S veľkým údivom, ba až šokom som si pred pár dňami prečítala slová Františka Mikloška, že v nasledujúcich voľbách chce voliť sebavedomé KDH a ak by tam bol čo „len nejaký náznak spolupráce“ s OĽaNO alebo Kresťanskou úniou, navrhne „v deň volieb manželke pekný výlet do prírody“, a teda by sa zrejme na voľbách nezúčastnil. Úprimne poviem, toto je v ostrom rozpore s tým, ako kresťania robili na Slovensku politiku počas ostatných 30 rokov, a aj s tým, ako ma to učil môj otec Anton Neuwirth.

Rozdelenie nikam nevedie. Som posledná, ktorá povie, že všetci musíme byť v jednej strane naveky. Nie, to si nemyslím. Často aj v zásadných otázkach sa kresťania v politike líšia a majú mať slobodu ísť svojou cestou vo vzájomnom rešpekte. Takto si to – predpokladám – mysleli František Mikloško, Vladimír Palko a ďalší, keď založili Konzervatívnych demokratov Slovenska, takto si to myslel Daniel Lipšic s ostatnými, keď založili stranu Nova, a rovnako som si to myslela aj ja, keď som s Richardom Vašečkom, Branislavom Škripekom a mnohými inými založila Kresťanskú úniu.

Nešlo o truc podniky, ale o vyjadrenie odlišného názoru na robenie politik, na politické smerovanie a podobne. Rovnakosť nie je potrebná. Dokonca by som povedala, že je škodlivá. Na druhej strane je potrebná spolupráca a spoločný postup vždy, keď sa to dá.

Tak je to aj dnes.