ iných filozofov. Nová generácia poukazuje na zlyhania predošlej. Západná filozofia a neskôr aj veda je plná omylov, zlyhaní, ruptúr a kríz. A celé je to v konštruktívnom duchu – práve tieto zlyhania a zblúdenia sa stali zdrojom nových a fascinujúcich objavov. 

Môžeme vidieť príbeh Európy ako veľkého rozprávania, ktoré pomaly postupuje k jednoznačnému finále, k nejakému ideálnemu koncu, k nájdeniu hľadaného. Alebo ako príbeh plný ruptúr, zlyhaní a zblúdení, ktoré nevedú k nájdeniu hľadaného, ale k nájdeniu nehľadaného. K tušeniu, že nájsť hľadané sa nakoniec môže ukázať ako slepá ulica.

Dovoľte mi teraz ilustrovať túto tézu pár príkladmi z rôznych dôb. Každý ale smeruje k tomu istému a má grécku pointu.

Letzter Mensch

V knihe Tak hovoril Zarathustra (1883) opisuje Friedrich Nietzsche, ako Zarathustra zostupuje k ľuďom a ukazuje im cestu takzvaného Posledného človeka. Človeka, v ktorom už niet chaosu, ktorý by zrodil hviezdu, človeka bez veľkých nádejí, bez tvrdej práce, túžiacemu po pohodlí, teple, zábave a „pozemskom“ raji. Posledný človek bol pre Nietzscheho stelesním nihilizmu a vyústením modernej spoločnosti. Človek vyžadujúci bezpečie, rutinu a istoty. Človek, čo zámenou za nekonečné predĺženie prítomnosti odmietne každú budúcnosť, lebo budúcnosť považuje za príliš neznámu, príliš neistú, a tým aj plnú strát. Voľba rutiny, istoty a odmietania omylov nevedie k založeniu nového projektu, k prekročeniu hôr, objaveniu nových kontinentov, stavbe katedrály, k človeku na Mesiaci. Počúvajúci dav ale prerušuje Zarathustru a volá: „Daj nám posledného človeka, učiň nás poslednými ľuďmi!“

Odyseus

Existuje slávna literárna postava, ktorá dostala ponuku stať sa „posledným človekom“. Na sedem rokov uväznila na svojom ostrove Ógygia nymfa Kalypsó – „nádherná, vznešená božská víla, s krásnymi vlasmi a postavou“ – dobyvateľa Tróje Odysea. Piaty spev Odysey opisuje ostrov Ógygia s takou vznešenosťou, že ho pokojne môžeme nazvať pozemským rajom. Kalypsó, vykreslená ako žena, po ktorej by mal túžiť každý muž, dáva Odyseovi svoje nestarnúce mladé telo, nekončiacu sexuálnu blaženosť, plávanie v pokojnom mori a neustále pitie vína bez bolenia hlavy. No Kalypsó ponúkla Odyseovi aj dar darov: pozemskú nesmrteľnosť bez starnutia. Čo ale čakalo Odysea doma, na jeho rodnej Ithake? Majstrovsky to opísal spisovateľ Emmanuel Carrère: starnúca žena, mladý, problematický syn, dom plný cudzincov, ktorí vyžierali jeho zásoby, kamenistá, tvrdá pôda, námaha, ťažká práca, postupné starnutie, telesná slabosť, choroby a nakoniec smrť.

Odyseus stál pred voľbou, ktorú vyjadrovalo grécke slovo kleos (sláva, uznanie, dobré meno). Odyseus si vyberal medzi rajskou krásou, večne mladou ženou, prepychom, istotou a bezpečím a medzi bolesťami, námahou, problémami, neistotou, starnutím a smrťou. Vieme, čo si zvolil. Opis jeho voľby je možno jedna z najkrásnejších pasáží svetovej literatúry: „Ak však niektorý boh ma bude chcieť potopiť v mori, iste to znesiem, veď v prsiach mám srdce, čo zniesť vie mnoho. Už som totiž podstúpil veľa útrap a zakúsil mnoho na morských vlnách i v boji. Nuž môžu prísť ku mne aj ďalšie!“

Odyseus pochopil, že nájsť hľadané v podobe slávy, známeho mena, uznania a majetku (kleos) privodilo len veľké krviprelievanie v Tróji. Všetci tí bojachtiví a po sláve bažiaci ľudia sa nevrátili domov šťastní, práve naopak, zničenie Tróje neprinieslo pokoj, len ďalšiu sériu vrážd a nenávisti. Odyseus spoznal, že život, ktorý túži nájsť hľadané, ktorý chce zničiť svojich nepriateľov, dosiahnuť „pozemský“ raj, „známe meno“ a osobnú nesmrteľnosť, je život neľudský. Odyseus túži nájsť nehľadané. Niečo, čo sa len sotva považuje za cieľ hľadania. Vyberá si skromné, prchavé, vädnúce, ďalšie blúdenie a útrapy, a to s vedomím, že netuší, ako skončí jeho návrat domov. A práve táto voľba ďalšej neistoty nakoniec zásadne ovplyvnila jeho milovaných. Pénelopa sa dočkala svojho manžela. Télemachos svojho otca. Ithaka svojho kráľa. Odyseus sa nakoniec predsa len preslávil ako jedna z najznámejších postáv svetovej literatúry, a to práve preto, že pozemskú slávu, blaženosť a nesmrteľnosť odmietol a dal prednosť neistému návratu na Ithaku.

Paris

Podľa mýtu dal Paris, trójsky princ, cenu zlatého jablka pre najkrajšiu ženu bohyne Afrodite, ktorá mu za to prisľúbila lásku najpôvabnejšej ženy na svete. Paris si vopred zvolil to, čo považoval za hodné nájdenia. Dôsledkom bola ničivá vojna, ktorá skončila zničením Tróje. Paris prijal, že bez toho, aby sám musel zblúdiť, mu je v budúcnosti nevyhnutne prisúdená krásna odmena. Paris sa domnieval, že v dňoch, ktoré prídu, a to bez toho, aby podstúpil zlyhanie a zblúdenie, mu je nutne určená odmena. Paris „riadil“ svoj život v prísľube nájdenia hľadaného – a zničil svoju rodnú zem a svoje rodné mesto.  

Rímsky stotník

V Markovom evanjeliu vidí rímsky stotník umierať Ježiša na kríži a keď „videl, ako vykríkol a skonal, povedal: 'Tento človek bol naozaj Syn Boží.'” Zdá sa, že ide o nezmyselný výrok. Ježiš zomiera na kríži. Jeho cesta stroskotala na najhoršom mučiacom nástroji Rimanov. Celá situácia ukazuje na to, že Ježiš zlyhal. A zrazu vojak, ktorý možno poprave asistoval, zvolá: „Bol to Boží syn!“ Zvolanie tam, kde nie je najmenší dôvod k viere. Vyznanie vyslovuje ten, kto nemá najmenší dôvod k viere. Nesprevádzal Ježiša, nevidel jeho skutky, nepočul jeho slová. Vojak ale našiel, čo nehľadal. Ako krypticky napísal Izaiáš: „Našli ma tí, čo ma nehľadali.“

Henry Miller

V roku 1939 prijal spisovateľ Henry Miller pozvanie svojho priateľa Lawrence Durrella, aby s ním vycestoval do Grécka. Miller, známy svojím neviazaným životom, nestálou prácou a kritikou americkej spoločnosti. Preslávený svojimi románmi s explicitným sexuálnym jazykom, obviňovaný z nemravnosti a urážok, ktorého knihy sa dostali na index, navštívil počas svojich ciest aj starobylú grécku liečebňu Epidauros. A našiel, čo, jeho slovami, ani len netušil, že nájde. Miller po svojej skúsenosti píše listy svojim priateľom psychoanalytikom, aby zanechali prácu a urýchlene prišli do Epidauru. Jeden z nich spáchal samovraždu skôr, než mu došiel list. Druhý zomrel na infarkt, krátko po doručení listu. A tretí len odpísal, že mu závidí, že dokázal všetko zanechať a odísť. Miller napísal:

„Je ráno prvého dňa veľkého mieru, pokoja srdca, ktorý prichádza so vzdaním sa. (...) Hovorím, samozrejme, o mieri, ktorý presahuje všetko pochopenie. Mier, ktorý pozná väčšina z nás, je iba zastavenie nepriateľstva, prímerie, medzivládie, prestávka, vydýchnutie si a je negatívny. Mier srdca je pozitívny a neporaziteľný, nevyžaduje žiadne podmienky, nevyžaduje žiadnu ochranu. (...) Konáme neustály pokrok, ale je to pokrok, ktorý vedie na operačný stôl, k chudobincu, k blázincu, k zákopom. Oznamujeme objav novej liečby, ale mlčíme o nových chorobách, ktoré sme vytvorili. Porážka nášho suseda nám neposkytne mier (...). Človek nezačne žiť po porazení svojho nepriateľa, ani nezíska zdravie pomocou nekonečnej liečby. (...) Počujem ľudí, ako hovoria o mieri, a ich tváre sú plné hnevu, nenávisti, pohŕdania alebo opovrhovania, sú plné pýchy a arogancie. (...) Viem, aká je liečba: je to vzdať sa, pustiť sa, kapitulovať, takže naše malé srdcia môžu biť v jednote s veľkým srdcom sveta. Na ceste som porazil všetkých svojich nepriateľov jedného po druhom, ale najväčšieho nepriateľa zo všetkých som dokonca ani nepoznal – seba.“

Ernest Shackleton

V roku 1914 sa vydal bádateľ Sir Ernest Shackleton na Transantarktickú expedíciu. Jeho cieľom bolo prejsť cez zamrznutý kontinent od Weddellovho mora cez južný pól k Rossovmu moru. Loď Endurance ale uviazla v lade. Posádka dvadsiatich mužov začala bojovať o holý život. Už prvý krok k záchrane predstavoval pokus o nemožné. V otvorených člnoch sa cez ľadové more dostali na 160 kilometrov vzdialený Sloní ostrov. Od najbližšej obývanej pevniny ich delilo 1 400 kilometrov. Pokračovanie záchrannej misie bol však už jednoznačne skok do neznáma a neistoty. Shackleton, v snahe zachrániť svojich mužov, sa s piatimi mužmi vydal v malom člne pre pomoc. Šestnásť dní sa plavili cez mrazivé, búrlivé more, a to bez presných navigačných prístrojov, kým premrznutí a vyčerpaní nepristáli na svahoch Južnej Georgie. Následne sa premočený Shackleton s troma mužmi, a to bez akejkoľvek horolezeckej výbavy, vydal cez vysoké, zasnežené hory do najbližšej osady. Nakoniec do osady dorazil a okamžite spustil záchrannú akciu. Nakoniec zachránil všetkých svojich mužov. Shackletonova výprava ale zlyhala. Napriek tomu sa jeho neuveriteľná snaha o záchranu posádky stala príkladom obrovského úspechu. Nebol to však úspech a sláva polárneho bádateľa, ktorý dosiahol svoj cieľ. Shackleton našiel, čo nehľadal. Povesť a slávu muža, ktorý zachránil celú svoju posádku. Stále sa vedú rôzne manažérske kurzy, ktoré s využitím Shackletonových charakterových vlastností, jeho vynaliezavosti a odhodlanosti poukazujú na to, ako sa aj zblúdenie a nedosiahnutie prvotného cieľa môžu stať základom pre veľký úspech.

Nové kontinenty

I keď je humanizmus naplnený optimistickým prísľubom neustáleho pokroku, zdá sa, že život je skôr séria neustálych zlyhaní, strát a zblúdení, ktoré ale nakoniec môžu viesť k objaveniu niečoho, o čom sme ani netušili, že nájdeme. Vydať sa do neznámych vôd a nenájsť, čo hľadáme, môže byť zdrojom novej vitality a kreativity. Tí, čo nenašli, môžu dať mená novým kontinentom. Tí, čo sú plní chaosu, pochybností a neistôt, môžu zrodiť novú hviezdu. Tí, čo sa odmietnu presláviť, odmietnu pocty, slávu, známe meno, pozemský raj a pozemskú nesmrteľnosť, môžu zachrániť svoje rodiny a rodnú Ithaku.

Nemusíme nájsť, čo hľadáme, ale môžeme nájsť, čo sme nehľadali: obrovský rezervoár vnútornej sily, pokiaľ ide o záchranu druhých. Môžeme čeliť tomu, že náš projekt zlyhal, že sme nesplnili svoj cieľ, že sme nenašli, čo sme hľadali – stále môžeme dosiahnuť veľký úspech, ak sa sústredíme na pomoc tým, ktorí sa na našu pomoc spoliehajú.